Viac z: Recenzie 2012

Pod všetkými tromi  názvami sa skrýva najnovší opus  dánskej oscarovej  režisérky, scenáristky, herečky a producentky Susane Bier (1960), ktorá má za sebou viac ako tucet úspešných filmov. Pôvodne študovala umenie  na univerzite v Jeruzaleme, potom architektúru na univerzite v Londýne a v roku 1987 absolvovala Národnú filmovú školu v Kodani. Na filmové výslnie sa dostala v roku 1999 filmom Ten jediný. V nasledujúcich rokoch  spolupracovala na svojich filmoch so scenáristom a režisérom Andersom Thomasom Jensenom. Spolu sa podpísali napríklad  pod filmy Otvorené srdcia (2002), Bratia (2004) a Po svadbe (2006), ktorý bol nominovaný na  Oscara. Za film Lepší svet (2010)si už Oscara odniesla. Spolupracoval s ňou aj na scenári jej najnovšieho filmu Svadba medzi citrónmi (2012).

Kniha sa v roku 2004 stala udalosťou  sezóny. Získala British Book Award a bola nominovaná na Booker Prize a rad ďalších prestížnych ocenení.  K slovenským čitateľom sa dostala v českom preklade v roku 2006. Román, v ktorom sa prelína žánrovo šesť rozdielnych príbehov , odohrávajúcich sa od začiatku 19.storočia až po apokalyptickú budúcnosť niekedy v 24.storočí, a v priebehu piatich storočí skúma otázky, dotýkajúce sa zmyslu ľudského života, zaujal  trojicu kultových filmárov. Dlhoroční priatelia vraj dlhšie uvažovali o spolupráci, ale dostali sa k nej až  vďaka fascinácii touto knihou. Stretli sa nad ňou ako režiséri, ale aj scenáristi , producenti. Súrodenci Lana (1965)  a Andy Wachowski (1967)  sa narodili v americko-poľskej rodine v Chicagu a vyrastali i neskôr spolupracovali ako dvojica bratov Larry a Andy. Larry sa totiž až v roku 2008 rozhodol zmeniť pohlavie i meno na Lanu. Dvojica sa v Hollywoode presadila scenárom k filmu Nájomní vrahovia (1995). Režijne debutovala v roku 1996 filmom Pasca, na ktorom sa podieľala aj  na poste scenáristov a producentov. Medzinárodne sa však súrodenci preslávili  predovšetkým ako tvorcovia  sci-fi Matrix (1999 ) a jeho následných pokračovaní Matrix Reloaded a Matrix Revolutions v roku 2003.  Neskôr sa podpísali pod scenár comicsovej  adaptácie V ako Vendeta a v roku 2008 nakrútili podľa vlastného scenára závodnícky akčný príbeh Speed Racer.

 Medzitým nakrútil teenagerskú komédiu Panenstvo na obtiaž (2004), potom komediálnu romancu Náš svet, naša láska (2005), o dva roky neskôr filmy Odviate ženou a Preskoč, v roku 2010 snímku Bez hanby. Pri tomto žánrovom zameraní je pozoruhodné, že najnovší Naessov film Kríž cti (Into the White, Nórsko/Švédsko, 2012) je (proti)vojnová dráma, inšpirovaná skutočnými udalosťami zo štyridsiatych rokov minulého storočia. Príbeh tohto filmu je jednoduchý. Je 27. apríl 1940. Nad nórskou vysočinou, zaviatou masami snehu a vzdialenou od ľudských obydlí, sa vzájomne zostrelia dve lietadlá – britské a nemecké. Traja Nemci a dvaja Angličania prežijú katastrofu a zídu sa náhodne v miestnej loveckej chate. Nie sú to len vojaci znepriatelených armád, ktoré bojujú o ovládnutie priestoru s bohatými, strategicky dôležitými nerastnými surovinami, ale aj muži s rozdielnym pôvodom, vzdelaním, výchovou, skúsenosťami, životnými postojmi a predstavami. (Trochu prekvapujúco pôsobí, že všetci traja Nemci hovoria okrem rodného jazyka aj plynulou angličtinou,čo,samozrejme, uľahčuje komunikáciu.) Najprv má v ich správaní prevahu vojenským výcvikom vypestovaný stereotyp, ale ak chcú prežiť v nehostinnej samote, musia sa ho zbaviť a napriek vzájomnej animozite spolupracovať na svojej záchrane, najmä na zabezpečení tepla a jedla. Toto postupné „vyzliekanie z uniforiem“ až na kožu tvorí komornú drámu, v ktorej niet núdze o situácie vyhrotené  na ostrie noža, ani o slovný a situačný humor.

Režisér vyhlásil, že po filmoch My zdes ? a Hranica chce nakrútiť veselý film, čo sa mu nesplnilo. Cigáni idú do volieb je tragikomédia, miestami síce humorná, no skôr smutná a trpká. Hlavným hrdinom je svojrázny Vlado Sendrei z Kokavy nad Rimavicou, známy predovšetkým ako rómsky aktivista v treťom sektore, ale aj ako líder skupiny Kokavakére Lavutáris. Vďaka skupine prekročil aj hranice Slovenska, lebo Sendreiovci hrajú pôvodnú rómsku hudbu a hudobný producent Hans Zimmer si ju vybral do filmu Gaya Ritchieho Sherlock Holmes. Aby nevznikol omyl snímka Cigáni idú do volieb nie je o muzike, i keď hrá v príbehu dôležitú rolu, lebo dokresľuje život a zvyky slovenských Rómov, ale o tom, či rómsky aktivista má šancu uspieť aj vo veľkej politike. Priamy a úprimný Vlado Sedrei sa o to pokúsi, čo mimoriadne rozčuľuje jeho manželku Janku, ktorá mu nevyberane nadáva. V istom zmysle má i pravdu, ale Vlado je neoblomný, všetko obetuje volebnej kampani do banskobystrického VÚC a dúfa, že ako prvému Rómovi sa to aj podarí. Domácnosť mu môže byť ukradnutá, byť zvolený, a tak pomáhať ľuďom, pociťuje ako životné poslanie. Že v byte nie je všetko v poriadku, že domáce prístroje nefungujú, je nepodstatné. Verí svojim priateľom a svoju celú energiu venuje volebnej kampani.

Kým v Habermannovom mlyne takmer všetkému veríme, aj vďaka vynikajúcemu hereckému výkonu Karla Rodena, hrdina tohto filmu Jan Olšan (Ondřej Vetchý) robí čo môže, ale scenár mu nedovolí prekročiť hranice priemernosti. Olšan je hájnik, ožení sa s Nemkou Agnes (Vica Kerekes), ale jeho láskou bola predtým manželka jeho priateľa Karola Brachtla (Attila Mokos). Brachtl, Olšanov protihráč, je bezcharakterný despota, človek bez zábran, využije, čo sa len dá a za peniaze predá každého a všetko. Tretím do partie takzvaných  priateľov patrí ešte Přikryl (Igor Bareš), bývalý partizán, podľa správania slušný človek, ktorý si úctu okolia a miesto predsedu ONV zaslúži. Lenže aj toto je lož. Bývalí dobrí priatelia vedia, ako s naivným Olšanom narábať. Kým Přikryl ho chráni, Brachtlovo nepriateľstvo je otvorené a konzekventné. Lenže ťažko pochopiť prečo toho človeka až tak nenávidí, veď mu odviedol životnú lásku Marie (Katarína Kolajová), Olšan ho ničím neohrozuje, iba ak charakterom a ľudským postojom k životu. Iné vysvetlenie nemám. Vôbec vzťahy medzi postavami charakterizuje  poriadne popretrhaná pavučina. Kto s kým, a prečo, je jeden veľký rébus.

Skyffal mal svetovú premiéru v londýnskej Royal Albert Hall v utorok večer (23.10. 2012), na ktorej sa okrem smotánky zúčastnil aj následník trónu princ Charles s manželkou Camillou. Na Slovensku i v Česku snímku oficiálne uvideli 7 minút po polnoci 26. októbra. Nebola som jednou z „hrdinov“ nočnej bondiády, vybrala som si pokojnejší termín. A hneď som zistila, že reči, na jednej strane - najlepší Bond, na druhej zasa - vzdialil od literárnej predlohy a ducha predošlých bondoviek alebo je Daniel Craig vhodný adept na túto rolu, je len šikovný reklamný ťah, aby bolo o čom písať. Craig hral v dvoch predošlých bondovkách (Casino Royale, Quantum of Solace), keď po filme Dnes neumieraj vystriedal Piercea Brosnana a všetci boli s jeho hereckým výkonom spokojní. Craig je iný ako bol Brosnan a Brosnan zasa iný ako Sean Connery, Roger Moore iný ako Connery, a tak by som mohla pokračovať. Všetci vniesli do postavy niečo nové a svojské. Pravdou je však aj to, že Skyfall Sama Mendesa sa rozlúčil s minulým storočím, vhupol do súčasného oboma nohami, príbeh je realistickejší (to možno mnohým prekáža), ale rozprávke o agentovi 007 neublížil. Zosúčastniť nie je spisovné slovo, ale lepšie mi nenapadá – Mendes príbeh zosúčastnil.

Fricke, talentovaný filmár s odvahou experimentovať, uplatnil filmové rozprávanie bez dialógov a komentárov najprv v štyridsaťminútovej snímke Chronos (1985), kde sa snažil priblížiť prostredníctvom obrazov a hudby dejiny civilizácie od starovekého Egypta po modernú dobu. Výrazný úspech zaznamenal až jeho ďalší, takmer stominútový „dokument z ciest“ Baraka (1992) s podtitulom Odysea Zeme. Svoju hlavnú tému – ľudstvo a jeho vzťah k večnému – neopustil Ron Fricke ani v najnovšom filme, „poetickom dokumente“ Samsara (2011), pri príprave, nakrúcaní a strihaní ktorého sa znova stretol so svojím priateľom a stálym spolupracovníkom, producentom Markom Magidsonom. Názov filmu pochádza zo sanskrtu a znamená večne sa otáčajúce koleso života. Film voľne nadväzuje na Chronos a Baraku, vznikal päť rokov, pričom autori navštívili dvadsaťpäť krajín a sto lokalít. Overený spôsob filmárskej práce sa nezmenil, znova ide o bezslovné spojenie vizuálne účinných obrazov s nápaditou hudbou, o ktorú sa postarali Frickove stálice Michael Stearns a Lisa Gerrard, ku ktorým tentoraz pribudol Marcello De Francisci. Zmenila sa však celková atmosféra diela, tak ako sa za takmer dvadsať rokov zmenil svet. Ubudlo ľúbivých prírodných obrázkov v štýle nášho fotografa Filipa Kuliševa, výrazne sa zvýšil počet znepokojujúcich záberov, zobrazujúcich – stručne povedané – devastáciu našej planéty i jej obyvateľov.

Lenže, v tomto prípade, ide o matku vraha. Ide o ženu, ktorá sa cíti vinnou, že napriek všetkej jej láske a snahe vyrástla z jej krásneho synčeka neľútostná beštia. Ako vinníčku ju vníma aj okolie, lebo sa syna napriek hroznému činu nezriekla, stále ho miluje a stojí pri ńom. Je to pozoruhodný príbeh ženy, videný ženskými očami. Vznikol na základe  rovnomenného  románu americkej autorky Lionel Shriver (1957), ktorá žije v Londýne,   nakrútila ho škótska režisérka a zároveň spoluscenáristka Lynne Ramsay (1969) a v úlohe matky  Evy zažiarila popredná britská herečka Tilda Swinton (1960).

Predovšetkým však musím vysvetliť, kto sú looperi. Nuž, ako ste už iste uhádli nájomní zabijáci, ktorí pracujú pre zločineckú organizáciu. Dej sa odohráva v Kansas City v roku 2042, bossovia mafiánskej organizácie však sídlia v Šanghaji a odtiaľ looperom z roku 2072  posielajú ľudí, ktorých treba zlikvidovať. Ak by sa nešťastníkovi podarilo ujsť pre istou smrťou, looperovi zároveň podpíše rozsudok smrti. Ak si myslíte, že som letopis poplietla mýlite sa, hrdinovia cestujú v čase. Looperi v roku 2014, likvidujú obete z roku 2072. Dúfam, že som to vysvetlila zrozumiteľne. A preto sa môže hlavný hrdina looper Joe (Joseph Gordon-Levitt) ocitnúť v situácii, že po mnohých úspešných likvidáciách a pohodlnom živote, stojí zrazu pred obeťou, ktorou je on sám, len o tridsať rokov starší (Bruce Willis). Teda pred dilemou - zabiť sám seba alebo sa pokúsiť pred pomstou zločineckej chobotnice utiecť. V postate každému a všetkým ide o život a všetci stoja pred dilemou, ako sa zachovať. Režisér, rodák z Marylandu, Rian Johnson (1973), ktorý si k filmu napísal aj scenár, to skutočne dobre posplietal až do tej miery, že si niekedy budete klásť otázku, v ktorom roku, že to sme ? V prvej polovici filmu veru často položenú.