Ako by sa na našu súčasnosť pozerali a hodnotili ďalšie, budúce generácie? Ako by sa budúci človek pozrel na našu planétu a jej stav? Keď my, ktorí tu ešte žijeme v roku 2023, budeme už dávno preč. Dve z kľúčových otázok, na ktoré sa režisér Marc Bauder snaží odpovedať svojím dokumentom Akí sme boli . Za týmto účelom sleduje šiestich protagonistov, ktorí sa na svet a život samotný pozerajú z veľmi odlišných perspektív: astronauta Alexandra Gersta, oceánologičku Sylviu Earleovú, ekonóma Dennisa Snowera, na etiku robotov sa zameriavajúcu Janinu Loh, Matthieua Ricarda, budhistického mnícha, a sociológa Felwina Sarra. Spolu s Bauderom sa púšťajú do hľadania odpovede, ktorá zahŕňa spoločnosť a celé ľudstvo. Marc Bauder sa narodil v Štuttgarte a špecializuje sa predovšetkým na dokumentárne filmy a televízne reportáže, no nakrútil aj hrané filmy ako napríklad Das System (2016).

Nový prírastok do slovenského hraného portfólia evokuje neodbytnú myšlienku o tom, že i príbehy starnú. Pri sledovaní tejto fúzatej konštrukcie filmu Moc Mátyása Priklera o tom, ako nejaký obstarožný minister, kandidujúci na vážny post v Európskej komisii zastrelí na poľovačke omylom osemnásťročného chlapca a potom sa z celej záležitosti jednoducho mlčky vyvlečie, som mala podozrenie, že sme sa ocitli kdesi v provincionálnom výpredaji, kde si skúšame čosi, čo už v tejto dobe nemá ten správny strih ani fazónu. Doba jednoduchého videnia sveta a jeho špinavostí už pominula. Dnes o povahe moci vieme oveľa viac, než v čerstvých 90. rokoch, kde by príbeh v tejto verzii možno ešte nejako zabodoval, o desaťročie skôr by bol asi triumfom odvahy, ale najskôr by skončil v „karanténe“.

Režisér Wim Wenders patril k najdôležitejším predstaviteľom tzv. Nového nemeckého filmu, ktorý nastúpil na scénu na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. Wenders prispel do hnutia v siedmej dekáde snímkami, ako Strach brankára pri penalte, Alica v mestách alebo Americký priateľ. Vrchol tvorby a kritického uznania dosiahol ale až v nasledujúcom desaťročí. Paríž, Texas a Nebo nad Berlínom patria medzi najuznávanejšie a najkultovejšie artové snímky, aké boli kedy nakrútené. Režisér a scenárista ale popri nakrúcaniu náročnejších hraných snímok začal pridávať do svojho portfólia aj dokumentárne filmy. Tie nie sú ani náhodou monotematické, častokrát sa v nich ale venuje konkrétnemu druhu umenia. Zrejme najobľúbenejším z nich je portrét kubánskej hudobnej scény s názvom Buena Vista Social Club z roku 1999.

Borkman (Francis Leplay) zazvoní na dvere bytu, v ktorom rodina jeho švagra Louisa Vuillarda (Melvil Poupaud) smúti za stratou malého syna, chce im vyjadriť úprimnú sústrasť, okamžite sa na neho zosype sprcha nadávok a výčitiek a keď Louis zbadá vo dverách aj svoju sestru Alice (Marion Cotillard) zabuchne pred nimi dvere. Nie sú to vítaní hostia. Súrodenci sa totiž už dvadsať rokov nerozprávajú, nevideli sa,  a keď sa náhodou stretli tvárili sa, že s nepoznajú. Touto dramatickou expozíciou sa začína film známeho francúzskeho režisér Arnauda Desplechina Brat a sestra. Príbeh pokračuje o päť rokov neskôr.

Dnes večer (15.4.) slávnostne odovzdali bratislavskej koncertnej sále Slovenského rozhlasu ceny Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Slnko v sieti za rok 2022. Najviac nominácii na túto prestížnu cenu mal film Piargy režiséra Ivana Trajkova. Zo šestnástich nominácii sa mu podarilo premeniť až 12, ale prekvapivo najlepším filmom sa stala Obeť režiséra Michala Blaška. Už cena za najlepšiu filmovú réžiu, ktorú takisto získal Michal Blaško to trochu aj naznačovala, no aj tak to bolo veľkým prekvapením. Víťazné ťaženie snímky Piargy však bolo niečo ťažko opakovateľné a kvalitu filmu ešte umocnila aj Cena filmových divákov.