Viac z: Recenzie 2015

Ale do povedomia divákov sa najviac zapísal práve adrenalínový kriminálny thriller, v ktorom Keanu Reeves a Patrik Swayze bojovali s vlnami. A po dvadsiatych štyroch rokoch tu máme ako na podnose remake v réžii Ericsona Coreho. Ten si z originálu, našťastie, neprepožičiava až tak veľa, vlastne iba ústredné duo a námet.

Štyridsaťsedem ročný španielsky scenárista a režisér Fernando León de Aranoa nie je žiadny nováčik a v priebehu jeho kariéry sa mu viackrát ušlo ocenenie španielskej akadémie Goya Awards. Jeho najnovší počin sa od jeho predošlých filmov líši predovšetkým silným medzinárodným obsadením, evokujúcim vyššie ambície na zahraničných trhoch. V skutočnosti ide skôr o nezávislý projekt a fanúšikovia jeho tvorby môžu zostať pokojní. Zároveň ide o adaptáciu knihy Dejarse Llover od Pauly Farias.

Napokon, nie je to nič nové. V roku 2015 sme sa v našich kinách stretli s viacerými snímkami, ktoré boli v krajine svojho vzniku úspešné, no v našom kultúrnom prostredí, vytrhnuté z kontextu, nemali nádej uspieť. Veď si len spomeňme na Prečo som nezjedol svojho ocka, vychádzajúceho z bohatej francúzskej a britskej tradície, nemeckého Malého dráčika či z hraných na Uletenú Parížanku s u nás neznámou kultovou francúzskou televíznou komičkou Camille Cottinovou!

Dôvodom pre skepsu ohľadom hraných filmov so zvieracími hrdinami, predovšetkým pochádzajúcich z Európy, je viacero. Jednak sa ich režiséri poväčšine držia starej známej mustry, že filmy pre mládež musia byť prehnane infantilné, prvoplánové, jasné vo svojich významoch a vplyvom absolútnej bezstarostnosti a nekonfliktnosti aj nedramatické. Druhým je, samozrejme, totálna prevaha animovaných hollywoodskych (Pixar, Disney) a japonských (geniálne štúdio Ghibli) filmov pre deti a mládež, ktoré vďaka tvorivej voľnosti pri vytváraní fiktívneho sveta a prácou s antropomorfizovanými postavičkami dokážu viac zaujať mladého diváka. S tým súvisí aj pochopiteľná dominancia filmov odohrávajúcich sa vo fiktívnych svetoch, ktoré vďaka očividnej absencii realizmu a odtrhnutiu od reálneho sveta, môžu prinášať aj konflikty (napríklad Tom a Jerry alebo Pokemon), či dokonca strach (rozprávka o Perníkovej chalúpke či Červenej čiapočke) a vytvoriť tak dramatické, či mytológiou podkuté príbehy. A v neposlednom rade treba spomenúť aj mimoriadnu náročnosť nakrúcania so zvieracími nehercami, nehovoriac o tu prítomných orloch, ktorým sa nesmie nič stať, výsledok musí pôsobiť autenticky a zároveň sa v príbehu musí odohrávať niečo zaujímavé. O tom svedčí aj fakt, že vyriešenie tejto situácie trvalo Gerardovi Olivaresovi dlhých osem rokov. Otázkou však zostáva či sa mu podarilo obísť všetky neduhy a vytvoriť skutočne zaujímavý film.

Dej sa odohráva na Troch kráľov v Krkonošoch, kde sa majú v miestnych horách konať každoročné preteky na bežkách – k nim odkazuje aj samotný názov. Pre Pavku, majiteľa jedného miestneho baru, je lyžovanie na bežkách všetkým a veľmi by chcel, aby sa niečo z jeho nadšenia prenieslo na syna Juru. Toho však vždy, keď sú po roku znova spolu, zaujímajú skôr staršie miestne ženy. Tretím do partie je homosexuálne orientovaný Jan, ktorý sa však neprišiel iba zúčastniť súťaže, ale má aj iný cieľ. Osudy týchto troch postáv sa, pochopiteľne, pretnú a čoskoro sa začne na povrch predierať minulosť.

Napokon, na realizácii sa podieľali výtvarníci, animátori a zvukári okrem Malajzie aj v Spojených štátoch, Hongkongu a Indii. Scenáristom a režisérom bol rodený Američan Chuck Powers s bohatou praxou vo výrobe anglických dabingov zahraničných televíznych programov.

Už prvé ohlasy však boli značne rozporuplné. Tie negatívne sa však poväčšine zakladali na absurdných výhradách, napríklad na feministickom podtóne celého filmu, nekvalitných hereckých výkonoch, či na parazitovaní na predchádzajúcich častiach. Z tohto pohľadu mi príde zaujímavé pozrieť sa, okrem naratívnej a štylistickej formy, na ideologický posun vo fiktívnom svete Star Wars vyplývajúci zo situácie v Hollywoode i v našej realite ako takej.

Zdá sa, že touto cestou sa rozhodol kráčať štyridsaťročný režisér, strihač, scenárista a producent Viktor Csudai, súdiac podľa jeho dvoch doterajších celovečerných hraných filmov. Kým v debute Veľký rešpekt (2008) sa zameral na bezcieľny život mládeže na drsnom bratislavskom sídlisku, v novom autorskom filme Vojtech sa vekovo posunul: v hľadáčiku kamery je kríza stredného veku.

Bol by v tom "čert", aby niektorého z hollywoodskych geniálnych producentov nenapadlo nakrútiť o ňom vianočný film. Krampusovi očividne z množstva špinavej práce po stáročiach musí strašiť vo veži pod rohami, a tak scenáristom Michaelovi Doughertymu (zároveň aj režisérovi), Toddovi Casseymu a Zachovi Shieldsovi logicky napadlo nakrútiť  "poctu" tomuto sympatickejšiemu zo spomenutej dvojice dlhoročných partnerov ako hororovú komédiu. Už samotné zobrazovanie tohto čerta v ľudovej literatúre, na populárnych pohľadniciach a pri vianočných oslavách, vo forme kostýmov navlečených na silno alkoholom podgurážených oslavujúcich, podmieňuje voľbu týchto žánrov. Posúďte sami: V origináli Krampus, v slovenskom distribučnom preklade Krampus: choď do čerta (možno je názov priamočiary a distributér posiela príšeru do krčmy na Židovskej, ale skôr nie) vstupuje do kín po celom svete v tom najlepšom čase, v metaforickom pekle predvianočného decembrového zhonu a už len toto načasovanie vyvoláva vtipné konotácie. Silným protivníkom z podzemnej ríše zla je aj Vianočný kameňák (F. A. Brabec je skutočne diabol), ale ten môžeme vnímať iba ako čistokrvný horor. Zbytočne však neodbočujme.