Hneď skraja asi musím vysvetliť či je to NETPAC (Network for Promotion of Asia Pacific Cinema) -  je to nezisková organizácia na podporu ázijského filmu a bola založená začiatkom 90. rokov z iniciatívy indického časopisu Cinemaya. Jeho dlhoročnou šéfredaktorkou bola Aruna Vasudev (1936-2024), kritička, novinárka, dokumentaristka a talentovaná maliarka. Jej manželom bol diplomat Sunil Roy a niekoľko razy som sa s ňou stretla na filmových festivaloch všetkých svetových šírok. Istý čas ako diplomatická manželka - kolegyňa.

Všetko sa to začne vo chvíli, keď sa pán Earnshaw (Martin Clunes), náladový, príležitostne vľúdny, inokedy značne hnevivý až násilne trýznivý vdovec, vráti do svojej domoviny na Veternej hôrke z Liverpoolu s malou „cigánskou“ sirotou a predstaví ju ako svojmu služobníctvu lamentujúcemu nad novými pribudnutými povinnosťami, tak vlastnej dcére Cathy (Charlotte Mellington). Tá je nadšená a ihneď chlapca bez mena ustráchaného vôbec niečo povedať pomenuje Heathcliff (Owen Cooper). Dievčina, nanešťastie, zdieľa niekoľko podobných charakterových čŕt so svojim otcom – teda okrem častého nachádzania sa v alkoholickom opare, či holdovaniu hazardným hrám – a rada najmä tie negatívnejšie aplikuje na pestúnke Nelly (Hong Chau), nemanželskej dcére lorda. Od začiatku ju to k Heathcliffovi priťahuje, no zároveň by ho rada kruto ovládala. Lichotí jej chlapcova vernosť „až za hrob“, aj to, že vo chvíľach, kedy spolu niečo vyvedú, je dokonca ochotný zniesť na svojom chrbte otcov trest za oboch. Keď ona vyrastie do podoby Margot Robbie a on nadobudne vzhľad Jacoba Elordiho, ich ako-tak fungujúci vzťah naruší otcovo prehratie zvyšku rodinných peňazí. Cathy začne premýšľať nad spôsobmi, ako si udržať postavenie, na aké je zvyknutá a pokukovať po Edgarovi Lintonovi (Shazad Latif) zo susedného Drozdova...

„Čo sa stalo, nesmie sa stať znova“, hovorí protagonistka ambiciózneho režisérskeho debutu Niny Knag v takmer obligátnej scéne stanovovania morálnych hraníc: pre seba, pre čerstvo dospelého partnera v jej tajnom vzťahu a pre filmové publikum, ktoré sa tým zabáva. Ak nám reakcie na filmy ako Nebezpečné sny (2025) a Babygirl (2024) – a pomerne intenzívny diskurz, ktoré podnietili – niečo ukázali, tak je to fakt, že príbehy žien generácie X, ktoré znovu hľadajú svoju sexualitu podľa vlastných predstáv, sú atraktívnejšie ako kedykoľvek predtým. Teraz sa do akcie zapojili aj nórska režisérka s filmom Nevolaj ma mami, ktorý mal premiéru minulý rok v Karlových Varoch.

Helsinky, muž a žena bežia parkom aj ulicami a preťahujú si svaly na vonkajších náradiach. Je to ich každodenný rituál. Takisto je ich rituálom rýchly sex, kým musia odísť do práce. Jane (Iina Kuustonen) pracuje v cestovnej kancelárii, práca ju baví, aj keď možno niekde vnútri cíti, že je to iba zásterka jej ozajstnej túžby cestovať, spoznávať iné krajiny ako Fínsko. Mikki (Riku Nieminen) je nie veľmi úspešný herec, čo si síce trocha uvedomuje, ale jeho uvedomenie nejde tak ďaleko, aby z neúspechu vinil sám seba. Obaja žijú relatívne spokojný život bez výkyvov, pohodlný a s dostatočnou dávkou predvídateľného sexu. Zdá sa, že ich súdržnosť nemôže nič naštrbiť. Preto je tak trocha šokujúce, keď Mikki navrhne, aby si svoj dlhoročný vzťah trochu ozvláštnili a okorenili a využili služieb Ostrova lásky. Jane je prekvapená a nezdá sa, že by bola nadšená. Napriek pochybnostiam sa s Mikkim na Ostrov vydáva. Ich prvé stretnutia s ľuďmi, ktorí prišli na Ostrov s rovnakým cieľom je aj prvou sondou do trvácnosti ich vzťahu. Zatiaľ čo Jane inštinktívne protestuje a náznaky sexu, alebo iba predohier od iných mužov či žien odmieta, Mikki je spontánnejší a ponuky Ostrova si užíva. Jane zachytí pohľady Valmy (Laura Malmivaara) a aj keď ju kontakt dráždi aj láka, odmieta ho z akejsi tradície jej vzťahu s Mikkim.

Ďalšieho pokračovania nečakaného videoherného fenoménu Fallout sme sa dočkali až nečakane rýchlo. Premiéru si tento post-apokalyptický seriál odbil v roku 2024 a prvý diel druhej série stihol doraziť ešte koncom minulého roka. Na kvalitách sa to však, našťastie, príliš nepodpísalo a tvorcovia sa zjavne držia jasne nastaveného smeru. Spokojní by tak mohli byť znova nielen skalní fanúšikovia, ale aj diváci nie až tak znalí predlohy, hoci tentokrát s menšími výhradami.