David F. Sandberg sa vrátil k žánru, ktorý mu išiel najlepšie. Po vlažnom prijatí dvoch komiksoviek s hrdinom Shazamom, si spomenul na svojich hororových fanúšikov a pripravil im ďalšie prekvapenie v podobe filmu Until Dawn. Ako schopný remeselník sa totiž preukázal najmä hororovými filmami Nezhasínaj! či pokračovaním filmu Annabelle s podtitulom Zrodenie zla, pričom aj jeho cesta do sveta profesionálneho filmu viedla cez krátke amatérske horory, ktorými zaujal verejnosť. V novom filme Until Dawn siaha po modernej videohernej klasike, ktorá v roku 2015 ovládla konzoly Playstation. Vďaka tomuto kroku má síce určitú skupinu divákov istú (teda hráčov, ktorí chcú vidieť ako preniesol ich obľúbenú hru na filmové plátno), no zároveň stojí pred neľahkou úlohou, ktorej cieľom bude týchto hráčov, citlivo pristupujúcich ku svojej obľúbenej hre, filmovou verziou aj uspokojiť.

To, čo podľa názvu vyzerá ako ľúbostný film je mrazivá správa o skutočných udalostiach. Lebo hrdinka filmu Hilde Coppi bola skutočná postava. V polovici 30. rokov sa v Berlíne okolo pomerne významných osobností (úradník Ríšskeho ministerstva hospodárstva, zamestnanec Ríšskeho ministerstva letectva) a iných vytvoril kruh priateľov, ktorý v rokoch 1940/41 prerástol vo voľnú sieť berlínskych kruhov odporu. Stretli sa v nich odporcovia národného socializmu z veľmi odlišných skupín obyvateľstva. Viedli intelektuálne diskusie, rozširovali plagáty, distribuovali letáky a odovzdávali Sovietskemu zväzu spravodajské informácie. V roku 1942 ich gestapo odhalilo a vyšetrovalo. Dostali názov Červený orchester. Je paradoxné, že tento názov získali až „posmrtne“, keď Východné Nemecko potrebovalo akýkoľvek hrdinský koncept, aby sa vôbec zviditeľnilo ako centrum nejakého protinacistického odboja. Členovia Červeného orchestra boli súdení za zradu a viac ako päťdesiat ich bolo popravených.

Obaja vyrastali v dosť napätej rodinnej atmosfére. Matka pôvodne chcela autistického Christiana (v dospelosti Ben Affleck) poslať do liečebného centra Harbor Neuroscience, pretože jeho výchovu nezvládala. Otec s vojenskou hodnosťou a militantnejšou povahou, než by bolo pre kohokoľvek zdravé, bol presvedčený o tom, že dokáže syna „vycvičiť“ tak, aby zvládol čeliť všetkému, čo ho rozrušuje. A, samozrejme, keď už skúšal všemožné spôsoby na zbavenie sa strachu, manipulačného nátlaku a vzdorovania šikane na jednom synovi, prečo nimi a ešte bojovému výcviku navyše nenaučiť aj o dva roky mladšieho, zdravšieho Braxtona (Jon Bernthal). Vidiac to matka, radšej od rodiny odišla. Bratia ochromení otcovými tyranskými praktikami však dokázali v jeho tréningových nápadoch nájsť aj určité pozitíva, a tak z nich vyrástli pomerne (neraz aj doslova) ostrieľaní profíci. Christian sa síce vyhýba očnému kontaktu s inými ľuďmi, šetrí s prejavmi empatie a viac než čokoľvek iné uprednostňuje samotu. Prejavuje však tiež veľký talent pri práci s číslami, ako forenzný účtovník zločineckých organizácií. Zatiaľ, čo Braxton prevádzkuje bezpečnostnú spoločnosť pre významných klientov...

Diskusie o rómskom probléme nemajú konca - kraja. Všetci by vedeli, čo by sa malo robiť, ale roky sa problém len čiastkovo rieši, aby sa nepovedalo, ale vytvoriť ucelený systém a určiť víziu do budúcnosti, k tomu sa nemá nikto. Zatiaľ sa musíme neustále pozerať v televízii na ubiedené rómske osady, špinu, biedu, v ostatnom čase aj dosť časté požiare. Akoby títo ľudia ani inak žiť nevedeli. Nuž opak je pravdou, vedeli, len je nutná systematická a cieľavedomá prevýchova k normálnemu životu a nie siahodlhé diskusie. Stačilo! Treba činy a aj tak potrvá dlhé desaťročia kým sa dosiahne nejaký výrazný pokrok. Že Rómovia môžu žiť aj plnohodnotným životom je príbeh Rómky Alenky, ktorá našla šťastie v Nemecku. Jej osud sa podujal nakrútiť pod názvom Alenka a zázrak z cudzej krajiny režisér Daniel Dluhý.

Zdá sa, že tradičný žánrový pôdorys detektívky sa pod tlakom masového konzumu mení, diváci žiadajú viac inovácií a originality, s podmienkou, že sa stále môžu spoľahnúť na overený model: vražda-vyšetrovanie-zaistenie páchateľa. V tomto odbore sme už videli všeličo, vydarené, menej vydarené i nevydarené. Ak sa neudialo čosi vyslovene neočakávané, tvorcovia rýchle strácali hviezdičky a dielko upadlo do zabudnutia.