Tesne pred tým, ako Alžbetka (Petra Vančíková), hrdinka predchádzajúceho dielu, v pokročilom veku a vzpierajúc sa tradičným rozprávkovým konvenciám o šťastnom živote až do smrti, naposledy vydýchne, obráti sa na svojho syna Lukáša (Lukáš Frlajs) s prianím, aby opustil rodný mlyn a odišiel do sveta hľadať šťastie. Jakubko, jej milovaný manžel, už dávno leží v hrobe a Zubatá (Ľudmila Swanová) si pri prahu odhodlane chystá svoju vystreľovaciu kosu na ďalšiu „fušku“. Lukáš reflektujúci osobnú stratu len čiastočne, sa smrtonosnej starene aspoň povyhráža, že keď ju stretne nabudúce, zlomí jej pracovný nástroj minimálne na dva kusy... A vydá sa na čiastočne oidipovskú, čiastočne odyseovskú púť za absentujúcou rodičovskou náhradou. Napríklad taká Lucia (nádherná Valéria Frištik) s kliatbou sužovaného susedného kráľovstva by mohla byť preňho dobrou voľbou. Každý Lukášov krok by od teraz mal byť sústredene strážený pod dohľadom kmotry Perinbaby (originál Giulietta Masina, zopár nepoužitých záberov od minula, plus-mínus nejaká tá anonymná herecká náhrada, zamaskovaná pod mnohopočetnými vrstvami kostýmu), prípadne sprevádzaný oddaným psím chlpáčom Uchom...

Dobrý námet možno nie je polovicou úspechu, no ak sa môžu tvorcovia opierať o pozitívne prijatú knižnú predlohu, potom sa šance na kvalitný výsledok určite násobia. To bol i prípad filmu Dcéra divočiny, ktorého sa chopil známy režisér Neil Burger a hlavnú rolu v ňom stvárnila britská herečka Daisy Ridley, známa z poslednej trilógie Hviezdnych vojen. Očakávania však v tomto prípade neboli naplnené a celé to dopadlo trochu inak.

Príbeh Alice a jej alarmujúci osud týraného dieťaťa, poznamenaného stále prítomným mužským násilím, sa na prvý pohľad môže javiť ako ďalší impulz pre rozvíjanie celosvetovo migrujúcej témy o potrebe ženského protestu a hľadaní ženského hlasu, vzpierajúceho sa mužskej nadvláde. Aj keď sa hlavná trajektória rozprávania drží tejto línie, jeho spracovanie sa zjednodušujúcej téme vymyká a posúva sa do roviny čerpajúcej z oveľa širšieho existenciálního rozmeru ľudského života.

Budúci rok Godzilla oslávi svoje 70. narodeniny a štúdio Toho pri tejto príležitosti predstavuje nový film: Godzilla Minus One je v podstate reštart, ktorý by sa dal považovať za akýsi prequel k pôvodnému filmu z roku 1954. Alebo ako začiatok alternatívnej série príbehov. Režisér Takaši Jamazaki už do kontaktu s Godzillou prišiel dvakrát. Prvýkrát keď skrze CGI ukázal slávneho obrieho jaštera vo svojom filme Always: Sunset on Third Street 2 a druhýkrát pri práci na Godzilla: The Ride, jazde v japonskom zábavnom parku. Nakrútiť film s Godzillou v centre diania pre neho teda znamenalo splnenie sna a s filmom Godzilla Minus One sa vracia ku koreňom príbehu slávneho kaiju. Na pozadí Japonska zdevastovaného a demoralizovaného druhou svetovou vojnou sa Godzilla, hrozba katastrofických rozmerov, vracia do krajiny. Na jej porazenie sa Japonci musia pripraviť bez spoliehania sa na pomoc armády alebo iných krajín.

Saint Omer je nenápadný názov celovečerného hraného debutu Alice Diop, ktorý režisérke vyniesol niekoľko cien. Získal Veľkú cenu poroty v Benátkach a cenu Lion Future Award, Césara za najlepší debut, Cenu Asociácie afro-amerických filmových kritikov, atď. Film Alice Diop je mimoriadne aktuálnym spracovaním mýtického príbehu o Medei, vrahyni detí. Vo filme ju stelesňuje Laurence Coly (Guslagie Malanda), senegalská študentka, ktorá utopila na francúzskom pobreží svoje 15-mesačné dieťa. Ťažiskom Saint Omer je následný súdny proces v meste s rovnakým názvom. V prvom celovečernom filme Alice Diop sa zoznamujeme s Ramou (Kayije Kagame). Učí na univerzite a cestuje z Paríža do mesta Saint Omer, aby sa zúčastnila procesu, o ktorom plánuje napísať knihu. To, čo sa spočiatku javí ako jasný prípad, čoskoro začne vyvolávať mnoho otázok, ktoré Laurence ani Rama nedokážu úplne zodpovedať...