Písal sa rok 2003 a obaja sa po prekvapivom závere pokerovej partičky spoločne ocitli v jednej posteli. Ani ona, ani on si od tohto stretnutia veľa nesľubovali a predsa... Po necelých dvadsiatich rokoch, síce každý z nich žije na opačnom konci Spojených štátov, stále sú v kontakte, keď už nič iné aspoň cez mobil alebo obrazovku počítača a viac než len dôvernými priateľmi. Peter Coleman (Ashton Kutcher) žije sám, staromládeneckým životom a spravidla „len“ vo vzťahoch nepresahujúcich zvyčajnú dĺžku šiestich mesiacov. Bojí sa zemetrasení. Aj priemerný psychoterapeut by však korene jeho neurózy poodhalil skôr v niečom inom ako vo všednom chvení sa zeme. Debbie Dunnová (Reese Witherspoon) je už rozvedená s chlapíkom, čo bol skôr po svete rozlietaným dobrodruhom, zatiaľ čo ona si o všetkom vždy radšej čítala doma...

Záujem českého režiséra Petra Václava o osobnosť hudobného skladateľa Jozefa Myslivečka bol zrejmý už z dokumentu Zpověď zapomenutého, ktorý mu venoval v roku 2015. Napriek tomu sa však film Il Boemo vymyká z Václavovej filmografie, ktorá upriamovala pozornosť predovšetkým na domáce problémy, pričom v ohnisku jeho záujmov bola predovšetkým rómska tematika. Je teda mierne prekvapujúce, že sa Václav z českých luhov a hájov preniesol do vzdialených Benátok a prostredie rómskych outsiderov vystriedala talianska smotánka v ambicióznej kostýmovej dráme plnej lesku a biedy 18. storočia.

V roku 2014 prišiel do kín prvý diel dnes už populárnej akčnej série John Wick, ktorý zároveň hlásal návrat obľúbeného herca Keanu Reevesa. Z priamočiaro vyzerajúceho akčného filmu o pomste, sa vykľul veľký hit. Úspech prvého dielu spočíval v jeho vynikajúcich akčných scénach, ktoré v dobe jeho vzniku nemali konkurenciu. Zrazu chcel byť každý akčný film ako John Wick. Táto žánrová snímka istým spôsobom revolucionalizovala žáner a spustila novú vlnu priamo inšpirovaných akčných filmov, medzi ktoré patria napríklad Atomic Blonde (2017), Extraction (2020), Nikto (2021) a mnoho ďalších. Inšpirácia je viditeľná najmä v spôsobe akým snímajú akčné sekvencie, teda dôraze na dlhé, neprerušované zábery, dôkladne premyslenú, plynulú choreografia súbojov a nekompromisnú brutalitu jednotlivých zabití, ktoré zaváňajú realizmom.

V našich končinách skôr neznámy režisér Diastème sa vo svojom najnovšom filme Svet včerajška zameral na spletitú sieť intríg francúzskej politickej scény. V pomerne komornom príbehu hrajú prím herecké výkony niekoľkých postáv, zákulisné konšpirácie a prelínanie profesionálneho a osobného života za cenu najbližších. Diastème tematizuje do akej miery je vlastne osobný život verejnou záležitosťou, zaoberá sa rozporom medzi prezentovaným vonkajšom a pravdou ukrytou za PR a falošné prísľuby.

Asi nikto v slovenskom filme nemá lepší odhad na aktuálny posun v preferencií odmeňovaných a oceňovaných tém ako Mira Fornay. Už od Líštičiek (2009) tvoria kompaktnú agendu, počínajúc odkazom na východoeurópsku migrantskú agendu na Západe, ktorú český filmový kritik Vít Schmarz nazval „výštěk do dublinské tmy“, cez rasovú nenávisť vo filme Môj pes Killer (2013) a násilie voči ženám, podčiarknuté filmom Žaby bez jazyka (2020). Aj keď sa nedá táto stratégia úplne nazvať tendenčnou a trochu sa chce veriť, že sú to témy, ktoré režisérku naozaj zaujímajú, lebo má angažovaného a bojovného ducha, teda aspoň sa tak často prezentuje, v jej filmovej rétorike existuje čosi, čo je zaujímavé si preštudovať trochu podrobnejšie.