To, čo podľa názvu vyzerá ako ľúbostný film je mrazivá správa o skutočných udalostiach. Lebo hrdinka filmu Hilde Coppi bola skutočná postava. V polovici 30. rokov sa v Berlíne okolo pomerne významných osobností (úradník Ríšskeho ministerstva hospodárstva, zamestnanec Ríšskeho ministerstva letectva) a iných vytvoril kruh priateľov, ktorý v rokoch 1940/41 prerástol vo voľnú sieť berlínskych kruhov odporu. Stretli sa v nich odporcovia národného socializmu z veľmi odlišných skupín obyvateľstva. Viedli intelektuálne diskusie, rozširovali plagáty, distribuovali letáky a odovzdávali Sovietskemu zväzu spravodajské informácie. V roku 1942 ich gestapo odhalilo a vyšetrovalo. Dostali názov Červený orchester. Je paradoxné, že tento názov získali až „posmrtne“, keď Východné Nemecko potrebovalo akýkoľvek hrdinský koncept, aby sa vôbec zviditeľnilo ako centrum nejakého protinacistického odboja. Členovia Červeného orchestra boli súdení za zradu a viac ako päťdesiat ich bolo popravených.

Obaja vyrastali v dosť napätej rodinnej atmosfére. Matka pôvodne chcela autistického Christiana (v dospelosti Ben Affleck) poslať do liečebného centra Harbor Neuroscience, pretože jeho výchovu nezvládala. Otec s vojenskou hodnosťou a militantnejšou povahou, než by bolo pre kohokoľvek zdravé, bol presvedčený o tom, že dokáže syna „vycvičiť“ tak, aby zvládol čeliť všetkému, čo ho rozrušuje. A, samozrejme, keď už skúšal všemožné spôsoby na zbavenie sa strachu, manipulačného nátlaku a vzdorovania šikane na jednom synovi, prečo nimi a ešte bojovému výcviku navyše nenaučiť aj o dva roky mladšieho, zdravšieho Braxtona (Jon Bernthal). Vidiac to matka, radšej od rodiny odišla. Bratia ochromení otcovými tyranskými praktikami však dokázali v jeho tréningových nápadoch nájsť aj určité pozitíva, a tak z nich vyrástli pomerne (neraz aj doslova) ostrieľaní profíci. Christian sa síce vyhýba očnému kontaktu s inými ľuďmi, šetrí s prejavmi empatie a viac než čokoľvek iné uprednostňuje samotu. Prejavuje však tiež veľký talent pri práci s číslami, ako forenzný účtovník zločineckých organizácií. Zatiaľ, čo Braxton prevádzkuje bezpečnostnú spoločnosť pre významných klientov...

Diskusie o rómskom probléme nemajú konca - kraja. Všetci by vedeli, čo by sa malo robiť, ale roky sa problém len čiastkovo rieši, aby sa nepovedalo, ale vytvoriť ucelený systém a určiť víziu do budúcnosti, k tomu sa nemá nikto. Zatiaľ sa musíme neustále pozerať v televízii na ubiedené rómske osady, špinu, biedu, v ostatnom čase aj dosť časté požiare. Akoby títo ľudia ani inak žiť nevedeli. Nuž opak je pravdou, vedeli, len je nutná systematická a cieľavedomá prevýchova k normálnemu životu a nie siahodlhé diskusie. Stačilo! Treba činy a aj tak potrvá dlhé desaťročia kým sa dosiahne nejaký výrazný pokrok. Že Rómovia môžu žiť aj plnohodnotným životom je príbeh Rómky Alenky, ktorá našla šťastie v Nemecku. Jej osud sa podujal nakrútiť pod názvom Alenka a zázrak z cudzej krajiny režisér Daniel Dluhý.

Pred Hriešnikmi bol film Bez druhej šance (Next Stop: Fruitvale Station ) z roku 2013 posledným projektom Ryana Cooglera mimo veľkých franšíz. Odvtedy je primárne zodpovedný za sériu Creed, ako aj Čierny panter (Black Panther). Napriek veľkému úspechu všetkých troch filmov prevláda dojem, že Coogler ešte nedosiahol svoj plný potenciál práve kvôli obmedzeniam spojených s prácou na megarozpočtových značkách. Svoj najnovší film Coogler nielen režíroval, ale aj napísal scenár, vďaka čomu si zabezpečil takmer úplnú tvorivú kontrolu.

Niekedy je priam nutné odpútať sa od akčných filmov, sci-fi príbehov alebo sentimentálnych tém a pozrieť si napríklad dokument o snažení environmentalistov. Téma je to aktuálna, podporovaná i nepopulárna, večné diskusie o tom kto má pravdu nemajú konca-kraja. Mladých aktivistov neraz násilne odnášajú policajti, niektorí na krátky čas pobudnú aj vo väzení, ale nikto sa vážne nezamyslí nad najdôležitejším faktom – majú pravdu, že tak vehementne bránia našu planétu. Samozrejme, že majú, len problém sa, žiaľ, mnohých bytostne dotýka, príliš veľa profesii je ohrozených. Totiž pri striktnom dodržaní pravidiel by mnohí prišli o prácu. Postihnutým sa nemôžete čudovať ani ich odsudzovať. Krásne a s citom nastoľuje túto tému fínsky environmentálny dokument Vtedy v lese režisérky Virpi Suutari.

Režisér Christopher Landon začínal ako scenárista prevažne hororových filmov a podieľal sa takýmto spôsobom aj na sérii Paranormal Acitivity. K piatemu pokračovaniu nenapísal iba scenár, ale posadil sa aj na režisérsku stoličku, čím vlastne odštartoval svoju kariéru žánrového režiséra. O rok neskôr nakrútil film Skautov sprievodca zombie apokalypsou, ktorý sa nebral príliš vážne a Landon sa vzápätí udomácnil v pozícii režiséra hororových komédií. Z nich možno spomenúť filmy ako Všetko najhoršie alebo Slečna beštia, ktoré mali pozitívny kritický aj divácky ohlas. Mimo komediálneho žánra sa pokúša diváka zaujať vo svojom najnovšom filme Zabitý večer, ktorý by sme mohli považovať za modernú variáciu na staré „hitchcockovské“ thrillery.

Strata blízkych môže vyvolať extrémne reakcie rôzneho druhu. Po rozkvete špionážnych filmov v 60. a 70. rokoch sa tento žáner stal čoraz vzácnejším a jeho produkcia sa často obmedzuje na úroveň akčnej jednohubky na Netflixe. James Hawes sa s Amatérom, voľne založenom na rovnomennom románe Roberta Littella, pokúša o špionážny triler zo starej školy a niekoľkokrát sa snaží svoj film ozvláštniť – napríklad zvolením atypickej postavy traumatizovanej stratou najbližšej osoby.

Kto som? Kým chcem byť? S touto dilemou či s otázkami podobného charakteru sa na prvý pohľad musia vysporiadať najmä herci a herečky, ktorí profesijne striedajú svoje identity. Otázku skutočnej povahy vlastnej totožnosti si však v určitom okamihu života nevyhnutne kladie väčšina ľudí. A tak je príbeh Bernharda Wengera, rodáka zo Salzburgu, určite univerzálne relevantný. Režisér a scenárista, ktorý debutuje v celovečernom filme po sérii krátkych filmov ako napríklad Prepáčte, hľadám pinpongovú miestnosť a svoju priateľku (Entschuldigung, ich suche den Tischtennisraum und meine Freundin, 2018), opisuje stratu individuality pod ťarchou chorobného obsadzovania rôznorodých predpripravených rolí. Priateľ na prenájom rozpráva príbeh muža, ktorý sa vo svojom profesionálnom, ale i osobnom živote opakovane stáva niekým iným až zabudol byť sám sebou.

Stretnú sa v nočnom klube, aby si vymenili informácie aj pokyny na najbližší týždeň. Ak by totiž vyriešenie problému trvalo dlhšie, riskovali by tým tisícky nevinných životov. Obzvlášť, keď hrozí, že protivníci použijú program Severus. Philip Meacham (Gustaf Skarsgård) potvrdí počiatočné obavy svojho podriadeného v Britskej spravodajskej službe Georgea Woodhousea (vynikajúci Michael Fassbender), že majú medzi sebou zradcu. Dodá mu zoznam štyroch podozrivých a nezabudne zmieniť aj jeho manželku Kathryn St. Jean (zvodná Cate Blanchett). „Dokážeš si s tým poradiť?“ spýta sa Georgea, pretože vie, že osobné vzťahy môžu spôsobiť nejeden problém, keď to práve netreba. Sám má totiž doma priostrenú situáciu, kvôli nešťastnému odhaleniu vlastnej nevery. George už má plán: Pozve svojich podozrivých kolegov na večeru. Dobre navarí, otvorí dobré víno a rozohrá jednu zo svojich charakteristických „zábavno-spoločenských“ hier, ktoré sú v podtexte skôr hrami psychologickými. Nezaškodilo by tiež pridať do indického Eintopfu trochu DZM 5 na rozviazanie jazykov, o čom, samozrejme, manželku vopred informuje. Pre Kathryn by totiž neváhal ani klamať, ani zabíjať...

Rozvíjanie komornej, paradivadelnej línie je v maďarskom filme zrejme stále pri živote a ako sme videli vo filme Zajtra zomriem (2024) režisérky Nikoly Cibuly, ambiciózne mieri aj k thrillerovej žánrovej odnoži. So slovenskou účasťou vznikol aj predošlý film Szabolcsa Hajdua Kálmanov deň (2023). O rok neskôr prichádza s ďalšou verziou „rozhovorov v kuchyni“, kde sa skupinka priateľov zišla po smrti jedného z nich. Tesne pred koncom si dal urobiť rozbor DNA a vyšlo mu, že je jednopercentný indián a okrem iných ingrediencií aj desať percentný Slovák. Aký význam má tento detail v nejakej myšlienkovej koncepcii filmu, ťažko povedať. Najskôr je to pokus o absurdnú, humornú vložku.