Začalo sa to pomerne nevinne. Ktorá mladá žena si pri posedení s kamarátkami a nekonečných rečiach o priateľoch, milencoch a ich protivných rodičoch nedala na náladu pohárik vínka. Koniec koncov, boli to možno posledné chvíle, kedy sa nemusela pred nikým na nič hrať a cítiť sa, že si s niekým, kto na ňu netlačí pri každej príležitosti, aspoň trochu rozumie. Už pri jej prvej návšteve Ondrových (slizký Miloslav König) rodičov, obaja trošku meškali, aby zahnali trému zo zoznamovania sa. Míša (vynikajúca Tereza Ramba) už vtedy mohla tušiť, že keď s priateľom jedného dňa spolu „zamiesia“, bude druhé podlažie domu jeho rodičov zároveň jej domovom. Miestom, kde mu bude nonstop stáť za zadkom jeho manipulatívna matka (Barbara Lukešová) s medovými rečičkami pre synáčika – večne kvôli práci odcestovaného v Prahe, zdanlivo milým vystupovaním spravidla doplneným o zlomyseľnú poznámku – nič od varenia, upratovania, až po staranie sa o dieťa predsa nemôže Míša robiť dobre, to je snáď jasné... A s na televíziu hľadiacim, polliter piva objímajúcim otcom (Miroslav Hanuš), čo sám nemá odvahu vlastnej manželke oponovať. „Jenom jednu lahvinku jsem měla,“ sa tak veľmi skoro stane pre Míšu opakujúcim sa konverzačným leitmitívom.

Snímka Zápisník alkoholičky režiséra Dana Svátka (podobne tematicky ladené Úsměvy smutných mužů z roku 2018) je mrazivým pohľadom do životnej všednosti, toxických vzťahov, ktoré sú, zdá sa, v našom československom kultúrnom prostredí natoľko bežné, že nie je vôbec ťažké ich úplne prehliadnuť. Skrývajú sa pod nánosom každodenných drobných kompromisov, nenápadných emocionálnych rozhodnutí, a keď už na seba upozornia, môže byť pre ich riešenie dávno neskoro. Príbeh hlavnej problematickej protagonistky je psychologickým rozpitvávaním predpokladov pre vznik závislosti. V podstate očakávaným hľadaním príčin v neutešujúcim rodinných vzťahoch s rodičmi ako Míšinmi, tak Ondrovými - niečím, čo môže pôsobiť všeobecne platne a nadčasovo, prípadne sa dotknúť každého diváka s aspoň približne podobnou životnou skúsenosťou. (Míša má, samozrejme, podľa všetkých toľko zaužívaných spoločenských, ale aj filmových klišé, rozvedených rodičov hraných Gabrielou Štefanovou a Martinom Fingerom. Pričom hlavným dôvodom ich odlúčenia je čo? Áno, presne... A okrem iného aj „folklórne“ tradičný prístup popierania každého možného problému.) Je to štúdia existenčnej izolácie a samoty v piatich kapitolách, ktoré protagonistka pociťuje na malomeste, pod tlakom nesplniteľných očakávaní okolia, odtrhnutá od možnosti pristúpiť k vlastnému životu naozaj konštruktívne, či nájsť sebauplatnenie aj mimo rolu manželky (hoci k žiadosti o ruku sa Ondra odhodlá až neznesiteľne neskoro) a matky. V prvom rade je však film snahou nezatvárať oči pred stále naliehavejším problémom alkoholizmu žien.

Scenár Marty Fenclovej je založený na rovnomennej knižnej predlohe z pera Michaely Duffkovej z roku 2020. Jedná sa o skutočný príbeh autorky, ktorá sa odhodlala úprimne vyjadriť k vlastnej závislosti, kde ani starostlivosť o malé dieťa nepredstavuje dostatočnú zábranu nepodľahnúť vlastnej sebadeštruktívnosti. Reálna „Míša“ sa tak snaží zmapovať svoj pozvoľný pád do pekla, aj odhodlaný pokus vrátiť sa späť do relatívne normálneho života, kde fľaška zostáva stále lákadlom. Siahnuť na ňu opäť by však nanovo znamenalo prekročiť metaforický bod návratu... Kniha vznikla na základe internetového blogu a získala čitateľské ocenenie Magnesia Litera. Príbeh sám prechádza očakávanými zvratmi. Zdanlivo ideálny vzťah medzi protagonistkou a Ondrom v expozícií narúša krátkymi flashforwardami nadchádzajúcich zdrvujúcich udalostí – oslavy, ktoré sa trochu zvrtli, zvracanie, či omdlievanie, dokonca nedoliečené zlomeniny z pádov, úpadok z izolácie vOndrovom rodičovskom dome, kde absencia dverí znamená absenciu akéhokoľvek súkromia a zvonenie telefónu s o hovor žiadajúcou kamarátkou Ondrovej matke zrejme nie je dostatočným signálom, aby okamžite vypadla z miestnosti... Neskôr sazačnú strácať fľašky vína zo špajze, údajne použité pri varení. Ale akom, keďže Ondru zväčša po tom, čo sa konečne uráči dôjsť domov z práce (aký je len „hodný“, že sa o ňu a malú stará), na tanieri čaká len prázdno... Ak vôbec na stole nejaký tanier položený je.

Väčšinu príbehu reprezentujú scény z manželského života, ktorému sa Ondra akosi nezúčastňuje tak, ako by mal. Tie fungujú ako dôležité podhubie pre vznik problému, ktorý aj vďaka fascinujúcemu výkonu Terezy Ramby v emocionálne vyhrotených, surovými emóciami zaplnených minútach tvorí srdce celého filmu. Ponúkajú dosť zaujímavých momentov, aby divák s odstupom popremýšľal, či sa niečo podobné nedeje aj v jeho živote, prípadne s jeho blízkymi. Vzťahové nedorozumenia sa však vŕšia a vŕšia, aby bolo publikum scénu za scénou v podstate konfrontované s opakujúcimi sa variáciami na už pred tým v príbehu videné. Aby sa v závere všetko „zvrtlo“ do inšpiratívneho – a priznajme si to, aj trochu falošne idylického inštruktážneho videa ako si konečne pripustiť problém a odhodlať sa začať ho skutočne riešiť. Vyliečenie, vrátane prekonania hroziaceho delíria, je vlastne len začiatkom na dlhej terapeutickej ceste... Problémy popisované v expozícií sa ale sotva vyriešia – koniec koncov, takýje život a Míšin príbeh má v ňom svoje nespochybniteľné korene. Dokonca príbeh začne nachádzať happy end tam, kde by to divák mohol pociťovať ako niečo neúprimné a zbytočne sentimentálne, po všetkej tej emocionálnej autenticite vo vrcholných scénach. Takisto niektoré vizuálne metafory, kde dominuje prostredie temného lesa a priam sysyfosovské výstupy na strmé takmer nedosiahnuteľné kopce môžu sem-tam vyznieť vyumelkovane.

Kamera Jakuba Šimůnka sleduje herecký výraz titulnej postavy, príležitostne sa hrá s objektívom a „pomýlenými“ priestorovými vzťahmi, aby navodila dojem subjektívnej perspektívy niekoho, kto je pod parou. Strieda netradičné uhly, trasie sa ako osika – všetko s remeselnou istotou a trošku až vizuálnou samoúčelnosťou. Strih Dana Svátka a Adély Špaljovej prispieva k dojmu pocitovosti. Hypnotizuje diváka, snaží sa o protikladné emócie pokoja a na pozadí neuvedomovanej hrozby, pričom si príležitostne vypomáha „hrátkami“ so zvukom Ondřeja Mušku a pár hitovými piesňami na pozadí. Zápisník alkoholičky je zaujímavý film a v dnešnej dobe tiež veľmi dôležitý. Nie je však filmom, ktorý by bez zaváhania plynul od prvej po poslednú minútu. Zdobí ho úprimná autorská výpoveď, ktorú cítiť z textu Michaely Duffkovej. V jednotlivostiach je vynikajúci a za mnohé zo svojich kvalít vďačí najmä Tereze Ramba a jej odvážnemu tlmočeniu problematických emócií. Predsa len by si ale už v scenáristickej podobe zaslúžil pár dramaturgických zásahov, kde tu skrátiť, inde zas to dôležité zdôrazniť. Obzvlášť v závere sa totiž tvorcovia možno nechtiac, možno zo strachu daným témam čeliť, sami tak trochu uchýlia k nejednej zjednodušujúcej tvorivej „skratke“.

Zápisník alkoholičky (Her Drunken Diary), Česko, 2024,
Dĺžka: 92 minút
Réžia: Dan Svátek
Scenár: Marta Fenclová
Kamera: Jakub Šimůnek
Strih: Dan Svátek, Adéla Špaljová
Zvuk: Ondřej Muška
Scénografia: Ivo Návrat
Masky: Pavlína Žďánská
Kostýmy: Ilona Koutková
Produkcia: Dan Svátek, Martin Gazda, Ondřej Kulhánek, Stanislav Pavlín
Hrajú: Tereza Ramba, Miloslav König, Martin Finger, Barbara Lukešová, Miroslav Hanuš, Jan Plouhar, Oskar Hes, Gabriela Štefanová, Alžběta Malá, Jan Janča, Simonetta Hladká, Barbora Mudrová, Vojtěch Vondráček, Michal Pazderka, Martin Preiss, Josef Formánek
Distribúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 4. júla 2024
Foto: Bontonfilm