Jubilejný karlovarský festival sa pomaly končí, dobiehajú posledné projekcie filmov. Napriek tomu je záujem o všetko veľký. Cenu prezidenta festivalu si prevezme aj Magda Vášáryová pri príležitosti premietania filmu Vtáčkovia, siroty a blázni. Oscarova herečka Juliette Binoche už pricestovala a na záver festivalu jej odovzdajú Krištáľový glóbus za mimoriadny prínos svetovej kinematografii. S veľkou publicitou uviedli aj časozberný dokument BáraBasíkova za účasti speváčky. Bola úprimne dojatá a iste aj spokojná s tým, ako ju videla režisérka i jej dobrá priateľka Helena Třeštíková.

Čo nám povie film Hidžamat

Producentom nemeckého súťažného filmu Hidžamat (Hijamat) je popredný režisér Jafar Panahi, ktorý je podpísaný aj pod strih. V nijakom prípade nepodceňujem talent Nadera Saeivara, ale skúsená ruka Panahiho je citeľná. A je to možno správna cesta, že skúsení starí borci pomáhajú mladším na ich ceste k uplatneniu sa. O čo však vo filme ide? O náboženský fanatizmus, celosvetovú pliagu ľudstva. Nikoho nič do toho akú vieru človek vyznáva, keď je to v rámci normy a neskĺzne do absurdít a chorobne škodlivého fanatizmu. Šesťdesiatročný Murad (Kida Khodr Ramadan) je zhrozený, keď zistí, že jeho mladší brat Karem (Jael Cem Ilhan) je gay, lebo vie čo bude nasledovať. On sám je normálny veriaci a nepodlieha fanatizmu skoro celej komunity, ktorá je v Nemecku pod vplyvom imáma. Najmä otec je fanatický moslim a tom, že jeho nešťastný syn je navyše aj epileptik nechce ani počuť. Viera ho vylieči. Obaja synovia zvádzajú vnútorný zápas s lojalitou k rodine, k náboženstvu, ale najmä s myšlienkou kde nebrať odvahu ísť vlastnou cestou. Otvára sa téma migrácie a identity. V podstate je to predovšetkým vnútorný medzigeneračný boj, ale aj boj medzi odlišnými kultúrami. Manželka Murada Leyla (Nicolette Krebitz) je napríklad rodáčka z Kosova, kde sa musela prizerať, ako jej vraždia moslimských rodičov, zachránilo ju len nanútené prijatie kresťanstva. Ďaľšou rozporuplnou postavou, ktorú moslimská komunita prijala, je duševne chorá Margot (Nastassja Kinski), ktorú stále ešte máta Stasi (východonemecká ŠtB) a nedokáže prijať, že jej manžela pri prechode na Západ zastrelili. Medzitým miestny imám Ahmat Hoca (Aziz Çapkurt) má neuveriteľný vplyv na otca rodiny Ibrahima (Vedat Erincin), ale najmä na Karema. Našťastie, láska k maliarovi Michelovi (Moritz Bleibtreu) triumfuje. Nosnou postavou je však Murad, ktorý sa tak zamotá do vŕšiacich sa konfliktov, že nakoniec zistí, že by možno on najviac potreboval pomoc. Psychologická dráma Hidžamat je po profesionálnej stránke zrelé filmové dielo, ktoré sa nesnaží šokovať témou homosexuality, ale skôr skúma, ako podobné konflikty dokážu rozvrátiť celú rodinu a majú nesporný vplyv aj na život celej komunity.

Inštalatér na dôchodku na roztrhanie

V koprodukcii Libanon, Katar, Saudská Arábia vznikol film Potrubie (Pipes) režiséra Karima Hasema. Hassan (Ghassan Saad) je už dávno na dôchodku,ale neustále má čo robiť. Keď vznikne nejaká porucha bez neho sa nepohnú. Jedného dňa praskne potrubie a nebyť penzistu nemohli by sa obyvatelia mestečka umyť. Voda netečie nikde. Hassam by však potreboval trochu pokoja, lebo mu zomrel najlepší priateľ a rád by za ním trúchlil. Mestečko je už dlhší čas bez vody a napätie narastá. Okrem toho vysvitne, že nebožtík nezomrel prirodzeným spôsobil, ale bol zavraždený. Libanonský režisér, aby dosiahol autentickosť príbehu nenápadne mieša žánre, aby verne vykreslil portrét muža na prahu staroby a dodal príbehu, odohrávajúcom sa v takmer ospalom mestečku, trochu vzruchu tak zakomponoval do príbehu aj detektívnu líniu. Nepoznáme vraha ani motív, veď pátranie sa len rozbieha. Milý, ale nenápadný film, v ktorom vynikne hlavne herec Ghassan Saad.

O výstave 60. rokov karlovarského festivalu

Kapitola I. (1946 -2026)

Šesťdesiat ročníkov, osemdesiat rokov, tisíc filmov. Výstava inštalovaná na 60 paneloch pozdĺž karlovarskej kolonády pozýva na cestu do minulosti, ktorása začala pred 80 rokmi. Prečo 60 a 80 ? Možno vás napadne otázka prečo oslavuje festival 60 rokov, keď vznikol v roku 1946. Odpoveď je v turbulentnýchpovojnových dejinách Československa. Od roku 1959 sa z politického príkazu musel striedať s festivalom v Moskve. Až v roku 1994 nastal zlom a vrátil sa do svojej pôvodnej podoby. Príbeh festivalu je zhrnutý do piatich panelov. Tento všeobecný j prvý.

Kapitola II. (1960 – 1968)

V šesťdesiatych rokoch festival hľadal a nachádzal svoju tvár. Karlove Vary začali byť miestom objavovania talentov,hlavne vďaka Sympóziu mladých a nových kinematografii Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky, za ktorými stál duchovný otec festivalu A.M. Brousil. Festival si zároveň vytvoril unikátnu pozíciu platformy, na ktorej sa stretávali kinematografie Západu a Východu, ale tiež globálneho juhu s európskou avantgardou. Na kolonáde sa začali objavovať svetové hviezdy ako Henry Fonda, Claudia Cardinale a Tony Curtis.

Kapitola III. (1970 – 1988)

Oscilácia medzi ideológiou a šedivosťou priemernosti bola zjavná. Éra politického a kultúrneho uvoľnenia druhej polovice šesťdesiatych rokov sa brutálne skončila inváziou vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. V nasledujúcich dvoch dekádach zabŕdol festival do bažín normalizácie a vedenie presadzovalo návrat k čistote a socialistickému realizmu. Mnohé filmy skončili v trezore, tvorcovia emigrovali a program zaplavila priemerná produkcia. Ale aj tak sa podarili husárskej kúsky. Napríklad neústupnosť medzinárodnej poroty, v ktorej boli francúzska herečka Marie-José Nat a Krzysztof Zanussi, priniesla svoje ovocie. Vybojovali, napriek sovietskemu tlaku, Krištáľový glóbus pre majstrovskédielo Kena Loacha Kes. A v roku 1978 sa stal centrom festivalu Hotel Thermal.

Kapitola IV. (1990 – 1992)

Opojení slobodou sa v roku 1990 odohral v ťažko opakovateľnej atmosfére porevolučného kvasu. Diváci mohli po prvý raz po takmer dvadsaťročnej pauze vidieť české a slovenské filmy nakrútené na konci šesťdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov, ktoré po cenzúre alebo krátko po premiére putovali do trezoru. Po dlhej a vynútenej pauze sa k divákom vracali filmové skvosty a zo zahraničného exilu prišli napríklad Miloš Forman Vojtěch Jasný. Festival po prvý raz vydal dva katalógy, z ktorých jeden nazvaný Spriaznený voľbou splácal dlh historický dlh nielen zakázaným filmom, ale aj tvorcom, ktorí mali natrvalo zmiznúť z českej a slovenskej histórie. Napríklad Skřivánci na niti Jiřího Menzla, Deň siedmi, ôsma noc Evalda Schorma, Smútočná slávnosť Zdenka Sirového, Zabitá nedeľa Drahomíry VIhanovej, Všetci dobrí rodáci Vojtěcha Jasného, Slávnosť v botanickej záhrade Ela Havettu, Vtáčkovia, siroty a blázni Juraja Jakubiska. O dva roky neskôr však v roku 1992 poznamenala festival hlboká kríza a tiež presťahovania do Prahy. To sa, našťastie, nestalo.

Kapitola V. (1993 – 2026)

V roku 1994 však nastal zásadný zlom. Do čela novozaloženej Nadácie Medzinárodný filmový festival Karlovy Vary sa postavili prezident Jiří Bartoška a umelecká riaditeľka Eva Zaoralová. Ich záskuhou sa festival prestal striedať s moskovským. Dokázali vybudovať znovu jeho prestíž, stal sa opäť fórom svetového formátu, ktorý sa vyrovná najväčším svetovým prehliadkam. Karlove Vary sa od tej doby stály miestom kde si držitelia Oscarov stretávali s „batôžkármi“ a skúsení profesionáli so začínajúcimi talentmi. V ére Zaoralová-Bartoška získal festival svoju nezameniteľnú vizuálnu tvár, na ktorej sa podialali Michal a Šimon Cabanovci, Aleš Najbrt a Studio Najbrt. Dnes si už nevieme predstaviť festival bez ikonických zneliek s hviezdami, ktoré festival navštívili a bez vtipného moderovania Marka Ebena. Jiří Bartoška a Eva Zaoralová postupne vybudovali vysoko profesionálny festivalová tým, ktorý po ich odchode úspešne naplňuje ich víziu. Od vlaňajška stojí na čele výkonného riaditeľa Kryštof Mucha, umelecký riaditeľ Karel Och a riaditeľ produkcie Petr Lintimer. Pred niekoľkými rokmi získal festival vstupom strategického partnera, spoločnosť Rockaway Art, stabilné zázemie pro svoj ďalší rozvoj.

Použité informácie z textu kurátorov výstavy Marie Grófovej a Jana Adamca

Foto: KVIFF Service Karlovy Vary