Film Volanie vody sa vo francúzskom origináli volá Par Amour. Možno ten názov presnejšie vystihuje podstatu filmu – „láskou“, alebo „z lásky“. Čo všetko je matka ochotná urobiť z lásky, aby porozumela svojmu dieťaťu? Aj keď je to porozumenie bolestné, aj keď sa vymyká logike. Nejaká zvláštna rezonancia v srdci matky káže pochopiť, chrániť, odovzdať sa. Možno sa aj obetovať.

Veterný jesenný deň, pláž na pobreží oceánu. Sarah (Cécile de France) pozoruje deväťročného syna Simona (Darius Zarrabian), ktorý spolu s inými deťmi naháňa loptu na pláži. Keď jej mladší syn Louis (Navid Zarrabian) oznámi, že musí na toaletu, musí sa s ním vzdialiť, Simon s nimi ísť nechce, predtým ju však uistí že sa z pláže nepohne veď sa tam s ostatýmichlapcami hrá. Sarah sprevádza Louisa, je nervózna, ponáhľa sa späť. Simon však na pláži nie je. Chlapci, s ktorými sa hral ho nepoznajú a ani nevedia, kam mohol zmiznúť. Sarah s Louisom zúfalo behá po pláži a volá syna. V detailoch jej tváre vníma divák hrôzu a bezmocnosť. Po dlhej dobe nachádza Simona na brehu, je mokrý a ako keby neprítomný duchom. Nedokáže vysvetliť čo sa stalo. A vtedy kamera stúpa vysoko nad oceán, vnímame jeho búrlivé vlnenie, silu, ktorú nedokážeme ovládať. Zábery sa striedajú a prepovedajú mysteriózne posolstvo filmu.

Od tohto okamihu sa pomaly začína odvíjať príbeh, ktorý skúma cestu matky postavenej pred výzvy, ktoré možno hraničia so všetkým, čo si dokáže predstaviť, so všetkými pravidlami zodpovednej ženy, s tým, čo jej káže zdravý rozum. Nielen ona, ale celá rodina sa začína rozpadať. Sarah je prekladateľka z čínštiny a spolu so synmi a manželom Antoniom (Arthur Igual) sa presťahovali z Paríža do menšieho mesta na pobreží oceánu. To malo zachrániť ich rozpadajúci sa vzťah. Len medzi rečou sa dozvedáme, že sú v meste noví a nemajú tam žiadnych známych. Ich osamelosť a vykorenenosť ich vrhá do osídiel bezmocnosti. Simon sa zamyká v kúpeľni, kde trávi hodiny ponorený vo vani. K tejto čudesnej hre láka aj mladšieho Louisa. Ponára ho pod hladinu a pýta sa, či tiež počuje zvuky mimozemšťnov. V detskej izbe sú rozostavané poháre, hrnce a iné riady naplnené vodou. V jednej z nádob sa zjavuječudesné zviera – morský ježko. Akýsi posol z neznáma. Je to posol oných mimozemšťanov?

Antonio je zdesený a spolu so Sarah idú so Simonom k psychológovi (Antoine Chappey). Ten podáva obecné a vedecky prijateľné vysvetlenie – deti v tom veku si často vymýšľajú, časom ich to prejde. Nedáva však žiadny návod na to, čo s tým robiť. Možnú príčinu vidí v tom, že sa rodičia často hádajú, čo spomenie aj Simon. Nijako to však nešpecifikuje a ani divák nemá dosť informácií, či drobné neporozumenia v manželstve sú tým fatálnym krokom k rozpadu vzťahu.

Zatiaľ čo Antoine odchádza služobne na pár dní do Portugalska, v Sarah, stále viac znepokojenej Simonovým správaním, sa rodí riešenie. Alebo to čo za riešenie považuje. A tu sa spätne vraciame k francúzskemu presnému názvu filmu – S láskou, Par amour. Bez proklamácií začína synove správanie podporovať, jej snaha mu porozumieť je až absurdná. Keď chlapec v noci utečie do plavárne, beží za ním a skočí do bazéna, aj keď je zrejmé, že Simon sa vôbec netopí. Inú noc sa ho vydáva hľadať ulicami mesta, a keď ho nachádza sedieť na múriku pri rieke, bez váhania skočí ako prvá do rieky a vyzýva ho, aby skočil tiež. To je hádam najdojemnejší moment, v ktorom pritakáva synovej viere a jeho tajomnému svetu.

Keď sa Antoine vracia z Portugalska, je šokovaný Sarahinou premenou a rozhodne sa chlapcov zobrať na chlapský výlet. Osamelá Sarah sa čoraz viac ponára do sveta mágie a čudesného mystéria vody. Aj keď sa manželovi priznáva, že je asi šialená. Z rodinnej drámy sa stáva tajomná cesta do duše ženy, plná nelogickosti a šialenstva. Poetická atmosféra filmu, ktorá si vôbec, našťastie, nepomáha počítačovými riešeniami, nás v svojej civilnosti ubezpečuje v tom, že tie najväčšie tajomstvá sa skrývajú v našom vnútri. Záver je znovu pritakaním mystériu hmoty mora, v konfrontácii, s ktorým sa akékoľvek manželské problémy javia bezvýznamné. Atmosféru vynikajúco dopĺňa hudba, ktorá tak trocha pripomína geniálne riešenia Hansa Zimmera. Tú zložil francúzsky nezávislý umelec ROBA (Robin Coudert). Na scenári sa podieľali až štyria scenáristi, z toho dve ženy. Medzi nimi aj režisérka filmu Élise Otzenberger. K vyzneniu filmu prispieva aj kamera Ludovica Zuiliho, ktorá strieda veľkolepé zábery oceánu s detailmi matkinej tváre a pohľadmi až neskutočnemodrých očí malého Simona. Intímna kamera hľadá v tvári Sarah jej váhanie, pochybnosti, v detailoch sa dostáva až k podstate. V protiklade potom pôsobia zábery mora, snímané z veľkého nadhľadu, kde zrazu vnímame tento živel ako nepochopiteľnú šelmu, ktorá žije vlastným životom,

Napriek kryštalickej čistote vizuálu filmu sa iba veľmi málo dozvedáme o zázemí rodiny, na začiatku kľúčový vzťah Sarah a Antoina sa akosi rozpadá, ako keby režisérka bola príliš fascinovaná možnosťou ponoriť sa do mystéria a ani nechcela odhaliť tajomstvo, na ktoré nás na začiatku filmu upozornila. A tak je možné, že divák pri odchode z kina napriek očareniu z neuchopiteľnosti príbehu sa bude pýtať na vnútorný svet postáv, ich krehké pochody mysle, na ich hľadanie a nachádzanie odpovedí. Tam si všetku pozornosť zobrala Cécile de France a jej Sarah. Z príbehu rodiny sa tak stal príbeh jedinej ženy a aj malému Simonovi vlastne nedoprajeme konečné riešenie. Tam je príbeh nedopovedaný.

Volanie vody (Par amour), Francúzsko, 2024
Dĺžka: 90 minút
Réžia: Élise Otzenberger
Scenár: Élise Otzenberger, Maud Ameline, Mauricio Carrasco
Kamera: Ludovic Zuili
Hudba: Robin Coudert
Strih: Joseph Comar
Zvuk: Vincent Verdoux
Scénografia: Sébastien Danos
Kostýmy: Pauline Bertrand
Produkcia: Marine Bergere, Romain Daubeach
Hrajú: Cécile de France, Arthur Igual, Darius Zarrabian, Navid Zarrabian, Antoine Chappey
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 30. júla 2026
Foto: Film Europe