Viac z: Recenzie 2012

Hrdina z bestsellerov spisovateľa Lee Childa vstúpil na plátna kín a  pokiaľ  budú tržby uspokojivé, čaká nás ešte pekných pár pokračovaní. Je to dobrá správa? V podstate áno, pretože Child detektívne thrillery písať vie a príbeh Posledného výstrelu nie je až taký hlúpy. Režisér Christopher McQuarrie nakrútil síce poctivý film, ale pôsobí staromódne, scény sú dlhé, pomaly gradujú. Veľa sa strieľa z ostreľovačských pušiek a režisér nás nechá vychutnať si precízne mierenie, kým, konečne, zaznie výstrel.  Úvod je strhujúci - chladnokrvne nasnímaný masaker a rýchle vyšetrovanie. Potom na scénu prichádzajú dve postavy, ktoré sa z drsnej poetiky vymykajú - plavovlasá advokátka a bývalý armádny vyšetrovateľ, nepolapiteľný a mýtický Jack Reacher.

Hobiti – ako isto viete – žijú v čistých, útulných norách. Majú radi dobré jedlo, pohodičku a piesne. Príchod trinástich nepozvaných hostí je pre Bilbovu myseľ (a špajzu) pohroma rovnajúca sa útoku draka. To, že nakoniec v sebe objaví zmysel pre dobrodružstvo je šok podobný tomu, ako keby nejaký z trpaslíkov zistil, že miluje lietanie na orloch. A svojím spôsobom je to víťazstvo väčšie ako porážka skalných obrov. Ale nebojte sa, príde aj na obrov, goblinov, orkov (slovenské titulky sa museli držať slovenského prekladu, ja nie) a ďalšie príšery.  

Scenáristka a režisérka tohto filmu, nakrúteného vlani v širokej koprodukcii Francúzska, Ukrajiny, Poľska a Nemecka, Michale Bogamin sa narodila v Haife. Po libanonskej vojne opustila s rodičmi Izrael a odvtedy sa túla po svete. V Paríži študovala antropológiu a navštevovala filmové kurzy u Jeana Rouchea, v Jeruzaleme sa zamerala na štúdium filozofie a fotografovanie, v Londýne na spoznávanie tajomstiev réžie. Žije striedavo v Tel Avive a Paríži. Z jej doterajšej filmografie treba zaznamenať dlhometrážny dokument Odessa...Odessa! (2005), Krajina zabudnutia (2011) je jej celovečerným hraným debutom.

Kniha vyšla v  roku 2001, získala rad literárnych ocenení, medzi nimi i prestížnu britskú Man Booker Prize a preložili ju do viac ako štyridsiatich jazykov. (V slovenčine vyšla pod názvom Plavba s tigrom.) Dlho sa však o nej hovorilo ako o nesfilmovateľnej. O to viac  príjemne prekvapuje jej filmová verzia. Jej tvorca Ang Lee - rodák z Taiwanu, absolvent univerzitného štúdia divadelnej réžie ma univerzite v Illinois a neskôr filmovej produkcie na newyorskej univerzite, získal medzinárodný úspech už svojím prvým filmom Tlačiť rukami (1992) a druhý film Svadobná hostina (1993) mu vyniesol popri iných cenách, nomináciu na Oscara. Viacnásobné  medzinárodné ocenenia sa spájajú  aj s titulmi ako Rozum a cit (1995), Ľadová búrka (1997), Tiger a drak (2000), za ktorý získal Oscara ako najlepší cudzojazyčný film, Skrotená hora (2005), za ktorú si odniesol Oscara za réžiu, Túžba, opatrnosť (2007) alebo Zažiť Woodstock (2009). Film Pí a jeho život (2012) je jeho trinástym opusom a prvým v technológii 3D.

Zakázaná láska Anny a Vronského láka filmárov odjakživa, nakrútilo sa vraj už 20 filmov podľa tohto slávneho románu, najznámejší je z roku 1927 pod názvom Láska v hlavnej úlohe s Gretou Garbo a Johnom Gilbertom. Neviem, či štatistika, ku ktorej som sa dopracovala, zahŕňa aj ruské snímky, keď nie, tak ich je rozhodne viac. Najnovšia verzia Anny Kareniny obdivovateľov románovej predlohy možno pobúri, ba až rozčúli. Nie preto, že by sa zásadne rozchádzala s predlohou, ale k vôli forme, akú si režisér zvolil. Všetko je kulisa – Petrohrad a Moskvu nahrádzajú divadelné rekvizity, v ktorých sa, ako na otáčajúcom javisku hrdinovia pohybujú. Prechádzajú, vstupujú a vystupujú z jednej miestnosti (kulisy) do druhej, navyše často v ladnom baletnom rytme. Plesy sú krásnou a precíznou baletnou inscenáciou na hony vzdialenou od reálneho sveta. Príbeh sa „vznáša“ väčšinou v bielych tónoch, hrdinovia, až na niektoré výnimky, sú odetí do pompéznych bielych kostýmov. Herci hrajú divadlo a hrajú ho dokonale. Na počudovanie sa v tomto divadelne – baletnom prevedení nestratili emócie - pocity, vášne a tragika je prítomná. Len v jednom prípade sa tvorcovia rozhodli „skočiť“ do reality, a to v ľúbostnom príbehu, ktorý bol doteraz zatlačený do úzadia. Komplikovaný vzťah a láska mladej, Vronským sklamanej Kitty (Alicia Vikander) a jej oddaného obdivovateľa Konstantina Levina (Domhnall Gleeson), je zasadený do romantického vidieka, dom je skutočný, príroda reálna, tak ako aj posledný záber filmu – Karenin s Anninými deťmi v lone rozkvitnutej prírody. No to už predbieham, ale nemusím sa ospravedlňovať, veď príbeh je notoricky známy, azda každý vie, že Anna nevydržala tlak odmietnutia spoločnosti a rozhodla sa dobrovoľne odísť zo sveta.

Z jeho doterajších ôsmich celovečerných hraných filmov poznáme aj u nás Lásku na grile z roku 2001 o manželskej nevere štyridsiatnikov, vyznamenanú Veľkou cenou poroty na Berlinale, Leto na balkóne (2005) o dvoch priateľkách, medzi ktoré nevhodne vstúpi muž, kontroverzné Siedme nebo (2008) o sexuálnej príťažlivosti ľudí v dôchodcovskom veku (Un Certain Regard v Cannes), či Whisky s vodkou (2009), príbeh hereckej hviezdy a jej náhradníka ako svojský hold filmárskemu umeniu, odmenený Cenou za réžiu v Karlových Varoch. Škálu existenciálnych problémov rozšíril Dresen vo svojom najnovšom filme Konečná uprostred cesty (2011, opäť Un Certain Regard na MFF Cannes a rad domácich ocenení), v ktorom spracoval dosiaľ tabuizovanú tému umierania a smrti.

Pravdu o ich  komplikovanej záchrane  sa svet dozvedel až po rokoch, po odtajnení niektorých tajných spisov a akcií CIA. V časopisoch sa objavili na túto tému články Antonia J.Mendeza a Joshua Bearmansa a vznikol aj kanadský televízny film. To všetko sa stalo v roku 2007 inšpiráciou pre vznik scenára od Chrisa Terria a následne v roku 2012  filmu, ktorý prichádza koncom novembra do našich kín.

Habemus papam! mal na festivale mimoriadny úspech, veľa sa o ňom diskutovalo, ale odišiel bez ceny. Stáva sa! (Zavádzajúco sa píše, že bol nominovaný na Zlatú palmu. Nebol. Bol zaradený, ako všetky filmy, do hlavnej súťaže a ašpiroval aj na Zlatú palmu, aj na niektorú z cien, napríklad za réžiu alebo herecký výkon. Filmy sa nominujú na Oscara, ale slovo „nominovať“ je pre súťažný festival nevhodné a mätúce.) Toto sklamanie režisérovi však vynahradil Zlatý glóbus. Nanni Moretti (1953) popredný taliansky režisér, herec a producent však už jednu Zlatú palmu má, a to za snímku Synova izba (2001). Zakladateľ produkčnej a distribučnej spoločnosti Nuova Sacher sa zapísal do povedomia verejnosti v 70. rokoch minulého storočia snímkami Som sebestačný a Ajhľa Bombo. Čoskoro bol nielen v Taliansku, ale  na celom svete známy a uznávaný a azda najväčšiu slávu mu priniesol film Drahý denníček, za ktorý dostal v Cannes Cenu za réžiu. Známe  sú aj jeho snímky Sladké sny, Bianca, Omša sa skončila, Apríl a spomínaný Zlatou palmou ocenený film Synova izba. Moretti je jedným z obľúbencov Canneského festivalu a jeho snímky sa očakávajú vždy s veľkým záujmom a aj mňa prekvapilo, že vlani odišiel bez ceny. Mimochodom bol by si ju zaslúžil aspoň hlavný predstaviteľ 86 - ročný Michel Picolli, nie z úcty pre vek, ale pre vynikajúci herecký výkon.

Toľkej pozornosti sa filmu i režisérke dostalo azda aj preto, že jej hrozí trestné stíhanie za jej predošlý dokument Nemoc tretej moci. Mňa však v tomto prípade nezaujíma táto kauza, ale jej najnovší dokument, ku ktorému je nutné vyjadriť sa. Najmä pre natýskajúcu sa otázku, čo také poburujúce Piussi v ňom nasnímala? No nič mimoriadne, vyšla do ulíc, vzala do ruky kameru a nakrúcala. Nakrúcala to, čo sme medzi dvomi voľbami videli skoro každý večer na televíznej obrazovke. Jej najväčším hriechom je, že tomu dala rámec a udalosti zhrnula. A to robiť nemala. Podarilo sa jej niečo, čo možno ani sama nechcela – ukázala, kto je slovenský volič. Aké sily spoločnosťou hýbu, kto je ochotný niesť kožu na trh. Až na niekoľko svetlých výnimiek, obraz je to tentoraz zúfalý. Zúfalý z rôznych aspektov a divák nevie, či sa má smiať alebo plakať.