Bolo by trochu nespravodlivé označiť snímku Catherine Corsini Nedosiahnuteľná láska len jednoducho ako melodrámu. Je to nespochybniteľné, ale film má viac rovín, ktoré sa prekrývajú, či odkrývajú, aby príbeh vyústil aj do kritiky malomeštiactva, nadradenosti, manipulácie, traumy, ktorá preskočí aj na nasledujúce generácie. Pôvabná Rachel (Virginie Efira) je polovičná Židovka, žije v provinčnom mestečku na sklonku 50. rokov. Náhoda jej prinesie do života Philippa (Niels Schneider), rozmaznaného chlapca z bohatej parížskej rodiny, a preskočí medzi nimi iskra. Pre Philippa, vzhľadom na rozdielnosť prostredia, v ktorom vyrastali, vzťah nemá trvalú budúcnosť, ale vzdať sa Rachel nevie. Nehrá s ňou špinavú hru, na rovinu jej povie, že sa s ňou neožení, lebo otec by nikdy s tým nesúhlasil, ale zároveň zdôrazní, že ich vzťah je osudový. Mladá žena otehotnie, dieťa si nechá a je v podstate šťastná, lebo otec dieťaťa ju z času na čas navštívi alebo jej napíše. Odmlky sú však čoraz častejšie.

Pod trochu krkolomným názvom Star Wars: Vízie uvádzajú - Deviata Jedi (v originále Star Wars: Visions Presents - The Ninth Jedi) sa ukrýva spin-off animovaného seriálu Star Wars: Vízie. Ten si odbil svoje začiatky v roku 2021 a po piatich rokoch dostávame po prvýkrát plnohodnotné rozšírenie niektorého z prezentovaných konceptov. Dokáže však Deviata Jedi obstáť aj v rámci kontinuálnejšej zápletky?

Nový televízny seriál známeho tvorcu Jonathana Troppera je zároveň i adaptáciou bestselleru Marissy Stapley a v hlavnej roli hviezdi takmer vždy bezchybná Anya Taylor-Joy. Mohlo sa v rámci tejto kombinácie vôbec niečo pokaziť? Mohlo a výsledok nie je až tak presvedčivý, akoby mohol byť. O vyloženom sklamaní sa však taktiež nedá hovoriť a priaznivci mladej herečky si prídu na svoje.

Príbehov o dospievaní je nepreberné množstvo a ani téma queer sebapoznania nie je vo filmoch nová. Napriek tomu francúzska režisérka Hafsia Herzi vo filme Malá sestra zvolila prekvapivý prístup. Vo svojom treťom celovečernom filme rozpráva v piatich kapitolách pomenovaných podľa ročných období príbeh mladej moslimky vyrastajúcej na parížskom predmestí, ktorá len postupne objavuje a ešte pomalšie prijíma fakt, že ju priťahujú ženy. Z štylistickej stránky pôsobí film miestami trochu stroho a aj rozprávanie občas naráža na menšie nedostatky. Napriek tomu nie je zaujímavý len vďaka jednoznačne ženskému pohľadu režisérky na lesbický príbeh dospievania. Ešte viac presvedčí rozhodnutím vyhnúť sa známym schémam podobných filmov a nechať hlavnú hrdinku bojovať predovšetkým s vnútornými, a nie vonkajšími prekážkami.

Beznádej, ale aj odovzdanosť je obsiahnutá už v prvých záberoch filmu Muchy mexického režiséra Fernanda Eimbckeho. Starnúca päťdesiatnička sed í v svojom byte na poschodí, niekde na anonymnej ulici v mexickom veľkomeste. Okrem zvukov od susedov, od kriku detí až po zvuky vášnivého sexu, ju nič neruší v jej osamotenosti. Muchu, ktorá ju vyruší svojím bzučaním sa síce pokúša zabiť, ale keď sa jej to nepodarí, vytiahne napokon spray s akýmsi insekticídom a vytrvalo strieka na hmyz. Rozkašle sa. Zdanlivo bezvýznamné zábery, ktoré však dokonalo opisujú protagonistku Oľgu (Teresita Sánchez). Čiernobiele zábery pomaly v jednoduchých strihoch odhaľujú jej život. V dome je opäť pokazený výťah. Vonku zachytí na stene plagátiky ktoré núkajú prenájom izieb v dome pre ľudí, ktorí majú svojich príbuzných v budove – nemocnici oproti. Strháva ich a strká do kabelky. Keď neskôr je v malom bufete niekde oproti, požiada majiteľku, či by nemohla papiere niekde vyhodiť. Je s výrazom nechuti odmietnutá. Kaleidoskop jej života pokračujte.