Nielen Leni Riefenstahl, ale aj vyznenie samotného dokumentárneho filmu Riefenstahl režiséra Andresa Veiela je kontroverzné. Tak si radšej hneď na úvod povedzme kto bola jedna z najkontroverznejších osobností dvadsiateho storočia - Helena Bertha Amalia Riefenstahl, narodená 22. augusta 1902, zomrela 8. septembra 2003 vo veku 101 rokov. Filmová režisérka, producentka, strihačka, ale aj herečka, fotografka a tanečnica bola známa predovšetkým novátorským prístupom k nakrúcaniu a uchvacujúcimi a bravúrnymi kameramanskými zábermi. Dokumenty ako Triumf vôle (1934) o 6. zjazde NSDAP a Olympia (1938) o Olympiáde v Berlíne sú dodnes ukážkou geniálneho filmárskeho remesla. Prvá snímka vznikla na požiadanie Hitlera. Ona si však najviac cení svoj debut Modré svetlo (1932), bola jeho režisérkou, producentkou i hlavnou predstaviteľkou. Na MFF v Benátkach ho ocenili Striebornou medailou a mal medzinárodný úspech. Na otázku čo by si priala, aby ju po rokoch charakterizovalo povedala: „Modré svetlo, lebo to je kľúč k môjmu životu i osobnosti.“ Leni bola dva razy vydatá – prvým manželom bol vraj oddaný nacista nadporučík Peter Jacob, o dva roky sa rozviedli, neskôr sa jej manželom v roku 2003 stal o 48 rokov mladší Horst Kettner (1944) a na počudovanie manželstvo vydržalo. S ním sa ako 80-ročná potápala v Karibiku a Indickom oceáne.

Pátranie po dôvodoch obrovskej popularity ďalšieho seriálu z nemocničného prostredia, kde sa neustále opakuje vzorec dramatického zápasu lekárov o zdravie a život pacientov, je v podstate jednoduché. Je to totiž téma, ktorá sa týka všetkých a spoľahlivo projektuje skúsenosti a zážitky širokého diváckeho spektra. Pri pohľade na seriály, ktoré najnovšej verzii Urgentu predchádzali, pripomeňme si slávnu Pohotovosť z rokov 1994-2009 a jej pätnásť sérií, z novších napríklad New Amsterdam (2018-2021) uvedeným na Netflixe, je zrejmé, že ide o úspešný vzorec so štruktúrou striedajúcich sa mikropríbehov a siete personálnych interakcií medzi lekármi, lekárkami, či sestrami, s väčšou alebo menšou dávkou ich súkromných životov. Nemenným elementom takto vystavaných dejových štruktúr je centrálna charizmatická postava veliaceho primára.

Stretli sa spolu v malej rodinnej reštaurácií, kde si on - Abel Camara (Omar Sy) - sadol, aby unikol každodennému stresu ambicióznej, večne s niečím nespokojnej filmovej hviezdičky, ktorú už veľmi nebaví nakrúcať jednu reklamu na pochybný parfum za druhou, rád by aspoň na moment unikol pohľadu fanúšikov a paparazzov, prípadne si konečne zahral vo filme svojho obľúbeného režiséra ovenčeného nejedným ocenením César... Ona - Marion (Sara Giraudeau) - tam vtedy bola ako servírka, čo medzi jednotlivými objednávkami urobila chybu, že odpisovala svojmu protivnému skoro bývalému Antoineovi (Amaury de Crayencour) na smsku a nešťastne nasmerovala svoj mobil priamo naňho. Spočiatku ho to rozzúrilo – myslel si totiž, že si ho fotí. Jej však na jeho prítomnosti vôbec nezáležalo. Nespoznala ho. Alebo možno aj poznala, no vnímala ho ako každého iného zákazníka bez pokryteckej hviezdnej fasády. Síce zo spočiatku konfliktnej situácie vyplynul jej „vyhadzov“ z práce, keď si Abel po chvíľke uvedomil jej bezprostrednosť v správaní, jej v porovnaní so svetom, z ktorého on pochádza, osviežujúco priame a úprimné názory, okamžite mu padla do oka. A to ešte vôbec netušil, aké dobré vie pripravovať omelety...

Od filmu Chudiatko delí Očný zub štrnásť rokov a zdá sa, že téma nezrelosti, či nedospelosti prekonala vo filmoch režiséra Yorgosa Lanthimosa zaujímavý vývoj. Kým v Očnom zube sledujeme rodinu v izolácii, garantovanej otcom, patriarchom, dôsledne udržujúcom svojich troch potomkov, dve dcéry a syna v stave vynútenej poslušnosti, ktorá má za následok ich bizarnú retardáciu, v Zabití posvätného jeleňa je šestnásťročný Martin, excelentne zosobnený Barry Keoghanom, „pustený z reťaze“ a slobodne terorizuje bezmocnú rodinu svojich dobrodincov s neomylným inštinktom hravého likvidátora. V Chudiatku je už Bella umelo stvoreným homunkulom s mozgom nenarodeného dieťaťa. Ten jej po smrti voperoval doktor Baxter a Bella v celej škále excentrického chovania predvádza svoje spektakulárne kúsky neovládateľného pseudodieťaťa.

Je vždy osviežujúce, ak sa medzi hollywoodskymi blockbustermi zjaví animovaný film, ktorý má povedzme európsky pôvab a ukotvuje nielen estetiku, ale aj spôsob rozprávania do nášho časopriestoru. Jeho komunikácia s detským divákom je odlišná, neponáhľame sa raketovou rýchlosťou a túžba po dobrodružstve je nežná a možno aj pomalá. Presne to spĺňa animovaný film Príbehy z čarovnej záhrady, ktorý vznikol v koprodukcii Slovenska, Českej republiky, Slovinska a Francúzska, pričom sa na jeho realizácii podieľali rovnakým vkladom štyria režiséri. Vznikol animačnou technikou stop-motion podľa literárnej predlohy, knižky Arnošta Goldflama O nepotrebných veciach a ľuďoch.