Viac z: Recenzie 2016

Pochopiteľne tie príčiny, prečo niečo podobné denne nezažívame, sú iba smutnými výhovorkami. Sme jednoducho zakomplexovaní, permanentne smutní, deprimovaní a nedokážeme si užívať život plnými dúškami. Možno ani preto nie sme v súčasnosti v kinách tak často svedkami filmov typu La La Land. A pritom kedysi, v 30. a 40. rokov 20. storočia, na rozjasaných muzikáloch stála značná časť producentských príjmov. Ľudia boli (často podstatne) chudobnejší ako dnes, mali tendenciu unikať od reality do sveta filmových snov, ale najmä mali v sebe iskru, tak potrebnú pre užívanie si každého momentu života.

Séria Assassin's Creed, sledujúca večný boj Asasínov a Templárov v priebehu stáročí, je unikátna v tom, že i keď je drvivá väčšina deja situovaná v rôznych historických érach, to podstatné sa odohráva v prítomnosti. Hlavná postava sa zakaždým prenáša do minulosti cez zariadenie Animus, umožňujúce čítať genetické spomienky jeho užívateľov. Vďaka nim môže každá osoba znova prežívať život svojich predkov, aj keď v skutočnosti ho nemôže nijak ovplyvňovať. Dá sa teda povedať, že ide teda o akúsi vylepšenú formu virtuálnej reality.

Veselé zvieratká, spievajúce hity svetovej populárnej hudby, sme tu naposledy mali pred piatimi rokmi v pokračovaní úspešnej snímky Happy Feet 2. Neboli už takým príjemným a hravým prekvapením ako pôvodné Happy Feet Georga Millera z roku 2006. Podľa obchodníkov s filmovou zábavou by však bolo smrteľným hriechom nechať vďačný princíp zaháľať, nuž ho znovu prevetrali, tentoraz pod názvom Sing – a slovenskému distributérovi slúži ku cti, že sa rozhodol zachovať stručný jednoslovný názov a nerozvinul ho (podľa vzoru konkurenčného distributéra, šíriaceho u nás najmä disneyovky) hoci na Legenda o odvážnych zvieratkách, ktoré spievajú celému svetu naprotiveň!

Druhá časť tejto zábavnej komédie nakrútenej pod názvom Manžel na hodinu je, podobne ako tá predošlá, snímkou českého divadelného režiséra Tomáša Svobodu. Zaujímavé je, že Svoboda je vyučeným drevomodelárom. Študoval na JAMU v Brne a umelecky viedol niekoľko českých divadiel (pražské Rokoko či Mestské divadlo v Kladne) a v súčasnosti sa venuje autorskému divadlu. Známa je jeho absurdná komédia Srnky o dirigentovi, mykológovi, pracovníkovi finančného úradu, vynálezcovi a ich postupne sa odkrývajúcich životoch, ktoré napokon spojí a mení tajomná návšteva v jednom z brnenských panelákov alebo politická satira Blonďatá bestie o tom, že aj korupcia sa dá liečiť.

Je o zime, snehu a ľade, ale zďaleka nie je filmom vinaočným. Dcéra ruských šľachticov Saša koncom 19. storočia sníva o ďalekom severe a smúti za milovaným dedkom – polárnikom, ktorý sa nevrátil z expedície na severný pól. Aby zachránila jeho naštrbenú česť, ujde z domova a vydá sa po jeho stopách. V celovečernom animovanom filme francúzskeho filmára Rémiho Chayér Až na severný pól, ktorý do slovenských kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov.

Jeho protagonistom je jedenásťročný Cameron  (hrá ho 15-ročný David Mazouz). Otec, ktorého syn miluje, mu raz v opitosti zlomil ruku a odvtedy žijú sami s rozvedenou matkou (Carice van Houden). Tá jedného dňa zistí, že sa chlapec čudne správa, zatvára sa v izbe, hovorí pradávnymi jazykmi a prejavuje známky posadnutosti. Požiada o pomoc predstaviteľov Vatikánu a tí, keď bežný exorcizmus nezaberá, oslovia doktora Setha Embera (Aaron Eckhart), muža, ktorý má schopnosť vstúpiť do mysle posadnutého a bojovať s jeho démonmi...

Popravde sa zdá, že s motívmi, náladami a udalosťami z reality pracuje ešte vo väčšom množstve a výraznejšie ako predchádzajúce časti. Najnovšia časť navyše prichádza aj so snahou o väčšiu temnosť a bezvýchodiskovosť samotnej zápletky, ambivalentnými hrdinami i s poukázaním na zdanlivo neviditeľnú prácu „bežných ľudí“ mimo tej veľkej mytológie. Výsledok samotného, pomerne priamočiareho a jednoduchého sujetu, ktorý sa stal tŕňom v oku slovenských i českých recenzentov, už navyše poznáme. Osobne sa preto domnievam, že práve väčšia „blízkosť“ k realite, temnosť fiktívneho sveta a ambivalentnosť postáv a jednoduchý sujet s koncom, ktorý poznáme, odvádza pozornosť od zápletky smerom k hľadaniu významov mimo umeleckého diela.

Film nijako výrazne nevybočuje z doterajšej tvorby režiséra Davida Frankela, nositeľa Oscara za krátkometrážnu komédiu Dear Diary (1996). S istým zovšeobecnením možno povedať, že Frankel sa venuje klasickému rozprávaniu príbehov o človeku v zlomových životných situáciách, či je to mladá asistentka, hodená do neľútostného sveta newyorskej módy (Diabol nosí Pradu, 2006), mladá rodina a jej domáci miláčik – päťdesiatkilový labrador (Marley a ja, 2008), unavené, stereotypmi poznačené tridsaťročné manželstvo s pokusom o oživenie vzťahu prostredníctvom terapie (Druhá šanca, 2012), či amatérsky operný spevák, ktorý áriou z Pucciniho opery Turandot ohromí porotu televíznej súťaže Británia hľadá talent, vo filme Životná šanca, 2013.

Tie sú často  prepojené so sesterskými spoločnosťami v Česku, ktoré, kvôli veľkosti trhu, uvádzajú rovnaké filmy o niečo skôr. Z toho však následne vyplývajú nepochopiteľné skutočnosti ako napríklad, že distribučné spoločnosti v krajine so 400 tisícovou maďarskou menšinou uvedú film neskôr ako ich české náprotivky. To je však ten lepší prípad, keďže okrem ASFK a Film Europe, väčšina ostatných distribučných spoločností, po vzore politických reprezentantov, na slovenských Maďarov zvysoka… ehm kašle.