V našich končinách skôr neznámy režisér Diastème sa vo svojom najnovšom filme Svet včerajška zameral na spletitú sieť intríg francúzskej politickej scény. V pomerne komornom príbehu hrajú prím herecké výkony niekoľkých postáv, zákulisné konšpirácie a prelínanie profesionálneho a osobného života za cenu najbližších. Diastème tematizuje do akej miery je vlastne osobný život verejnou záležitosťou, zaoberá sa rozporom medzi prezentovaným vonkajšom a pravdou ukrytou za PR a falošné prísľuby.

Asi nikto v slovenskom filme nemá lepší odhad na aktuálny posun v preferencií odmeňovaných a oceňovaných tém ako Mira Fornay. Už od Líštičiek (2009) tvoria kompaktnú agendu, počínajúc odkazom na východoeurópsku migrantskú agendu na Západe, ktorú český filmový kritik Vít Schmarz nazval „výštěk do dublinské tmy“, cez rasovú nenávisť vo filme Môj pes Killer (2013) a násilie voči ženám, podčiarknuté filmom Žaby bez jazyka (2020). Aj keď sa nedá táto stratégia úplne nazvať tendenčnou a trochu sa chce veriť, že sú to témy, ktoré režisérku naozaj zaujímajú, lebo má angažovaného a bojovného ducha, teda aspoň sa tak často prezentuje, v jej filmovej rétorike existuje čosi, čo je zaujímavé si preštudovať trochu podrobnejšie.

Osemdesiate roky vo Francúzsku a v Nanterre sa konajú prijímacie pohovory na slávnu školu Théȃtre des Amandiers, ktorej riaditeľom bol v tom čase divadelný, ale aj filmový režisér Patrice Chéreau (považovaný za zázračné dieťa francúzskeho divadla) a Catherine Tasca (1982 - 1990). Vo filme Navždy mladí, režisérka, herečka a scenáristka Valeria Bruni Tedeschi, dosadila namiesto Catherine Tasca, Pierra Romansa, známeho divadelného režiséra, ktorého hra Micha Lescot.

Z filmov, mapujúcich vznik najrôznejších technologických komunikačných objavov by bola celkom zaujímavá séria, zjednotená leitmotívom boja o uznanie a realizáciu. V celkom čerstvej pamäti máme film Sociálna sieť (2010) o tom, ako sa rodil Facebook a čím všetkým prešiel v jeho začiatkoch študent Harvardu Mark Zuckerberg, alebo filmy o ďalšom geniálnom „vynálezcovi“ Stevovi Jobsovi. Možno sa časom vynoria i filmové verzie zrodu estónskeho Skypu a ďalších technologických zázrakov, bez ktorých si už dnes vie predstaviť život len horná veková kategória.

Príbehy o sériových vrahoch sú vcelku atraktívne a niet divu, že i filmoví tvorcovia nezriedka zabrúsia do podobnej problematiky. Ťažko povedať, čím až tak fascinujú, no pokiaľ sa uchopia správne, odmenou je dostatočne pôsobivý zážitok určený každému fanúšikovi kvalitne spracovaných krimi zápletiek. Výhodou je aj inšpirácia skutočnými udalosťami, o ktoré sa môže opierať i Bostonský škrtič – najnovšie spracovanie známeho prípadu zo šesťdesiatych rokov. Čo presne ponúka a dokáže si obhájiť svoju existenciu?