Je to už sedem rokov, čo žije v japonskom Tokyu, no napriek tomu zostáva neustále v úžase z toho, ako sa jeho rodná kultúra líši od tej, v ktorej našiel svoju aktuálnu domovinu. Stále si kladie množstvo otázok o tom, ako sa priblížiť miestnym – aj preto, aby sa necítil tak sám. Stále ho má čo prekvapovať, dokonca, akoby zatiaľ neprenikol do zmyslu miestnej kultúry hlbšie, ako do vrstvy nablýskaného, zmyslovými dojmami preplneného povrchu. Americký herec Phillip Vanderploeg (vynikajúci Brendan Fraser) sa sem dostal, aby zatiaľ najpamätnejšie zažiaril v dosť výstrednej reklame na prípravky ústnej hygieny, kde tvorcovia ochotného „gaidžina“ navliekli do bizarného krikľavo farebného kostýmu. Ďalšie profesijné ponuky ho v krajine následne na dlho zdržali, hoci nepredstavovali nič extra. Reklamy striedali vedľajšie „šteky“ v seriáloch. Aktuálne má prísľub zažiariť na konkurze do juhokórejskej krimi na serióznejšiu rolu, no stihnúť prísť na miesto konania v najväčšej metropole sveta, keď vás agent informuje na poslednú chvíľu, to nie je len tak. A potom je tu ešte Shinji Tada (Takehiro Hira), ktorý by mohol jeho herecké schopnosti využiť aj inak ako pred kamerami alebo na doskách, čo znamenajú svet. Vlastní spoločnosť Rental Family, ktorá najíma ľudí, aby niekomu hrali náhradných členov rodiny, či priateľov...

Dráma Citová hodnota nórskeho režiséra Joachima Triera o vzťahu otca a dcéry získala v sobotu európsku filmovú cenu za najlepší film. Oznámila to Európska filmová akadémia (EFA), informuje agentúra DPA. Víťazná snímka rozpráva príbeh filmára, ktorý chce do hlavnej úlohu svojho dosiaľ najosobnejšieho projektu obsadiť svoju dcéru, s ktorou má komplikovaný vzťah.Ocenenia pre najlepšieho herca a herečku dostali hlavní protagonisti tohto filmu - Stellan Skarsgard zo Švédska a Renate Reinsveová zo Švédska. Trierovi tiež udelili cenu pre najlepšieho režiséra a jeho snímka si odniesla celkovo šesť ocenení.

Kto je mileniál? V rodnom liste filmu Renovácia litovskej režisérky Gabriele Urbonaité sa toto slovo často vyskytuje. Je to pre hlavné postavy úsporného filmu dôležité? Často sa slovom mileniál označujú ľudia narodení na začiatku 80. rokov 20. storočia, ktorí sa akosi samozrejme prehupli do storočia 21. To však k charakteristike profilu tejto generácie nestačí. Takže možno viac informácií. Hovorí sa im aj generácia Y, čím sa odlišujú od predchádzajúcej generácie X, ktorá mala trocha odlišné priority. Generácia Y kladie dôraz jednak na sociálne istoty, ale aj na osobné uplatnenie, zaujímajú sa však aj o svoj osobný život, ktorý naopak generácia X kládla na spodné priečky rebríčka. A po tejto vysvetľujúcej vsuvke sa môžeme začať zaoberať filmom Renovácia.

Snímka Štúr scenáristky a režisérky Mariany Čengel Solčanskej (Slúžka) je spočiatku sympatickou reinterpretáciou milostného vzťahu, ktorý sa stal v našich domácich slovenských končinách legendou. Neskôr s pribúdajúcimi minútami sa z neho však akosi vytratí potrebná iskra a príležitostne aj trošku „zakopne“ o svoju ťažkopádnosť. Vzťahu dvoch výrazných individualít, ktorý sa odohráva na pozadí významných historických udalostí – čo predstavuje vďačný príbehový model, ktorý je populárny nielen u nás, ale vo veľkých filmových eposoch honosiacich sa prepracovanou výpravou, honosnými kostýmami, dunivou hudbou aj príležitostne pateticky prednesenou hercovou replikou. A tie môžu byť niekedy úžasné, ba remeselne fascinujúce – len ak nehrozí, že scenár v kľúčových momentoch začne drhnúť. V takých chvíľach sa totiž môžu aj obdivuhodné filmárske kvality rýchlo stať niečím, čo je celku na príťaž a kritici začnú zamieňať honosnosť za nadutosť, strojenosť a podobne. Jeden z informačných titulkov, ktorý sa vo filme objaví v závere, síce naznačí, že reálne sa medzi ústrednou milostnou dvojicou mohlo diať niečo úplne iné a pre videné vlastne ani nie sú historické dôkazy. Potrebný dejový rámec a zopár nevyhnutných zvratov núka hlavne Jar Adely Ostrolúckej od Ľuda Zúbeka, ktorú väčšina z nás pozná zo školských lavíc a povinnej literatúry.

Veľké časové skoky medzi filmovými pokračovaniami bývajú otravné, pretože nás vytrhnú z jedného príbehu a zvyčajne nemotorne vrhnú do nového, hoci často nie sme úplne pripravení opustiť to, čo sme práve videli a zažili. V tomto smere je film 28 rokov neskôr: Chrám kostí iný. Nadväzuje takmer presne na mieste, kde 28 rokov neskôr skončil – uplynulo nanajvýš niekoľko hodín. Danny Boyle sa však v pokračovaní vracia do role producenta a režisérske opraty odovzdáva Nii DaCostovej, ktorá po svojich nedávnych projektoch ako The Marvels a Hedda pokračuje v kreatívnej vízii Boylea a Alexa Garlanda.