Na každom festivale život beží nejako rýchlo, jedna udalosť strieda druhú a nakoniec zistíte čo všetko ste nevideli, presnejšie nestihli. Nedá sa však byť vždy všade – nie je to v ľudských silách. Okolo festivalu sa to hemží mladými ľuďmi, záujem o filmy je veľký, kinosály sú preplnené. Usporiadatelia sa na tento jubilejný ročník nebudú môcť sťažovať. A to ešte neprišli všetky hviezdy ako napríklad Juliette Binoche a mnoho iných.

Nesporne okrem Dustina Hoffmana, druhou najväčšou osobnosťou festivalu bol americký kamaraman Robert Richardson. „... patrí medzi najvýznamnejších filmových kameramanov súčasnosti. Preslávil sa výrazným vizuálnym štýlom, dramatickým kontrastným osvetlením, odvážnou prácou so svetlom a dynamickým pohybom kamery. Je trojnásobným držiteľom Oscara za najlepšiu kameru“ – píše sa o americkej kameramanskej legende. Získal Oscara za filmy JFK (1991), The Aviator (2004) a Hugo (2011). Richardson spolupracoval s Oliverom Stoneom, Martinom Scorsesem, Quentinom Tarantinom a mnohými ďalšími. Na 60. ročníku MFF Karlovy Vary prevzal Kršitáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. Nie náhodou mal premiéru aj dokument Jany Hojdovej Robert Richardson: The White Devil, ktorý zachytáva jeho život a tvorbu. Cenu si prevzal od svojho priateľa herca Harveya Keitela.

Jednou z udalostí festivalu bolo nočné uvedenie nesúťažného slovenského filmu Bojovník v hlavnej úlohe s Milanom Ondríkom. Zahral si bývalého šampióna Hoffa, kotorý sa snaží predovšetkým vrátiť do sveta bojových športov, ale jeho najväčším cieľom je vrátiť sa k rodine a napraviť všetky chyby, ktorých sa dopustil. Snímku, ktorú nakrútili Vojtěch Frič a Tomáš Dianiška mal teda svetovú premiéru v Karlových Varoch v sekcii Zvláštne uvedenie. Napriek neskorej hodine záujem o film bol veľký. Uviedol ho, ako všetky filmy, umelecký riaditeľ Karel Och, ktorý konštatoval, že takú veľkú delegáciu ešte nepredstavoval. Bolo ich (maličkosť!) iba 36 a len-len sa vošli na pódium. K filmu, ktorý bude mať na Slovensku premiéru 13. augusta, sa nebudeme podrobne rozpisovať, počkáme si na domáce uvedenie.

Presní pozorovatelia života

Sú nimi bulharskí režiséri Kristina Grozeva a Petar Valchanov,  autori i režiséri súťažného filmu hlavnej súťaže Biele noci, čierne peniaze (Cherni pari za beli noshti). Vidia veci presne a čo je najdôležitejšie dokážu ich aj pomenovať. Šesťdesiatročná Marina (Tanya Shahova) a jej manžel Goša (Ivan Savov) si odkladajú peniaze z úplatkov – ona ako zdravotná sestra, on kšeftuje s naftou. Sú to drobné úplatky, ale sú to priam, samozrejme, už zabetónované a neporušiteľné v súčasnej spoločnosti. Tieto malé sumy im dovolia,aby si dopriali cestu do Petrohradu, Marina túži po bielych nociach. Ale jej najväčšia vyfantazírovaná túžba je nájsť svojho otca. V rodnom liste má síce napísané otec neznámy, ale listy od nejakého ruského vojaka matke jej nedajú správať. Čo čert nechcel prišla ruská invázia na Ukrajinu, cestovná kancelária zmizla z povrchu zemského a chudáci priši o všetky úspory, no bolo vážne ohrozené aj ich spolunažívanie. Téma podobná víťaznej snímke Stefana Komandareva Blažine lekcie, len trochu s menej krutým koncom. No toto porovnanie nič nemení na jeho kvalitách. Iróniou osudu je, že keď pobožná Marina berie toto ponaučenie ako trest a neberie viac úplatky, tak ju vyhodia z práce, lebo kolektív si ju už neželá. Ohrozovala by ich kšefty. Tragikomický príbeh je krutým obrazom spoločnosti a jednej mimoriadne postihnutej generácie, ktorá je nútená prehodnotiť svoje postoje a začať realistickejšie vnímať svet. Film napriek podobnosti s Blažinými lekciami má veľkú šancu na cenu.

Takisto výbornou pozorovateľkou života je cyperská režisérka Tonia Mishiali. Filmom Za chrbtom mi číha lev (The Lion at My Back) nazrela do tristného života prisťahovalcov a ich neľahkej aklimatizácie i uplatnení sa v novej krajine. Dve diametrálne vzdialené ženy sa stretnú v azylovom centre Stella (Elena Kallinikou) ako upratovačka a senegalská dievčina Miriana (Sokhna Diallo) práve plnoletá musí opustiť azylove centrum a čakať na azyl. Stella má štyridsať rokov, dcéru u náhradných rodičov, sa musí rozlúčiť so závislosťou, lebo príde o dieťa. Ide jej to ťažko a Miriama zasa nemá kde skloniť hlavu, lebo ešte stále nemá vytúžený papier o povolení pobytu. Obe sa prebíjajú životom a vzájomne si pomáhajú. Po čase sa tak zblížia, že sú až neuveriteľným prínosom pre ich ďalší život. Veľmi sympatický portrét dvoch silných žien, ktoré nedokáže zlomiť ani poníženie, ani nepriaznivé okolnosti.

Keď horí dom

Film srbského režiséra Miroslava Terzića Tri týždne potom (3 nedelje posle) sa začína záberom na horiaci výškový dom, kde pravdepodobne vybuchol plyn. Dva mladí ľudia sa na to síce pozerajú, veľmi ich to nezaujíma a odchádzajú na školský výlet do Bulharska. Ten sa uskutoční napriek tomu, že pred tromi týždňamispáchal ich spolužiak Andrija samovraždu a jeho najlepší priateľ Coca (Jovan Ginić) až príliš citlivý a utiahnutý chlapec je z toho zničený, ale na zájazd ide. Autobus má poruchu a deti sa musia prečkať opravu blízkom hoteli v horách. Udalosti naberú rýchly spád Coco sa snaží vysvetliť, že Andrij spáchal samovraždu kvôli šikane, ktorú si nikto nevšimol. Mal mlčať alebo prehovoriť ? To je kardinálne otázka. Niektoré deti sú priam kruté a násilnícke, učiteľom idú na nervy a nemajú nijakú autoritu. Tak nečudo, že v noci dôjde k neželanému stretu agresívnejšej časti triedy s nešťastným Cocom. Film je v podstata o šikane, ale aj o tom, že tí ktorí by ich mali vychovávať totálne zlyhávajú. Na prvý pohľad by sa zdalo, že to bude obžaloba mládeže, ale nakoniec sa to rozšíri na odsúdenie celého nevšímavého školského systému. Deti nemajú vedenie, akoby ich nadriadení ignorovali a zmôžu sa len na konštatovanie, že vyrastá príšerná generácia, ktorú učiteľka priam nenávidí. Konfrontácia zodpovednosti je naštrbená na obidvoch stranách – môže za to celý systém. A potom môžeme uvažovať o symbole horiaceho domu, čo nikoho nezaujíma. Zhorí celý alebo ho niekto predsa len zahasí...

Latinskej Amerike sa onoho času nie nadarmo hovorilo horiaci kontinent. Stále sú tam nepokoje, strácajú sa ľudia. Prípad matiek, ktoré roky hľadajú sojedeti je dostatočne známy. Nakrútili o tom režiséri už nejeden dokument. Priniesť túto tému v hranom filme sa podujali kolumbijski  tvorcovia Esteban Hoyos García a Juan Miguel Gelacio vo filme Päť rokov a štyri mesiace (Cinco años, cuatro meses). Marta (Jenny Nava) prišla o svojho najstaršieho syna, nevie čo sa mu stalo, kde sú jeho pozostatky. A nie je sama, ktorá hľadá svojho syna. Zoznámi sa so Sandrou (Carmiña Martínez), ktorá jej ponúkne, aby s ňou išla na odľahlé a dosť nebezpečné miesto, hádam sa niečo dozvedia, lebo už tam mnohým pomohli. Dá sa zlákať a vydá sa na cestu. Samozrejme, nejaké informácie im za peniaze ponúknu a ženy sú šťastné aj za tieto bájky. Možno aj trochu pochybujú, ale to čo počujú ich uspokojí. Lepšia je milosrdná lož ako neistota. Tvorcovia decentne upozorňujú na najbolestivejší dlhotrvajúci ozbrojený konflikt, ktorý zanechal veľa nešťastných ľudí. Deprimujúce, ale poučné kino.

Foto: KVIFF Service Karlovy Vary