Kto je to tá tajomná Parthenope? Je to nádherná žena, alebo iba ilúzia? Je to večný obdiv k nedosiahnuteľnej kráse? Alebo je to iba snová predstava, za ktorou sa skrýva všetko to, čo je ľudské, špina a smrad? Kto vie odpoveď na tieto otázky? Paolo Sorrentino sa pýta a čaká na odpovede. Čo vlastne znamená výraz Parthenope? Tak napríklad je to druh kraba z rodu Parthenopidae. Ak pridáme číslo 11, nájdeme pod týmto názvom asteroid. Parthenopei je tiež prezývka talianskeho futbalového klubu SSC Napoli.

Bolo to za ostatné dva mesiace už asi po šiesty raz, čo si jednoducho otvoril okno v ordinácií svojho psychoanalytika Dr. Oliviera Bérangera (komediálny talent Christian Clavier prakticky bez zaváhania) a odhodlával sa všetko ukončiť skokom. Dokonca aj požiarnici, zase raz znudene pristavujúci zdvíhaciu plošinu, aby precitlivenému, fóbiami z každej strany ohrozovanému Damienovi Leroyovi (Baptiste Lecaplain) zabránili využiť zničujúce prednosti gravitácie, sa možno cítili trochu trápne. Čo už však mal robiť, keďže doktor k nemu pristupuje akosi zvláštne ľahkovážne, vyhýbavo a spravidla pred koncom každého sedenia za 180 eur, vždy keď má pocit, že sa blíži očakávaný prielom, vyhovorí sa na vypršaný čas. A tento raz si naňho dokonca nachystal informáciu, žeby bolo pre oboch najlepšie liečbu definitívne ukončiť – napriek tomu, že dôvody na jej pokračovanie stále existujú. Vraj by Damienovi mohla od jeho sebadeštruktívnych pokusov úplne jednoducho pomôcť láska. Mal by si preto nájsť dievča, ktorého neuróza bude, skrátka, kompatibilná s tou jeho. Alebo, keď ani to nezaberie, úplne nového terapeuta...

Šestnásteho septembra 1977: Na podlahe jednej z izieb svojho parížskeho honosného domu preplneného kostýmami z ikonických opier, starodávnym nábytkom a klavírom, čo bol na jej prianie vždy komorníkom Ferrucciom (Pierfrancesco Favino) presúvaný z jednej miestnosti do druhej, od jedného okna k inému, leží legendárna sopranistka. V tichom smútku komorníka prizerajúceho sa tragicky očakávanému výjavu, je prítomná tiež kuchárka Bruna (Alba Rohrwacher), špecialistka na omelety – hoci málokedy paňou domu aj naozaj jedávané - a, samozrejme, už z princípu vyslovované slová chvály za akýkoľvek jej pokus o spev. Aby sa nakoniec jediným prejavom emóciami nabitej árie takmer až pripomínajúcej operné melódie stalo stručné zakňučanie jedného z Mariiných pudlov. Niekto ju oslovoval „len“ krstným menom, ako ženu z mäsa a kostí. No pre iných bola La Callas (vynikajúca Angelina Jolie) – bohyňa, ktorá v tom čase už štyri a pol roka nevystupovala pred publikom, pretože jej telo sa, skrátka, „vyspievalo“ zo všetkých svojich síl. V posledný týždeň vlastného života ešte zatúžila, keď už nie inak, tak aspoň v predstavách „napísať“ svoj životopis...

Téma filmu Len my dvaja je výsostne aktuálna, násilie páchané na ženách, či už fyzické alebo psychické, sa omieľa zo všetkých strán a nie zbytočne. Prekročilo to už celosvetove všetky hranice a je načase sa s tým už vážnejšie zaoberať a riešiť. Ak sa to vôbec dá. Francúzsky film režisérky Valérie Donzelli spracovaním tejto tematiky do istej miery vhodne načrel do podstaty problému. Nečakajte však snímku plnú fyzického násilia, lebo sa zamerala na to psychické, ktoré rozpitváva takmer do hĺbky. Od prvého momentu vzťahu mladých milencov, Blanche (Virginie Elfira) a Grégoira (Melvil Popaud), je prítomné. Ešte sa ani dostatočne nepoznajú a už jej stačí vytknúť, že sa mu jej ofinka nepáči, nemá ich totiž rád. Po uši zamilovaná Blanche si takúto maličkosť ani nevšimne, ale mala by...

Na 82. ročníku Zlatých glóbusov v kategórii Najlepší film – dráma vyhral, ako sa predpokladalo, film Bradyho Corbeta Brutalista. Nebolo nijakým prekvapením, že sa víťazom v kategórii Najlepší film alebo muzikál stala snímka francúzskeho režiséra Jacquesa Audiara Emilia Pérez. Oba filmy patrili totiž medzi favoritov a tentoraz sa nijaké veľké prekvapenie  nekonalo. A takisto si Demi Moore zaslúžila cenu za úlohu vo filme Substancia, a tak sa jej po rokoch opäť dostala na výslnie. A že animovaný film Mačacia odysea nemá konkurenta bola tiež samozrejmosť. Odovzdávanie prestížnych cien je však aj príležitosť blysnúť sa herečkám v krásnych róbach. Podario sa to aj Demi Moore, stále elegantnej Kate Blanchet, Zoe Saldana a mnoho iných. Túto parádu by sme vám radi sprostredkovali, ale  nie je to v našej moci. Hádam iné časopisy, ktoré sa viac sústreďujú na prehliadku rób, vám to dostatočne vynahradia. Pre nás však bude skôr zaujímavé sledovať, ako sa ceny predzvesti Oscarov, ako sa Zlatým glóbusom hovorí, zhodnú s cenami amerických akademikov. No na to si ešte chvíľu počkáme.