Slovenský filmový ústav od svojho začiatku bol akousi trpenou súčasťou riadiacich zložiek Slovenského filmu. Už to, že existoval Československý filmový ústav v Prahe a Slovenský filmový ústav v Bratislave poukazuje na podivné chápanie rovnoprávnosti oboch pracovísk. Nakoniec takéto pomenovanie nebývalo ojedinelé. Trvalo dosť dlho, kým sa rozhodnutím straníckych a podliehajúcim im riadiacich orgánov kinematografie začal používať názov Československý filmový ústav Praha – Bratislava vzhľadom na prezentáciu v zahraničí. Pražský filmový ústav sa nezaoberal slovenskou kinematografiou. Bol to starší brat, vyspelejší, pomerne adekvátnejšie vybavený po všetkých stránkach. Pracovníci oboch inštitúcií akceptovali daný stav, mali dobré pracovné a neraz i mimopracovné vzťahy. Ako vo všetkom, vždy záležalo od konkrétnych osôb ako túto asymetriu vypĺňali.

Prednedávnom vydal Slovenský filmový ústav na DVD a Blu-ray nosičoch zdigitalizovanú kópiu filmu Obchod na korze, oscarovej snímky z roku 1965. Popularizované a prestížne ocenenie bolo využité nielen na pripomenutie slávy československej kinematografie šesťdesiatych rokov, ale aj na výukové memento o židovských represiách počas Slovenského štátu. Istý vzrast či upieranie sa k nacistickým „poriadkom“ a protižidovským konšpiráciám viedli k snahe demonštrovať riziká týchto výkladov. História vie byť dobrá učiteľka a film jej názorná ukážka. Využitie filmu Obchod na korze (MP od 12 rokov), ako metodickej pomôcky pre základnú a stredoškolskú výučbu však vyvoláva viacero otázok.

Korona krízou je postihnutý celý svet, nikto s tým nerátal, nevieme čo nás ešte čaká, nikde na svete nevedia, čo by bolo najlepšie urobiť. Trpia ľudia a nemenej ekonomika. A medzi mnohými odvetviami je výrazne postihnutý aj kinematografický priemysel.

Situácia v kultúre v čase koronavírusu (Covid 19) nie je ružová. Je to pochopiteľné, lebo všetci sa snažia predovšetkým chrániť ľudské životy, potom ekonomiku a kultúra je to posledné na čo sa myslí. Lenže sa pritom zabúda, že aj tu pracuje veľa neznámych profesií, o ktorých verejnosť nevie, ale bez nich by sa nemohlo premietať, hrať divadlo, nakrúcať filmy, televízne seriály a nebolo by ani spravodajstvo. A tých sa kríza tiež poriadne finančne dotýka. Nehovorím o špičkových umelcoch, ktorí sú na obálkach časopisov, ale drobných pracovníkoch, bez ktorých by to jednoducho nešlo.

V čase koronavírusu, keď nehrajú kiná, divadlá, nekonajú sa koncerty, kultúrne, spoločenské a športové podujatia a navyše pohyb ľudí je z pochopiteľných dôvodov silne obmedzený, pre mnohých z nás zostáva hlavným zdrojom rozptýlenia i poučenia kniha, počítač  a televízia.

„Vďaka farárovi Kuffovi je komunita zložená z bezdomovcov, prostitútok, bývalých väzňov, opustených detí a starých ľudí ostrovčekom čistoty a nádeje v pošpinenom svete. O Mariánovi Kuffovi sa hovorí: ,Je to Matka Tereza v nohaviciach. Chodíme sa k nemu učiť a inšpirovať, čerpať odvahu a schopnosť zmysluplne žiť.‘“
(z charakteristiky dokumentu režiséra Ladislava Kaboša Kde končí naděje, začíná peklo /2003/ na webovej stránke Českej televízie: http://www.ceskatelevize.cz/porady/1110800978-kde-konci-nadeje-zacina-peklo/20356226577/)

O tom, že naša filmová distribúcia je zameraná veľmi jednostranne, azda nik nepochybuje. Distribútori stavajú na istotu – na hollywoodske produkty, akčné filmy, trilery, romantické komédie, neškodné animované snímky pre deti, sem-tam poprekladané nejakou európskou ponáškou alebo viac či menej kvalitným českým a slovenským filmom.

Prvý diel Trierovej Nymfomanky vyvolal v kinách očakávaný záujem a očakávané búrlivé reakcie. Po tom, čo režisér v závere predchádzajúcej Melanchólie rozprášil zemeguľu ako náhodnú hračku bezmedzného vesmíru, zvedavosť, kam po tomto absolútnom pokonaní sa s problémami sveta napriami svoj obsedantný náhľad, bola pochopiteľná. Nymfomanka ohromuje záplavou záberovaní sexuálneho styku a drasticky otvoreným pojednaním o praktizovaní nymfománie.

Koncoročné bilancie v oblasti filmu, predovšetkým aklamácie printových médií, diagnostikujú niekoľko zaujímavostí a vyvolávajú otázky o hraniciach či prepojeniach filmovej tvorby s občiansko-politizujúcim aktivizmom. Rok 2013 ešte viac ako ten minulý prekvapil počtom, hodnotou a istou žánrovou rôznorodosťou premiérovaných celovečerných slovenských filmov v kinách.

Knihu Diptych Štefana Uhra – Organ a Tri dcéry sme na návrh vydavateľa Václava Maceka zaniesli aj Uhrovým príbuzným, manželke Angele a dcére Jane. Možnosť hovoriť s tak blízkymi osobami režiséra ma podnietila opýtať sa na niektoré dostatočne neujasnené skutočnosti okolo jeho tvorby. Chcela som si overiť, či som sa v texte knihy nemýlila pri otvorení problému veľkých rozdielov medzi Bednárovým literárnym scenárom a Uhrovým technickým (režijným) čo sa týka Organa a Troch dcér.