Kto je to tá tajomná Parthenope? Je to nádherná žena, alebo iba ilúzia? Je to večný obdiv k nedosiahnuteľnej kráse? Alebo je to iba snová predstava, za ktorou sa skrýva všetko to, čo je ľudské, špina a smrad? Kto vie odpoveď na tieto otázky? Paolo Sorrentino sa pýta a čaká na odpovede. Čo vlastne znamená výraz Parthenope? Tak napríklad je to druh kraba z rodu Parthenopidae. Ak pridáme číslo 11, nájdeme pod týmto názvom asteroid. Parthenopei je tiež prezývka talianskeho futbalového klubu SSC Napoli.

Bolo to za ostatné dva mesiace už asi po šiesty raz, čo si jednoducho otvoril okno v ordinácií svojho psychoanalytika Dr. Oliviera Bérangera (komediálny talent Christian Clavier prakticky bez zaváhania) a odhodlával sa všetko ukončiť skokom. Dokonca aj požiarnici, zase raz znudene pristavujúci zdvíhaciu plošinu, aby precitlivenému, fóbiami z každej strany ohrozovanému Damienovi Leroyovi (Baptiste Lecaplain) zabránili využiť zničujúce prednosti gravitácie, sa možno cítili trochu trápne. Čo už však mal robiť, keďže doktor k nemu pristupuje akosi zvláštne ľahkovážne, vyhýbavo a spravidla pred koncom každého sedenia za 180 eur, vždy keď má pocit, že sa blíži očakávaný prielom, vyhovorí sa na vypršaný čas. A tento raz si naňho dokonca nachystal informáciu, žeby bolo pre oboch najlepšie liečbu definitívne ukončiť – napriek tomu, že dôvody na jej pokračovanie stále existujú. Vraj by Damienovi mohla od jeho sebadeštruktívnych pokusov úplne jednoducho pomôcť láska. Mal by si preto nájsť dievča, ktorého neuróza bude, skrátka, kompatibilná s tou jeho. Alebo, keď ani to nezaberie, úplne nového terapeuta...

Šestnásteho septembra 1977: Na podlahe jednej z izieb svojho parížskeho honosného domu preplneného kostýmami z ikonických opier, starodávnym nábytkom a klavírom, čo bol na jej prianie vždy komorníkom Ferrucciom (Pierfrancesco Favino) presúvaný z jednej miestnosti do druhej, od jedného okna k inému, leží legendárna sopranistka. V tichom smútku komorníka prizerajúceho sa tragicky očakávanému výjavu, je prítomná tiež kuchárka Bruna (Alba Rohrwacher), špecialistka na omelety – hoci málokedy paňou domu aj naozaj jedávané - a, samozrejme, už z princípu vyslovované slová chvály za akýkoľvek jej pokus o spev. Aby sa nakoniec jediným prejavom emóciami nabitej árie takmer až pripomínajúcej operné melódie stalo stručné zakňučanie jedného z Mariiných pudlov. Niekto ju oslovoval „len“ krstným menom, ako ženu z mäsa a kostí. No pre iných bola La Callas (vynikajúca Angelina Jolie) – bohyňa, ktorá v tom čase už štyri a pol roka nevystupovala pred publikom, pretože jej telo sa, skrátka, „vyspievalo“ zo všetkých svojich síl. V posledný týždeň vlastného života ešte zatúžila, keď už nie inak, tak aspoň v predstavách „napísať“ svoj životopis...

Téma filmu Len my dvaja je výsostne aktuálna, násilie páchané na ženách, či už fyzické alebo psychické, sa omieľa zo všetkých strán a nie zbytočne. Prekročilo to už celosvetove všetky hranice a je načase sa s tým už vážnejšie zaoberať a riešiť. Ak sa to vôbec dá. Francúzsky film režisérky Valérie Donzelli spracovaním tejto tematiky do istej miery vhodne načrel do podstaty problému. Nečakajte však snímku plnú fyzického násilia, lebo sa zamerala na to psychické, ktoré rozpitváva takmer do hĺbky. Od prvého momentu vzťahu mladých milencov, Blanche (Virginie Elfira) a Grégoira (Melvil Popaud), je prítomné. Ešte sa ani dostatočne nepoznajú a už jej stačí vytknúť, že sa mu jej ofinka nepáči, nemá ich totiž rád. Po uši zamilovaná Blanche si takúto maličkosť ani nevšimne, ale mala by...

Vo svojom novom filme Nosferatu siahol Robert Eggers po známej látke, akou je svetoznámy román Brama Stokera s názvom Dracula. Priamym inšpiračným zdrojom je však expresionisti film z roku 1922 Upír Nosferatu, ktorý je, vzhľadom na chýbajúce autorské práva, nepriznanou adaptáciou tohto diela a okrem poslednej tretiny, kedy sa film uberá vlastným smerom, prenáša román na filmové plátno pomerne verne. Podobný princíp uplatňuje aj Eggers, ktorý sa spočiatku drží pôvodného námetu, no neskôr posilňuje motív sexuálneho napätia medzi hlavnou ženskou postavou a titulným upírom, ktorý sa dostane do popredia príbehu. Okrem pôvodnej verzie si film berie za inšpiráciu aj remake nemeckého režiséra Wernera Herzoga z roku 1979, a dalo by sa teda povedať, že je táto nová verzia akousi kombináciou oboch filmov videných skrz optiku svojbytného režiséra Roberta Eggersa.

Aj keď hlavným hrdinom tohto filmu je mačka (používam schválne pomenovanie mačka a v mužskom rode pojem hlavný hrdina, lebo to pokojne môže byť aj kocúr), nie celkom preklad názvu filmu vystihuje podstatu príbehu. Ale v príbehu ide o viac. Tu sa dostávame k podstate toho, prečo je film Mačacia odysea, v originálnom názve Straume/Flow, tak fascinujúci a prečo figuruje v short liste na ceny AMPAS a to nielen ako nominant Lotyšska v kategórii najlepší zahraničný film, ale aj ako najlepší animovaný film. Snímka dostala už detaraz nespočetne veľa ocenení.