Kto vie, kde sa nachádza ústredný bod tohto príbehu? Kto pozná názvy kopcov okolo – Maňov, Borsuk, Vrchpole? Sme na konci sveta, v Československu, v roku 1980. Na stenách v úradoch a v školách visí portrét Gustáva Husáka, ale život niekde na východe Slovenska ničím nepripomína ten údajne šťastný život za socializmu. Domy na dedine sú ošarpané, jediný úbohý obchod, autobus zváža deti do Sniny do školy. Do civilizácie...? A predsa tu žijú ľudia, ktorí k rodnému kraji, kúsku zeme, kde stojí ich dom, kde sú na cintoríne pochovaní ich blízki, majú vzťah, milujú ho. Čo sa bude diať, keď sa dozvedia, povedané jednoducho chladným úradným jazykom, že dedina sa bude búrať. Bude tu priehrada. Začína sa príbeh, zjavenie niečoho veľmi úprimného, nefalšovaného.

Vodná nádrž Starina, ktorú postavili na východe Slovenska v rokoch 1981 – 1988 je dodnes najväčším zdrojom pitnej vody v Európe. Nachádza sa v severovýchodnej oblasti Zemplína na území okresu Snina v katastri obce Stakčín. Kvôli jej stavbe bolo vysťahovaných sedem, prevažne rusínskych dedín - Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana, Zvala.Dnes sa nachádza na území Národného parku Poloniny. To sú fakty z Wikipédie. Ale aké príbehy ľudí sa za nimi skrývajú, to už Wikipédia nehovorí.

Pätnásťročná Mara (Sára Chripáková), chodí do školy, ale drie aj na záhrade, stará sa o kravy. Jej pohľad sa často obráti k oblohe, kde krúži vetroň. Tam smerujú jej sny, stať sa pilotkou, naučiť sa ovládať vetroň a pozerať sa na svoj kraj z neba. Je jednotkárka a tak by sa jej to mohlo podariť. Kamaráti ju prepašujú do klubu, kde jej inštruktor dá najskôr robiť celkom obyčajnú prácu, ktorá s lietaním nemá nič spoločné. Motorovou kosačkou kosí trávu na letisku. Doma je situácia iná. Jej otec Alexander (Jozef Pantlikáš) nemá pre jej sny pochopenie. Je vdovec a na ich hospodárstve potrebuje pomoc. Žiadnu školu na to netreba. Napriek otcovmu zákazu Mara stále chodí do leteckého klubu, ale už postupne nemusí kosiť plochu letiska. Dokonca sa dostane aj do kokpitu lietadla a môže sa pozrieť na krajinu zvrchu. Tu filmový príbeh pomaly stavia Marine šťastie, jej cieľ. Bez slov, ale veľmi úprimne. Mara nikdy nevysvetľuje prečo chce byť pilotkou. Pre ňu je totiž zánik obce vlastne vyslobodením. 

Už prvé zábery filmu Potopa vnášajú závan tragédie. Celkový pohľad na krajinu, kde sa v diaľke týči veža kostola, zrazu sa ozýva výbuch a kostol mizne v oblaku prachu a dymu. Na inom mieste sa pop (Vladimír Čema) usiluje napriek všetkému zachovať duchovnú kultúru obce. Opravuje kostol v dedine, slúži bohoslužby. Paralelný dej pomaly buduje zmar a katastrofu. Na zhromaždeniach sa obyvatelia dediny dozvedajú, ako sa bude riešiť ich vysťahovanie. Darmo ich upokojuje predseda MNV (Jevgenij Libezňuk), vysvetľuje, že po domoch budú chodiť úradníci, ktorí spíšu majetok a podľa toho určia, koľko peňazí rodina dostane za dom, ktorý bude zbúraný. Starí ľudia si nevedia predstaviť, že sa presťahujú do mesta. Niektorí sa rozhodnú, že sa neodsťahujú. A na záhradách medzičasom pália starý nábytok, zvyšky kuchynských liniek.

Marin konflikt s otcom sa prehlbuje. Otec sa nechystá odsťahovať, nevie si predstaviť, že bude bývať v paneláku, že nebude mať pole, kravy a koňa. Zatiaľ v dedine pomaly zaniká bežný život. Obchod je zatvorený, prestáva chodiť autobus a Mara sa nemá ako dostať do školy. Zachraňuje ju jej triedna učiteľka (Vladimíra Štefániková), ktorá si uvedomuje, že Mara je veľmi šikovná, výborne sa učí a zaslúži si niečo viac, ako sa s dokončenou deväť ročenkou starať o kravy a okopávať zemiaky. Závan iného života cíti aj od svojej spolužiačky Katky (Katarína Babejová), aj keď jej bezstarostnosť je zodpovednej a predčasne dospelej Mare predsa len cudzia. Život v dedine ešte plynie ako keby z posledných síl po starom, ešte sa chodí do kostola, ešte sa slávi svadba, ale fatalita osudu obyvateľov dediny Ruské sa pomaly napĺňa. Tlak na vysťahovanie je neúprosný. Pri jednej z hektických scén Marin otec Alexander odpadne a zrazu sa všetkomení. Po ataku mŕtvice sa všetky rozhodnutia presúvajú na Maru. Tá sa zo všetkých síl stará o takmer nevládneho otca. Vie, že sťahovaniu už nemôže zabrániť. Robí skúšky na strednú leteckú školu a je prijatá. To je jej vstupenka do iného, vysnívaného sveta. Ako môže tento príbeh skončiť? Mara naposledy hladká ich koňa a pozerá sa na nakladanie kráv na voz. Tento svet sa končí. Otec Alexander sedí na balkóne paneláku. Mara je nablízku. Rozpor medzi jeho zanovitosťou a neochotou zmeniť spôsob života a Marinou jednoduchou a pritom tak komplikovanou snahou žiť svoj vlastný život a plniť si svoje sny, ten je zrazu v rovnováhe. Napriek tomu horkosť zo zmarených osudov ľudí z dedín zostáva.

Zdanlivo obyčajný príbeh má obrovskú silu práve v jednoduchosti. Zánik siedmich obcí na jednej strane rozpráva o bezohľadnosti, s ktorou sa stručným oznamom zničil život vyše tritisíc ľudí. Na druhej strane žiadny príbeh, ktorý zdanlivo rieši veľký spoločenský problém nemôže existovať bez ľudského príbehu. Príbehu bez falošnej romantiky, bez veľkých slov a činov. Obyčajného, ale o to viac úprimného. Vo filme sa hovorí po rusínsky, ale táto zdanlivá exotika vôbec neprekáža. K veľkým benefitom filmu patrí práca s nehercami, ktorí pochádzali z rusínskeho prostredia a dodali príbehu autenticitu, uveriteľnosť aj surovosť. K nim sa pripojili profesionálni herci z rusínskeho divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Samostatnou kapitolou je výkon hlavnej predstaviteľky Mary, ktorú hrá neherečka Sára Chripáková. Jej poloha najskôr trocha zakríknutej tínedžerky, ktorá však v sebe skrýva aj zárodky vzbury je mimoriadne autentická.

Za filmom stojí mladý štáb, ktorý s obrovským potenciálom vkročil do filmového sveta. Režisér Martin Gonda zaujal už pred pár rokmi svojim študentským filmom Pura Vida, ktorý mal premiéru v roku 2019 na festivale v Cannes v sekcii Cinéfondation. Potopa je jeho prvý celovečerný film. Na scenári s ním spolupracovali Dominika Udvorková a Martin Šuster (ktorí boli aj spoluscenáristami filmu Pura Vida). Už v prípade scenára je badateľný jasný zámer a neuveriteľná zrelosť. Príbeh a postavy v ňom existujú, samozrejme, s pochopením všetkej ich osobnej tragédie a bezmocnosti. Režisér ich vedie k výkonom bez falošnej hereckej maniery, ako keby vypadli z dokumentu a predovšetkým z osemdesiatych rokov, kedy sa príbeh reálne odohrával. Ak sa vo filme objavia scény, ktoré by mali len krok od citového vydierania, ichjednoduchá, až oznamovacia stručnosť prináša dokonalú a presnú dávku emócie. Scéna z nemocnice, keď Mara číta svojmu nevládnemu otcovi na pokyn zdravotnej sestry športové správy z novín je brilantná. K benefitom filmu patrí aj civilná a pritom premyslená kamera Olivera Záhlavu a vynikajúca scénografia Juraja Kucháreka. Dôležité je aj to, že hudba vo filme je použitá mimoriadne úsporne.

Film Potopa mal svetovú premiéru začiatkom novembra na festivale v Mar del Plata v Argentíne, čo je jediný festival kategórie A na juhoamerickom kontinente. Bol ocenený cenou Signis za najlepší hraný film.

Potopa (Flood), Slovensko, Česko, Poľsko,Belgicko, 2025
Dĺžlka: 102 minút
Réžia: Martin Gonda
Scenár: Martin Šuster, Dominika Udvorková, Martin Gonda
Kamera: Oliver Záhlava
Strih: Paweł Laskowski
Zvuk: Ivan Ďurkech, Quentin Collette, Bohumil Martinák
Scénografia: Juraj Kuchárek
Hudba: Théophile Moussouni
Masky: Martina Selnekovičová, Martin Blizniak, Mariia Ortynska
Kostýmy: Tatiana Figurová, Agata Dziurgot
Produkcia: Katarína Krnáčová, Tomáš Gič, Viktor Schwarcz
Hrajú: Sára Chripáková, Jozef Pantlikáš, Katarína Babejová, Vladimíra Štefániková, Michal Soltész, Vladimír Čema, Stanislav Pitoňák, Světlana Škovranová, Igor Latta, Jevgenij Libezňuk, Cyril Drozda
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 4. decembra 2025
Foto: Continental film