Seriálový Zaklínač sa pomaly no isto chýli k záveru, no ešte pred uvedením štvrtej série sa fanúšikovia dočkali ďalšieho animovaného filmu. Po Vlčom sne tak Netflix univerzum rozširuje ďalší projekt, tentokrát priamo inšpirovaný knižnou predlohou. Menovite ide o adaptáciu poviedky Trocha sa obetovať, ktorá sa nedostala do samotného seriálu, no vzhľadom ku jej kvalitám by bola škoda ju odignorovať. Vyšlo to aj po druhýkrát, alebo sme sa dočkali zbytočného projektu?

Bolo to na detskej oslave, ktorú organizoval poľský agent niekdajšej KGB pre svojich najmladších potomkov, keď si Chuck (Kyle Chandler) sledujúci celú akciu na diaľku a dávajúci cez vysielačku pokyny, ako v nej postupovať, všimol, že sa jeho dvaja obľúbení operatívci držia za ruky. Nasleduje pár vyčítavých slov o prekročení rozpočtu, keď uvidí, v akom aute vôbec prišli do cieľa. A to ich krytie – teda, že Emily (Cameron Diaz) a Matt (Jamie Foxx) momentálne predstierajú manželstvo – si pre presvedčivosť vlastného hereckého výkonu tiež asi nemuseli hneď nacvičiť reálnymi milostnými pletkami. Každopádne, obom sa podarí ukradnúť, čo potrebovali – tajomnú malú krabičku slúžiacu ako univerzálny kľúč k všemožným spôsobom elektronického zabezpečenia. Na úteku poriadne prefackajú zopár protivníkových poskokov. Spojka na letisku Baron (Andrew Scott), s ktorým kedysi Emily absolvovala jedno nie práve zábavné rande, im zaistí prepravu domov lietadlom. Len, čo však obaja stihnú skonštatovať, že ich dnešná akcia bola až podozrivo jednoduchá, dôjde aj na poriadnu komplikáciu. To, že v lietadle si pre nich teroristi nachystali pascu, by asi až tak nevadilo. To len Emily Mattovi odrazu prezradí neočakávanú informáciu: „Som tehotná.“

Replikovať nápad s farbami, označujúcimi jednotlivé diely, je po slávnej trilógii Krzystofa Kieślowského Tri farby: biela, modrá a červená (1993-1994) už akosi automaticky podozrivý. Autorka detektívnych románov Malgorzata Olivia Sobczak ich síce označila ako Farby zla a vybrala si bielu, červenú, žltú a čiernu. Ide teda o tetralógiu s hlavnou postavou, prokurátorom Leopoldom Bilskim (Jakub Gierszal). Prvú časť Farby zla: Červená zrejme budú nasledovať ďalšie. O čo v nich pôjde nevedia ani českí, či slovenskí čitatelia, lebo Sobczakovej romány zatiaľ u nás v prekladoch nevyšli. Autorka je zaraditeľná do množstevného označenia „huby po daždi“, takto ju častuje jeden a možno viacerí poľskí kritici. V tomto „kvalitatívnom duchu“ sa nesie i film. Ťažko povedať, do akej miery sa na predvedenej recyklácii podieľal román a do akej formičky Netflixu, ale výsledok je možno uspokojivý pre divákov, ktorí práve objavili, že v Poľsku vznikajú aj detektívky.

V tretej sérii Teherán sa tvorcovia izraelského seriálu vracajú k okolnostiam zneškodnenia iránskeho jadrového programu a výrobe atómovej bomby. V prvej sérii prichádza inkognito do Iránu agentka Mossadu Tamar (Niv Sultan), ako zámena za pracovníčku elektrárne. Má za úlohu vyradiť elektrickú sieť a radary, aby mohli izraelské lietadlá bombardovať nukleárnu základňu. Po uskutočnení operácie sa však Tamar odmietne vrátiť, lebo sa chce pomstiť generálovi Revolučných gárd Mohammadimu. Ten dal pokyn na popravu jej tety Arezoo. V hre je však i záchrana izraelského pilota, ktorý prežil útok na základňu.

Hovorí vám niečo meno Dexter Morgan? Tento fiktívny a vcelku populárny sériový vrah sa prvýkrát objavil na káblovej televízii Showtime ešte v roku 2006. Celkovo sa seriál voľne inšpirovaný knižnou predlohou Jeffa Lindseyho dočkal ôsmich sérií a prežil i svoj kontroverzný záver vďaka nadviazaniu po rokoch s názvom Nová krv. Ani tam ho síce tvorcovia nevylepšili, no poznáte to, železo treba kuť buď za horúca, alebo kým sa ešte dá. A tu ešte rozhodne dá, čoho dôkazom je nový seriál s názvom Dexter: Original Sin.

Volá sa „Períčko“ McGraw – tučniak s prenikavo nepriateľským pohľadom a vždy s dôkladne prepracovaným zlodejským plánom v zálohe. Vynálezcovi Wallaceovi (v pôvodnom znení Ben Whitehead) s jeho verným psom Gromitom, čo neraz za pánička zachraňuje kriticky vyhrotenú situáciu, sa ho podarilo prichytiť pri čine, práve keď sa pokúšal ukradnúť z mestského múzea veľký modrý diamant. Zneužil pri tom vtedy Wallaceov nápad s mechanickými nohavicami, ktoré pôvodne mali slúžiť Gromitovi, ako pomôcka pri venčení. Teraz je uväznený v režime toho najprísnejšieho stráženia v miestnej zoologickej záhrade a už trénuje na adekvátne drsnú pomstu. Samozrejme, spojenú s opätovným pokusom cenný diamant odcudziť a zneužiť pri tom ďalší z Wallaceových neraz neprakticky bláznivých vynálezov, aby bol po zásluhe za zločin obvinený on. Stačí len trpezlivo počkať, kým si stráže v zoo dajú krátku siestu a „hacknúť“ cez ich počítač čokoľvek, hoci len minimálne deštruktívne, čo Wallace vo svojej dielni medzi časom stihol skonštruovať. Bude to potľapkávačka, ktorá by nahradila jeho ruku pri vzdávaní pochvaly milovanému psovi? Alebo trpaslík Norbot (Reece Shearsmith), ktorého mu skonštruoval na pomoc v záhradke?

Taylor Sheridan patrí bezpochyby k najplodnejším seriálovým tvorcom súčasnosti. Americký režisér a scenárista súka v priebehu posledných rokov jeden zaujímavý projekt za druhým a menšími odchýlkami sa mu darí udržovať istú kvalitatívnu latku. A to je už samo o sebe hodné uznania, pričom nálož jeho projektov ani náhodou nekončí a len tohto roku sa môžeme tešiť na druhú sériu 1923, či ďalší spin-off Yellowstonu s názvom The Madison. Kam možno zaradiť jeho len nedávno ukončený seriál Landman, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou taktiež dočká pokračovania v podobe druhej série?

Londýn, koniec roka 1940. Nemecké letectvo intenzívne bombarduje mesto. Deti, starší ľudia a najmä ženy drúce v továrňach na výrobu delostreleckej munície prežívajú zo dňa na deň v atmosfére úplného nepredvídateľného chaosu. Malý deväťročný George (skvelý Elliott Heffernan), syn belošskej speváčky a tanečníčky Rity (Saoirse Ronan), ktorého černošský otec Marcus (CJ Beckford) bol z krajiny deportovaný na Grenadu ešte pred jeho narodením, sa musí pripraviť na nevyhnutné, snáď len dočasné odlúčenie od rodiny k opatrovateľom, čo sa oňho aj o veľké množstvo iných detí v podobnej situácií vraj budú starať niekde na oveľa bezpečnejšom vidieku.

Všetko to spôsobila neočakávaná snehová búrka, ktorá sa neskôr rozrástla až do podoby „bombového“ cyklónu. Wilhelmina Davisová s prezývkou Willa (Meg Ryan) to mala pôvodne namierené do Bostonu. Jej bývalá láska z Wisconsinskej univerzity William Davis (David Duchovny), s ktorým spolu neprehovorili už viac ako dve dekády, zase pre zmenu cestoval do Austinu. Oba ich lety museli z bezpečnostných dôvodov pristáť na regionálnom letisku v nejakej nemenovanej Tramtárií, odkiaľ mali každý chytiť nový spoj do svojho vytúženého cieľa vo chvíli, keď príroda opäť začne spolupracovať. Spočiatku v dave spolucestujúcich, alebo hľadajúc, v akej zásuvke by si nabili svoje mobily, sa obaja snažia tváriť, že toho druhého nevideli. Koniec-koncov, majú tiež čo robiť, aby sa v zmätenej situácií a v neznámom prostredí sami zorientovali. Nieto ešte, aby v zdvorilostnej konverzácií plnej neúprimných fráz, z akých sa za mlada zväčša smiali, keď ich používal niekto iný, robili všetko preto, aby sa vyhli boľavým stránkam ich nie práve doriešeného bolestného rozchodu. Prečo by ale posledný februárový deň priestupného roka nemohol pre nich byť symbolickým dňom navyše v ich vzťahu, príležitosť k vypovedaniu zatiaľ nevypovedaného?

Téma, ktorá síce trvalo sprevádza spoločenské diskurzy ako filozofické, tak morálne, politické i ekonomické, je znova v kurze a to zásluhou technologického boomu, vedeného navyše všetkými možnosťami AI. Čo je a čo nie je pravdou, teda skutočným priebehom najrôznejších situácií, obsahom tvrdení a výrokov a všetkého, čo je možné meniť, zastierať alebo manipulovať, sa dá overiť a uviesť na pravú a pravdivú mieru. Teda vo väčšine prípadov. Na tie ďalšie si budeme musieť počkať. Takto to vyzerá v ideálnej a optimistickej verzii. Sú však aj iné, menej prijateľné, ale neodstrániteľné. „Pravda“ sa mení so zmenou uhlu pohľadu a vlastne aj toho, kto ju hľadá. Právd je vždy na výber a čas ich dokáže meniť k nepoznaniu. Ešte pred nejakou dekádou by možno tieto tvrdenia vyzneli formálne a rečnícky. Dnes musíme nad obsahom pojmu „pravda“ nielen rozmýšľať, ale právo na pravdivé súradnice čohokoľvek, čo sa ho týka, i vyvracať, aktívne brániť a stále pochybovať. Je to dosť nepohodlné a chce to riadnu dávku odvahy.