Bol to v prvom rade Diov zákon Xénie, ktorý ich nútil všetkých proti svojej vôli tolerovať vo vlastnom ithackom dome a pozerať sa ako deň za dňom, dokonca celé roky vyjedajú ich zásoby a parazitujú na majetku, ktorý im nepatrí. Všetci hostia (a každého hosťa si treba ctiť, pretože by mohol byť preoblečeným bohom) sa uchádzali o ruku Panelope (Anne Hathaway), manželku kráľa, ktorý pred takmer dvadsiatimi rokmi odišiel do vojny. Vojna sa síce už skončila, no on sa z nej ešte nevrátil a ani jeho spolubojovníci ako kráľ Sparty Menelaos (Jon Bernthal) nevedia potvrdiť, či je ešte nažive alebo či existuje aspoň minimálna šanca, že sa niekedy vráti domov. V to dúfa, okrem vernej manželky, ktorá počas dní tká jeho pohrebný rubáš, aby ho po nociach pre zmenu párala, aj kráľov syn Telemachos (Tom Holland), vzdorujúci intrigám hostí, ktoré proti nemu iniciuje najmä zákerný Antinoos (vynikajúci Robert Pattinson) už-už sa lačne dotýkajúci trónu. Otcov verný pastier svíň Eumaios (John Leguizamo) už takmer nevidí, ale o to viac tuší. Odyseus (triumfálny Matt Damon) sa po strastiplnej ceste, počas ktorej musel čeliť kyklopovi, ľudožrútskym obrom, čarodejnici, zostúpiť do podsvetia k mŕtvym, zvoliť si v nevýhodnej dileme medzi Scyllou a Charybdou a vzdorovať hlasu sirén, aby nakoniec po chybe vlastnej posádky verných uviazol v moci nymfy, chystá prekročiť prah v prestrojení a so všetkými zúčtovať...

Snímka Odysea scenáristu a režiséra Christophera Nolana sa môže na prvý pohľad javiť ako konzervatívny žánrový návrat k epickému výpravno-historickému dobrodružstvu z čias antiky, ktoré v radení väčšieho počtu samostatných dejových epizódok s vlastnou zápletkou, komplikáciami a nevyhnutnou pointou mapuje jednotlivé zážitky hlavného hrdinu na ceste z miesta A do miesta B, ako existenčné a zároveň existenciálne prekážky, ktoré musí prekonať, aby sa konečne stal sám sebou. Tým, kým by mal byť ako samostatná, zrelá, celistvá osobnosť vo chvíli, keď dosiahne svoj vytúžený domov, na začiatku púte sa neraz javiaci ako nedosiahnuteľný cieľ. Skrite však obsahuje zásadný tónový obrat v príbehu, ktorý je skôr než o kultivovaní charakteru titulnej postavy, jeho svojráznou psychoterapiou a čelením navonok projektovaných desov posttraumatickej stresovej poruchy. Z túžby vrátiť sa z Trójskej vojny domov, sa tak priebežne stáva túžba neprísť tam ako úplná troska. Popri tom je film akousi rekapituláciou režisérom často skúmaných tém, prakticky celej jeho filmografie, pre ktorú mu dáva príležitosť čiastočne verná, priam ilustratívna, čiastočne interpretačnou formou ozvláštnená metóda adaptovania jedného z vôbec najstarších literárnych textov západnej kultúry – rovnomenná Homérova epická báseň. Text často krát označovaný za prakticky nefilmovateľný, už len z toho dôvodu, že predchádzajúce filmové vizualizácie sotva dokázali zachytiť jeho podstatu v rámci celkového navrstvenia tém a motívov, ktoré sa v ňom dajú nájsť a do zomdlenia analyzovať.

Za najvydarenejšie z inak vyše desiatky filmových, televíznych, či seriálových adaptácií – pretože si z motívov volia len to, čo ich autori považujú za to podstatné v rámci vlastného autorského zámeru – je možné považovať napríklad osemdielnu taliansko-francúzsku televíznu minisériu Odyseove dobrodružstvá (1968) Franca Rossiho a Maria Bavu s Bekimom Fehmiuom v hlavnej úlohe, prípadne opäť televízny dvojdielny film v produkcii Hallmark Entertainment Odysseus (1997) Andreja Končalovskiho, kde sa domov dobrodružne vracal Armand Assante. Na striebornom plátne sa predloha asi najpamätnejšie pretransformovala do podoby bluegrass, old-time country a gospelového muzikálu Braček, kde si? (2000) bratov Coenovcov, kde texty piesní viac-menej slúžia ako retrospektívy zasadzujúce dej do potrebného kontextu, a ktorý je situovaný do južanských štátov USA s kontroverznými rasovými postojmi a obdobia počas veľkej hospodárskej krízy 30. rokov 20. storočia. Z nadprirodzených božských postáv antického Grécka urobil uzemnené takmer ľudské bytosti, no náboženské motívy zachoval v ponímaní kresťanstva. Domov sa vtedy vracal z väzenia podvodný právnik bez licencie v podaní Georgea Clooneyho, navyše za manželkou Holly Hunter, ktorá rozhodne nebola žiadnym ideálom vernosti. Spomínané adaptácie (obzvlášť posledná z nich) sú dokladom nadčasovosti a akejsi všeobecnej kultúrnej platnosti pôvodného Homérovho textu, pričom núkajú filmovým tvorcom nielen priestor pre experimentovanie, ale aj pre efektívne doplnenie vlastnej autorskej vízie.

V aktuálnej verzii je protagonista v súlade s predlohou predstavený ako nápaditý, ľstivý protivník, čo prišiel na víťazný nápad s Trójskym koňom a aj iné problémy, na ktoré v príbehu narazí, rieši s takmer trojaktovou precíznosťou kúzelníckeho Dokonalého triku (2006). Príbeh o problematickom návrate domov z Trojskej vojny je akoby predĺženým pokusom o evakuáciu z „pekla“ jednej z prehratých bitiek druhej svetovej vojny v Dunkerku (2017). Domov je cieľom, kde hrdina má svoje srdce v podobe ideálu vernej manželky, akéhosi živého protikladu zosnulých emocionálnych „kotiev“ v podobe Mementa (2000), kde sa neustálou potrebou pomsty za smrť milovanej ženy protagonista s poruchou krátkodobej pamäte v podstate „nútil“ žiť ďalej. Alebo v Počiatku (2010), kde mu zosnulá slúži ako efektívna pripomienka, že žije vo sne a sabotuje mu plány. Odyseus sa na svojej ceste stretáva okrem ľudských postáv s nadprirodzenými bytosťami a bohmi gréckeho panteónu, tak ako sa stopové prvky antickej tragédie v kontexte spoločensky reflektovanej hrozby všadeprítomného technologického sledovania v snahe o to z bezpečnostného hľadiska predísť teroristickým útokom typu 11. septembra 2001 v New Yorku, dali nájsť už v Temnom rytierovi (2008), vrchole batmanovskej trilógie, kde „bohovia“ vystupovali pod maskami komiksových hrdinov, či arcizloduchov.

Pre režiséra charakteristické pohrávanie sa s vnímaním času od prevrátenej chronológie (Memento), cez takmer psychotické splývanie dňa a noci (často v kontexte tvorby režiséra zabúdaná Insomnia z roku 2002), rôzne úrovne, respektíve relativita jeho plynutia v rôznych vrstvách reality, sna, prípadne sna v sne (Počiatok), až po entropiu v sofistikovanejšej bondovke pre „milovníkov“ termodynamiky a kvantovej mechaniky Tenet (2020), tu má tiež svoje miesto: Odyseus už v Homérovej predlohe po desiatich rokoch vojny zažíva ďalších desať rokov cesty na milovanú Ithaku, pričom autor necháva čitateľa „vpadnúť“ in medias res do konkrétneho časového bodu v siedmom roku jeho zdržania na ostrove nymfy Kalypsó, retrospektívne rekapituluje, aby následne chronologicky s protagonistovými zážitkami nadviazal ďalej. Ako bola vo filmovom Dunkerku evakuácia z perspektívy uviaznutých vojakov na móle týždňom, dňom ich civilných záchrancov na lodi, či hodinou letu pred nepriateľmi ich brániaceho pilota, je pre Penelope v Nolanovej Odysee manželova absencia bolestivou etapou života, pre syna Telemacha celou jeho zažitou skúsenosťou a pre protagonistu samého niečím, čo nie a nie skončiť.

Pričom Odyseus v kľúčovom momente zostupuje aj do Hádu, do miesta nie nepodobného večnosti priestoru a prázdnote s nekonečným potenciálom času, ako na horizonte udalostí čiernej diery v Interstellari (2014), čo siaha až po tému štiepenia atómu, ktoré prebieha na úrovni mikrosveta akoby za týmto horizontom v Oppenheimerovi (2023) – keďže tvorca veľmi rád „psychologizuje“ fyzikálne zákony. Čo sú momenty, kedy sa technicky priekopnícka kamera Hoyte van Hoytema, ktorý po prvý raz nakrútil celý film v 70 mm IMAX formáte, stáva v kombinácií s kultivovaným strihom Jennifer Lame, nachádzajúcom v odlíšení od Homérovho charakteristického daktylského hexametra vlastný špecifický naratívny rytmus a s experimentálnou hudbou Ludwiga Göranssona, úplnou lahôdkou nutnou zhliadnuť v prítmí kinosály a na veľkom plátne, kde tiež vyniknú zámerne nadčasové kostýmy Ellen Mirojnick aj príležitostne v náznakoch odhaľovaná monumentálnosť výpravy Ruth De Jong. Kruh sa uzatvára a spoločne s titulnou postavou sa rôznymi etapami vlastnej filmografie v podtexte vracia domov aj režisér sám. Hoci takto už raz nechal túlať sa vo vesmírnych kulisách z planéty na planétu a späť, ako z jednej dejovej epizódy na druhú v epickom príbehu štruktúrovanom v rámci schémy cesty ústredného hrdinu Interstellaru. A aj v jeho prípade platilo, že úspešnými riešeniami problémov prejde osobnostnou transformáciou, bude mu dovolené pohnúť sa v živote vpred, no v prípade neúspechu uviazne na mŕtvom bode.

Napriek spomínanému svoje miesto v deji majú aj tragicky poznačené ženské postavy, či už večne čakajúca Penelope, Helena Trojská (na úspornej ploche maximálne efektívna Lupita Nyong'o) nesúca na svojich ramenách vinu ako zámienka pre vojnu vyprovokovanú mužskou ješitnosťou v túžbe vlastniť ju, objektivizovať ako víťaznú trofej (hoci Odyseus pošepky vysloví inú, kontroverznejšiu, viac politicko-ekonomickú motiváciu k boju a nie je to ani tak nolanovský „výpad“ k vtedajšej dobe, ako skôr kritika sústavne sa eskalujúcej, polarizovanej politiky súčasnosti). Desivá čarodejnica Kirké (Samantha Morton) je výrazom pomsty za nekontrolovateľnú žiadostivosť „dobyvateľov“ a vlastne aj Pallas Aténa (Zendaya), z bohov najviac pomáhajúca protagonistovi dospieť k cieľu, v skrytu očakáva prejav úcty, ktorého sa jej nedostáva. Pričom nymfa Kalypsó (Charlize Theron) je výrazom ozdravujúceho ženstva osudovo núteného vzdať sa milovaného a žiť v zdrvujúcej samote, hoci jej prvotné motívy neboli nepodobné postave zosnulej manželky z Počiatku, snažiacej sa udržať milovaného v limbu. Svedomitejším uznaním ženského hlasu (nie nutne v podobe spevu sirén) tvorca Homérov text modernizuje a zároveň akoby sám dozrieval, pretože stvárnenie ženských postáv nikdy nebolo jeho silnou stránkou (alebo ich oboch?). Okrem iného je prítomný a opakovane zdôrazňovaný aj Diov zákon o hostení neznámych potulných (pokojne aj v symbolickom pripodobnení k dnešným imigrantom) pre prípad, žeby boli preoblečenými bohmi (a nie hneď preventívne podozrievanými teroristami), ktorý jednak rekapituluje dávne tradície popísané Homérom, no zároveň je aj výzvou k prehodnoteniu aktuálnych politických postojov publika.

Nolanova Odysea je skutočne skvelým veľkofilmom, ktorý reinterpretuje pôvodný Homérov text nie nepodobne, ako si už režisér v minulosti poradil s batmanovským komiksovým univerzom v jeho pamätnom reštarte. Zo všetkých zmienených predchádzajúcich adaptácií je zrejme tou najdôstojnejšou a najvernejšou v jej myšlienkovej podstate, pri čom režisér v tlmočení ikonického príbehu zostáva naďalej svoj.

Odysea (The Odyssey), USA, Veľká Británia 2026
Dĺžka: 172 minút
Réžia: Christopher Nolan
Predloha: Homér (báseň)
Scenár: Christopher Nolan
Kamera: Hoyte van Hoytema
Hudba:Ludwig Göransson
Casting: John Papsidera
Strih: Jennifer Lame
Zvuk: Willie D. Burton, Craig Henighan, Kevin O'Connell, Gary Rizzo
Scénografia: Ruth De Jong, Andrew Palmer, Larry Dias, Gene Serdena
Masky: Luisa Abel, Joceline Andrews, Flóra Karítas Buenaño, Miki Caporusso, Franco Casagni, Becky Cotton, Cheryl Daniels, Ken Diaz, Denise Fischer, Corinne Foster, Michelle Garbin, Meghan Heaney, Gina Homan, Joséphine Hoy, Jamie Kelman, Guðbjörg Huldís Kristinsdóttir, Lucia Mace, Luca Mazzoccoli, Peter Nicastro, Conor O'Sullivan, Jason Hamer
Kostýmy: Ellen Mirojnick
Produkcia: Emma Thomas, Christopher Nolan
Hrajú: Matt Damon, Tom Holland, Anne Hathaway, Robert Pattinson, Lupita Nyong'o, Zendaya, Charlize Theron, John Leguizamo, Himesh Patel, Jon Bernthal, Benny Safdie, Elliot Page, Mia Goth, Samantha Morton, Andrew Howard, Logan Marshall-Green, Jimmy Gonzales, Corey Hawkins, Ryan Hurst, Will Yun Lee, Bill Irwin, James Remar, Travis Scott, Elyes Gabel, Jesse Garcia, Rafi Gavron, Shiloh Fernandez, Nick E. Tarabay, Maurice Compte, Iddo Goldberg
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 16. júla 2026
Foto: CinemArt SK