Na počiatku bola divadelná hra Herba Gardnera, ktorú nazval I´m Not Rappaport (Nie som Rappaport). Názov si Gardner zvolil podľa pointy starého vtipu a v kontexte hry odkazoval na jedného z protagonistov príbehu - večného chameleóna Nata Moyera. Hra bola v roku 1984 predstavená na Broadwayi a bola komerčne i kriticky veľmi úspešná. V roku 1985 dokonca dostala divadelného Oscara v podobe ocenenia Tony Awards za najlepšiu divadelnú hru roka. Bol to napokon samotný Herb Gardner, ktorý sa túto divadelnú hru pokúsil po prvý raz preniesť na filmové plátno v rovomennom filme z roku 1996, ktorý však u nás uvádzala televízia pod názvom Ešte na to máme! Bol výborne obsadený, keďže sa v hlavných úlohách objavil Walter Matthau a jeho parťáka stvárňoval talentovaný černošský herec Ossie Davis, kritiku však, na rozdiel od divadelnej hry, príliš neoslovil a tak upadol do zabudnutia. Bol totiž príliš divadelný, aby sa dobre vynímal na filmovom plátne. Napriek tomu si režisér Juan José Campanella povedal, že to skúsi znova a prostredníctvom streamovacej spoločnosti Netflix nám ponúka argentínsku verziu inak rýdzo americkej divadelnej hry.

Na rozdiel od pôvodnej hry sa teda neocitáme v Central Parku, ten totiž zastupuje úplne iný, o poznanie menší, park v Buenos Aires. Černošskú postavu Ossieho Davisa zasa zastupuje argentínsky herec Eduardo Blanco (už podľa mena možno usúdiť, že je biely). Sú to teda dvaja bežní argentínski dôchodcovia v útrobách Buenos Aires, ktorí podobne ako ich predobrazy trávia voľný čas na lavičke v parku. Až na tieto detaily (a zmenené španielsky znejúce mená) sa však nič podstatné nemení a snímka Dvaja neznámi z parku je vernou adaptáciou Gardnerovej divadelnej hry. Chameleónsku postavu notoricky si vymýšľajúceho Nata Moyera tu reprezentuje postava s menom León Shwartz (ak sa tak skutočne volá), o ktorom je od začiatku známe aj to, že je zanietený a verný komunista židovského pôvodu. Jeho spoločník Antonio Cardozo je introvertný typ, číta si svoju knihu a nemá záujem o dlhé konverzácie, skôr vyhľadáva samotu. Je so svojim osudom zmierený, chýba mu elán svojho kolegu a vyhýba sa konfliktom. Prítomnosť Leóna Schwartza ho však viac ráz vyprovokuje k aktivite, ktorej by sa za normálnych okolností nikdy nezúčastňoval, ba dokonca môže byť pre neho veľmi nebezpečná. Schwartz je totiž živel, ktorý dostáva do problémov nielen seba, ale aj svoje okolie.

Dvaja neznámi z parku je klasická konverzačka, ktorá nijak neskrýva, že je adaptáciou divadelnej hry. Predošlá filmová verzia Ešte na to máme! z roku 1996 sa snažila vzdialiť svojim divadelným koreňom, byť viacej filmová a nepútala sa iba k jednej lavičke v parku, a Gardner si teda uvedomoval, že film je odlišné médium. Dvaja neznámi z parku je však príliš doslovnou adaptáciou, a bez väčšej inovácie sa viaže iba k jednému vopred určenému miestu. Týmto minimalizmom je možno vernejšia pôvodnej divadelnej hre, no pre filmového diváka bude snímka azda príliš statická.

Je teda ťažké vnímať film Dvaja neznámi z parku ako svojbytné dielo režiséra Campanellu. Preukázal sa tu totiž ako dobrý inscenátor, no jeho umelecký vklad je minimálny. Scenár je, samozrejme, výborný, a za pozornosť stoja aj herecké výkony oboch hlavných predstaviteľov Luisa Brandoniho, Eduarda Blanca, ktorí ponúkajú sympatický herecký koncert, i keď kvalít Matthaua a Daviesa nedosahuje. Dá sa teda povedať, že film je vydarenou adaptáciou, no tomu, kto má v živej pamäti predchádzajúcu verziu alebo je oboznámený s divadelnou hrou, nemá veľmi čo ponúknuť. Ostatným však film môžem odporučiť. Je plný chytrých, humorných i filozoficky ladených dialógov a má svoju hĺbku. Zásluhy na jeho kvalite si však pripisuje autor predlohy Herb Gardner.

Dva neznámí z parku (Parque Lezama/Strangers in the Park), Argentina 2026
Dĺžka: 115 minút
Réžia: Juan José Campanella
Scenár: Juan José Campanella
Kamera: Miguel P. Gilaberte
Masky: Sylvie Imbert
Hrajú: Luis Brandoni, Eduardo Blanco, Verónica Pelaccini, Agustín Aristarán
Distribúcia: Netťflix
Foto: ČSFD cz. (viac fotiek nie je k dispozíci)