Nemala veľmi na výber. Aby splnila podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu – nájsť si legálny spôsob obživy a strechu nad hlavou – musela vo svojom životopise pár informácií mierne upraviť. Millie Callowayová (Sydney Sweeney) tráviaca svoje ostané dni prespávaním v aute, tak dostala šancu na dôstojnejší život, ktorý jej núka zbohatlícka mamina Nina Winchesterová (skvelá Amanda Seyfried) v luxusnom dome na Long Islande. Bude variť, upratovať, prať a žehliť, voziť na balet jej pomerne odťažitú dcéru Cece (Indiana Elle). Ideálne by bolo, aby sa snažila veľmi nezblížiť s Nininým manželom Andrewom (Brandon Sklenar), krásavcom dosť bazírujúcim na udržovaní v bezprašnom stave z generácie na generáciu u ich rodiny dedeného porcelánu, čo vždy keď pani domu chytí príležitostný nával paranoje a žiarlivosti, bude na Millienej strane. Čo je trošku zvláštne, Nina si svoju žiarlivosť nikdy veľmi nevybíja na ňom. Millie by si nemala všímať ani málovravného, avšak do podivných tajomstiev rodiny zrejme vidiaceho záhradníka Enza Accarda (Michele Morrone). Zabývať sa zatiaľ môže v izbe v podkroví – veď čo na tom, že dvere majú zámok funkčný len zvonka? Posteľ je pohodlnejšia než sklopená sedačka v aute. Čo sa však stane, keď Nina príde na to, čo problematická protagonistka v životopise zatajila? Alebo žeby si ju najala práve preto?

Mnohí diváci si tento rok pravdepodobne niekoľkokrát položili otázku, či sme naozaj v roku 2025. Či už ide o remake série Viem, čo ste robili minulé leto, Bláznivá strela alebo dokonca oneskorené pokračovanie Nezvratného osudu, Denníku Bridget Jonesovej a 28 rokov neskôr, jeden pokus za druhým sa snažil zinkasovať na minulých úspechoch. Nikoho by teda nemalo prekvapiť, keď sa na zozname filmov uvádzaných v kinách objavila aj Anakonda. Koniec koncov, film z roku 1997 bol slušným kasovým trhákom a priniesol niekoľko pokračovaní. A v zúfalstve sa štúdiá evidentne uchyľujú aj „obyčajným“ béčkovým titulom...

Film Tančiareň scenáristu a režiséra Ettoreho Scolu bez slov rozpráva 50-ročný príbeh tanečnej sály vo Francúzsku od 20. rokov 20. storočia. Tančiareň zhŕňa päť desaťročí európskej histórie 20. storočia do jedinej noci v tanečnej sále, zatiaľ čo sa móda a tance v priebehu rokov postupne, viac či menej subtílne, transformujú. Režisér Scola zabezpečuje filmové kvality svojho diela vďaka farebnému predstaveniu, víriacej kamere, rytmickej choreografii a pútavými kompozíciami kamery Ricarda Aranovicha. Scenár od Ettoreho Scolu, Ruggera Maccariho a Furia Scarpelliho je založený na hre Théâtre du Campagnol podľa poviedky Jeana-Clauda Penchenata. Film sa odohráva v Paríži a pokrýva roky 1936 až 1983. Začína víťazstvom ľavicového Ľudového frontu vo voľbách. Ďalej zobrazuje bitku o Francúzsko, koniec nemeckej okupácie Francúzska, koniec druhej svetovej vojny v Európe a útoky na kolaborantov, nárast popularity swingovej hudby a rock and rollu, alžírsku vojnu, protesty v roku 1968 a koniec tanečnej noci v 80. rokoch.

V rámci kategórie vianočných hororov sa v predvianočnom období v kinách objavuje nová verzia u nás takmer neznámeho slasheru (alebo ak chcete „vyvražďovačky“) Tichá noc, krvavánoc, ktorý sa po prvý raz premietal v roku 1984. Išlo o jednoduchý hororový film, ktorý si však na seba dokázal zarobiť, a tak vzniklo niekoľko pokračovaní, ktoré kvalitatívne za pôvodným filmom ešte výrazne zaostávali. Pôvodný film Tichá noc, krvavá noc si však napokon získal kultový status, a keďže má stále svoju skupinu fanúšikov, režisér Mike P. Nelson usúdil, že je rozumný čas obliecť ho do nového kabáta.

Film Modrou cestou je zasadený do veľmi aktuálneho kontextu: Brazília starne čoraz rýchlejšie, pričom takmer 11 percent populácie má už viac ako 65 rokov. Hoci demografický posun v tejto krajine ešte nedosiahol rozsahu európskych krajín, pôrodnosť v najväčšej krajine Latinskej Ameriky, ktorá sa pohybuje okolo 1,6 dieťaťa na ženu, je v súčasnosti na historickom minime. Zatiaľ čo je na mnohých miestach stále bežné, že sa deti starajú o svojich rodičov a starých rodičov, čoraz častejšie sa vynára otázka, ako sa v budúcnosti vysporiadať so starnúcou populáciou. Vo svojom štvrtom celovečernom filme ponúka režisér Gabriel Mascaro na túto otázku pomerne pesimistickú odpoveď a predstavuje nám satirickú dystopiu, v ktorej veková diskriminácia dosiahla novú úroveň.

James Cameron si už nepotrebuje nič dokazovať a badať to aj na jeho režisérskom prístupe. Avatar si vysníval ešte ako mladý, prvý nástrel scenára vznikol už v roku 1994 a len o dva roky na to ohlásil, že jeho ďalším projektom bude práve dielo inšpirované sci-fi klasikami jeho detstva. A od dokončenia slávneho Titanicu sa prakticky venuje už len svojej srdcovej látke, a to bez ohľadu na to, či sa zavďačí svojim najvernejším fanúšikom. Aj preto tu máme už tretí Avatar, tentokrát s podtitulom Oheň a popol, pričom takmer určite nepôjde o poslednú návštevu Pandory.

Film Stratená sláva Jurisa Kursietisa mal vlani svetovú premiéru na festivale Black Night v Talline. V expozícii snímky sa Anna (Johanna Wokalek) s manželom Andrisom (Juris Žakars) smejú, žartujú a pri riečke sa zobliekajú. Andris otvára šampanské a obaja vstupujú do studenej vody. Popíjajú šampanské, Andris niečo prehodí o tom, že je voda riadne studená, Anna sa smeje a hovorí mu, aby dýchal. Andris len tak mimochodom, ale s naliehavosťou povie, že by mali mať dieťa. Romantika aká má byť.

Božská, bláznivá, dekadentná, exaltovaná, zbožňovaná i nenávidená, no predovšetkým Sarah Bernhardt, vlastným menom Henriette – Rosine Bernhard (1844 -1923), bola veľká herečka. Čokoľvek sa o nej povie je pravda. Od detstva bola posadnutá smrťou, už ako 15 - ročná si obstarala truhlu a často v nej aj spávala, milencov vraj mala toľko ako je na nebi hviezd, rada sa tých chválila, bola však aj mecenáškou umenia, pomáhala mladým autorom, podporovala Alsonsa Muchu, Emila Zolu, Victora Huga, Alexandra Dumasa, Edmonda Rostanda, SachuQuitryho, Alfreda de Musset a mnohých iných. Jediného syna Mauricea mala vraj s belgickým princom Henrim de Ligne. Manželom jej bol herec gréckeho pôvodu Jacques Donal, ktorý okrem toho, že jej bol neverný bol navyše aj morifinista a zomrel vo veku 40 rokov. Toľko sa o nej v krátkosti píše v encyklopédiách. La Divine, teda Božskú sa pokúsil znovu oživiť francúzsky režisér Guillaume Nicloux vo filme Božská Sarah Bernhardt a hlavnú úlohu zveril herečke Sandrine Kiberlain.

Kto vie, kde sa nachádza ústredný bod tohto príbehu? Kto pozná názvy kopcov okolo – Maňov, Borsuk, Vrchpole? Sme na konci sveta, v Československu, v roku 1980. Na stenách v úradoch a v školách visí portrét Gustáva Husáka, ale život niekde na východe Slovenska ničím nepripomína ten údajne šťastný život za socializmu. Domy na dedine sú ošarpané, jediný úbohý obchod, autobus zváža deti do Sniny do školy. Do civilizácie...? A predsa tu žijú ľudia, ktorí k rodnému kraji, kúsku zeme, kde stojí ich dom, kde sú na cintoríne pochovaní ich blízki, majú vzťah, milujú ho. Čo sa bude diať, keď sa dozvedia, povedané jednoducho chladným úradným jazykom, že dedina sa bude búrať. Bude tu priehrada. Začína sa príbeh, zjavenie niečoho veľmi úprimného, nefalšovaného.

Kritériá, podľa ktorých sa hodnotí úspešnosť romantických komédií sa radikálne líšia podľa toho, kto a čo od nich očakáva. Na jednej strane stojí návštevnosť a kasa, na druhej povedzme umelecká hodnota, originalita a profesionalita tvorivého výkonu. V prvej kategórii si film Na horách režiséra Rudolfa Havlíka, scenáristky Lucie Korcovej a producenta Jiřího Tučka, ktorý je okrem iného podpísaný i pod úspešný Zahradníkov rok (2014), nevedie zle, za zhruba dva týždne od premiéry v ČR ho videlo cez 40 tisíc divákov a tržby dosiahli zatiaľ okolo 7 miliónov korún. Trochu inak to vyzerá na úrovni tvorivej, aj keď je zrejmé, že tvorivému tímu o nejaké nadštandardné méty ani veľmi nešlo a stavil na istotu overených šablón. I v tomto obore sme už videli veľa príjemných prekvapení, ale to nie je tento prípad.