Na národné filmové ceny Slnko v sieti za rok 2025 bolo prihlásených 38 audiovizuálnych diel. Z toho do kategórie Najlepší hraný film bolo prihlásených 15 filmov, do kategórie Najlepší dokumentárny film 6 diel, do kategórie Najlepší animovaný film 4 filmy a do kategórie Najlepší televízny film / miniséria / seriál bolo prihlásených 7 televíznych diel. Novinkou minulého roka bola kategória Najlepší krátkometrážny hraný alebo dokumentárny film, do ktorej je tento rok prihlásených 6 snímok, z toho až 5 pochádza z tvorby študentstva Vysokej školy múzických umení. Film Nepela debutujúceho režiséra Gregora Valentoviča získal 13 nominácií. Po 9 nominácií mali Potopa debutujúceho režiséra Martina Gondu a film Otec. Obaja debutanti boli nominovaní v kategórii Najlepšia filmová réžia. To len potvrdzuje aký úspešný bol rok 2025 pre debutantov. Slávnostné odovzdávanie cien Slnko v sieti za rok 2025 sa uskutočnilo 9. apríla 2026 v Starej tržnici v Bratislave. Moderátorom bol Bruno Ciberej a o hudbu sa postarali kapela Fallgrapp so speváčkou Norou Ibsenovou a sláčikový Spectrum Quartett.

Hneď na úvod je myslím si užitočné, položiť si otázku, ktorou sa zaoberajú odborné pojednania o žánri, či podžánri biografických filmov, a tou je zmysel a cieľ príbehov zo života reálnych postáv. Režisér Jakub Červenka so scenáristkou Ninou Morgenstein videli Ondreja Nepelu v kontexte totalitného režimu a cielili na jeho manipulačné zásahy do života výnimočnej postavy československého športu. Jeho úspechy už nikdy nikto nezopakoval a zásluhy komunistickej moci boli na sláve krasokorčuliarskej hviezdy mizivé. Napriek tomu si ho privlastňovali a dokazovali mu, že vlastne môžu všetko. Do ostrého stretu s mocou sa nedostávali len tí, ktorí sa jej vzopreli a zaradili medzi disidentov. Pozorne dohliadala a strážila všetky verejné osoby športovcov, umelcov i vedcov a snažila sa ich modelovať ako chodiace dôkazy o svojej úspešnosti. Ideové vlákno svojich úvah vysvetľuje Červenka v jednom z rozhovorov a začína zrejme niekde pri príprave filmu Hovory s TGM (2018), ktorý produkoval i režíroval. „ Keď si vezmete obdobie od roku 1928 do normalizácie v sedemdesiatych rokoch, zaujalo ma to ako určitý protipól k Hovorom s TGM. Na jedenej strane myšlienky demokracie a slobody, na druhej strane Nepela ako veľká hviezda tej doby a otázka, čo totalitný režim dokáže urobiť i s takouto osobnosťou. Ako ju využije pre propagandu a ani on nemôže v totalite žiť slobodne.“ Ako sa teda podarilo naplniť takto rámcovaný zámer?

Nórský režisér Krisotffer Borgli na seba prvý raz výraznejšie upozornil v roku 2022, keď svetu predstavil svoj nórsko-švédsky koprodukčný autorský film Je mi zo seba zle. Provokatívny film o nezdravom svete influencerky-psychopatky si získal pozornosť kritikov i divákov a dal na známosť, že európske kino dostalo novú a originálnu režisérsku posilu. Prítomný bol aj čierny humor a záujem o aktuálne témy, teda ingrediencie, ktoré sprevádzali aj jeho nasledujúci film To sa mi snáď len zdá v americkej produkcii s Nicolasom Cageom v hlavnej úlohe. Borgli týmto zaujímavým snovým filmom potvrdil svoju formu a veľa sa teda čakalo aj od jeho americkej novinky Dráma, v ktorej sa v hlavných úlohách predstavujú hviezdy známe z komerčnejšie ladených filmov - Robert Pattinson a Zendaya. Dobrá správa je, že Borgli nestratil nič zo svojej originality a napriek názvu nezabúda ani na ostrú dávku čierneho humoru.

Malé historie jako odraz těch velkých. I tak by se dalo zhodnotit poselství letošního festivalu rakouských filmů Diagonale v Grazi (Štýrském Hradci 18. – 23. 3. 2026). Historie v mnoha podobách se vracela jako jedno z velkých témat, ať už v hraných nebo dokumentárních filmech. Diváci hledali, jak vyvodit z minulosti závěry pro současné války, pro volby či pro klimatickou krizi s různě katastrofickými vizemi budoucnosti.

Medzi záľahou animovaných filmov, v ktorých tvorcovia takmer sústavne presviedčajú deti o tom, že svet okolo nás vlastne nie je skutočný a oveľa zábavnejší je svet, ktorý im podsúvajú na filmovom plátne, sa hraný film zjaví len zriedkavo. Filmová adaptácia knihy britskej autorky Enid Blytonovej Príbehy kúzelného stromu sa však už v samotnom príbehu usiluje priblížiť práve tým filmom, kde sa dejú veci nie veľmi logické a opäť presviedčajúce detského diváka, že tento skutočný svet je vlastne nanič. Keďže Enid Blythová, pôvodným povolaním učiteľka, ktorá príbeh napísala v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia, nepoznala nič z moderných technológií, ktoré určujú rytmus života dnešných detí, museli tvorcovia siahnuť k zmodernizovaniu príbehu a dosadiť do neho veľmi súčasné ohrozenia. A zmeniť a zdynamizovať rozprávanie tak, aby sa film pomerne poslušne zaradil k pokusom o fantastický príbeh, ktorý napokon všetkým ukáže cestu. A tak namiesto pôvodného textu v úvode knihy Enid Blytonovej, ktorý znie takto: „Boli raz tri deti, volali sa Joe, Bessie a Fanny. Celý život žili v meste, ale teraz mal ich otec prácu na vidieku, takže sa mali všetci presťahovať hneď, ako to bude možné“ dosadili iný začiatok. Pre dnešné deti nedostačujúce, preto si tvorcovia pomohli tak obľúbenou floskulou dneška – ohrozením plynúcim z mobilnej komunikácie.