Po tom, ako sa Harlan (Simu Liu) úplne vymkol spod kontroly a vyvolal na Zemi vzburu umelej inteligencie, ktorá si vyžiadala 3 milióny ľudských životov, úspešne unikol niekam do vesmíru. Spolu s Atlas (v detstve Briella Guiza, neskôr Jennifer Lopez v protivnom móde) boli niečo ako súrodenci. Dokonca by sa dalo povedať, že naňho trochu žiarlila, pretože jej matka a jeho „stvoriteľka“ Dr. Val Shepherdová (Lana Parrilla) nevenovala svoju pozornosť obom rovnomerne. Aktuálne, o 28 rokov neskôr, ako popredná dátová analytička Medzinárodnej koalície národov, dostane príležitosť pri vypočúvaní prejsť cez rozum jednému z Harlanových najnebezpečnejších agentov Casca Decia (Abraham Popoola). Nenávidený protivník sa podľa všetkého nachádza na planéte niekde v galaxií Andromeda. A tak generál Boothe (Mark Strong) povoláva Atlas na spoluprácu priamo v teréne: Čo takto si tam aj s armádou zaletieť a pokúsiť sa prvého UI teroristu sveta zajať skôr, než ľudstvu predvedie ďalšiu zo svojich premyslených „šachových“ stratégií...

Pomôcť by jej pri tom mohol aj plukovník Banks (Sterling K. Brown), ktorého čata je vyzbrojená mechanickými robotickými oblekmi vhodnými do akéhokoľvek nehostinného prostredia. Lenže to by Atlas nesmela mať až také predsudky voči „zosynchronizovaniu“ svojej mysle s operačným systémom, čo obleky pomáha riadiť. Ten konkrétne jej sa volá Smith (s príjemne sarkastickým hlasom Gregoryho Jamesa Cohana). Po skúsenosti s Harlanom sa mu rozhodne nechystá len tak začať dôverovať. Lenže, keď sa tesne po prílete do zvoleného cieľa z armádnych vesmírnych plavidiel stanú až prekvapivo ľahké terče nepriateľských dronov, Atlas to osamelú a prakticky bez bojovej skúsenosti odvrhne kilometre od ostatných spolubojovníkov. Smith sa tak stane jej jedinou nádejou na prežitie. Bolestivú otvorenú zlomeninu kosti na nohe ošetrí pár rýchlymi ťahmi. Prepočuje pár priamych urážok, keď je bolesť neznesiteľná a dokonca dá Atlas lízanku za odmenu, ako to všetko dobre zvládla. Pomôže jej pozbierať identifikačné známky po vojakoch, čo výsadok nezvládli a občas sa aj začuduje Atlasiným ľudským motiváciám k činom, ktoré jemu ako stroju pripadajú sem-tam trochu absurdné. V čom je však Smith od Harlana iný? Premýšľa zase pre zmenu vydesená žena. Čo vlastne viedlo Atlasinho umelého „bračeka“ k tak drastickým prejavom vzdoru voči ľudstvu? Ako sa mu vôbec podarilo „hacknúť“ riadenie iných strojov tak, aby sa pridali na jeho stranu? A čo robí na tejto čudnej planéte živý Casca Decius? Veď mu predsa hneď po výsluchu na Zemi dôkladne zmagnetizovala všetky funkčné myšlienkové obvody svojou obľúbenou šachovou figúrkou...

Snímka Atlas režiséra Brada Peytona čiastočne trpí podobnými neduhmi, ako nedávne dvojdielne akčné sci-fi z produkcie streamovacej platformy Netflix Rebel Moon Zacka Snydera. Obsahuje veľa akcie, ktorá síce na pohľad nevyzerá zle, no úplne v nej chýba pôsobivá hmatateľnosť, či dravosť. Celé rozsiahle sekvencie sú zahltené počítačovou grafikou pripomínajúcou hráčsku skúsenosť spred desiatich, možno až pätnástich rokov. Má príbeh so sľubnou premisou, avšak odvíja sa ako zbierka referencií na už známe žánrové – a častokrát o dosť lepšie filmy z minulosti. Pokúša sa zaujať publikum zdôraznením vyvíjajúcej sa „ľudskej“ interakcie medzi protagonistkou a jej mechanickým oblekom až do štádia, kedy dej začne pripomínať motívy z milostných príbehov, ktoré vo svojej filmografií príležitostne nakrúcala a vlastne aj stále nakrúca ústredná herecké hviezda Jennifer Lopez. Čo predstavuje paradoxne asi tú najsúdržnejšiu časť scenára Lea Sardariana a Arona Eli Coleiteho. Nejedná sa o žiadne originálne veľdielo. No určitej kreatívnej pachuti z herečkinej predchádzajúcej netflixovskej produkcie – špionážneho dobrodružstva Matka (2023) režisérky Niki Caro sa mu našťastie podarilo zbaviť.

Mechanický robotický oblek Smith je vo filme využívaný podobným spôsobom ako nakladač, ktorý používala postava Sigourney Weaver vo Votrelcoch (1986), prípadne Stephen Lang v Avatarovi (2009) Jamesa Camerona... Zosilňoval bojové schopnosti Toma Cruisea v Na hrane zajtrajška (2014) Douga Limana, ironicky „klábosil“ s Robertom Downey Jr. v Iron Manovi (2008) a pokračovaniach, či umožňoval v XXXL veľkosti hrdinom Pacific Rim - Ohnivého kruhu (2013) Guillerma del Tora poriadne „nafackovať“ aj obrovitým Kaiju monštrám. Aby tvorcovia posunuli nápad interakcie so zväčša protestujúcou protagonistkou iným smerom, snaží sa oblek ako samostatná osobnosť čo najviac prepojiť s jej vedomím. Čím viac sa mu ona otvára, tým väčšiu šancu má využívať jeho obranné a zbraňové funkcie, orientovať sa v nehostinnom prostredí a vzdorovať rôznym antagonistickým nástrahám. Keď sa „synchronizácia“ zastaví na určitom percente, Smith často Atlas poslúži ako psychoterapeut analyzujúci problematické peripetie vzťahov s už zosnulou matkou a jej nebezpečne vzbúreným uprednostňovaným „dieťaťom“. V prvom rade sa snaží zbaviť ju pocitov viny, ktoré na ňu doliehajú od čias jednej neodhalenej traumatickej situácie. Najzábavnejším rysom mechanickej postavy je však nakoniec až efektívne stvárnený spôsob, akým sa v priebehu deja Smith pozvoľna učí používať Atlasin typický sarkazmus.

Kamera Johna Schwartzmana má vo filme dve úlohy: buď sleduje herecký výraz Jennifer Lopez v pôsobivých, pretože z hľadiska snímania prostredia len minimalistických detailoch na tvár, prípadne maximálne polocelkoch na určité časti jej tela nachádzajúceho sa v obrannom obleku. Alebo v celkoch a veľkých celkoch upriamuje pozornosť na CGI podobu Smitha občas trochu nemotorne sa pohybujúceho v prostredí, kde reálni herci „len“ predstierajú krkolomnú akciu pred zeleným pozadím. Pôsobí to dojmom zápasu hereckej hviezdy s počítačovými efektmi – akejsi paralely boja ľudstva voči vzbúrenej technike. Estetické stvárnenie oboch kontrastných motívov sa však k sebe skoro vôbec nehodí. Hudba Andrewa Lockingtona duní na pozadí, rytmizuje takmer každý hrdinkin krok v teréne. Málokto si však zapamätá nejakú jej melodickú pasáž aj po odrolovaní sa záverečných titulkov.

Atlas je na jednej strane varovným príbehom o nesprávnom použití robotiky a umelej inteligencie v duchu Ja, robot Alexa Proyasa z roku 2004, prípadne pomerne nedávneho Tvorcu Garetha Edwardsa. No na druhej vzbudzuje dojem, že samotná umelá inteligencia prispela k spísaniu aspoň zopár stránok scenára. Z hľadiska výstavby príbehu, jeho gradovania až po pointu v závere film môže príležitostne pôsobiť ako čakanie, kým sa konečne divákovi dokončí aktualizácia operačného systému, krížené s psychoterapeutickým sedením. Nadšený z neho asi bude len málokto. No tí, čo dokážu občas pri sledovaní prižmúriť jedno svoje kritické oko, sa nemusia báť. Kým je v scéne počuť hlas Gregoryho Jamesa Cohana, film rozhodne pobaví.

Atlas, USA, 2024
Dĺžka: 118 minút
Réžia: Brad Peyton
Scenár: Aron Eli Coleite
Kamera: John Schwartzman
Hudba: Andrew Lockington
Casting: Denise Chamian
Strih: Bob Ducsay
Zvuk: Per Hallberg, Beau Borders
Scénografia: Barry Chusid, Victor J. Zolfo
Kostýmy: Daniel Orlandi
Produkcia: Brad Peyton, Jeffrey Fierson, Joby Harold, Tory Tunnell, Jennifer Lopez, Elaine Goldsmith-Thomas, Benny Medina, Greg Berlanti, Sarah Schechter
Hrajú: Jennifer Lopez, Simu Liu, Sterling K. Brown, Gregory James Cohan, Mark Strong, Abraham Popoola, Lana Parrilla, Briella Guiza, Adia Smith-Eriksson, Paul Ganus, Zoe Boyle, Vaughn Johseph, James Millard, Omar Khan, Lesley Fera, Samantha Hanratty