Po šiestich rokoch sa dobrodruh Dan Přibáň vracia do slovenských kín s ďalším diabolským príbehom - cestou do Mongolska. Tentoraz opustil žlté trabanty, s ktorými ho väčšina divákov spája a rozhodol sa absurditu putovania svojej party ešte viac posunúť do nemožna. S trabantmi vyrazila partia päťkrát, v rokoch 2007, 2009, 2012, 2015 a 2018. A stačilo, treba ísť ďalej. Názov filmu Žltou žabou do zeme modrého neba už niečo napovedá. A žltá svieti aj z plagátov. Dan Přibáň sa rozhodol putovať na autách, ktoré nielen jazdia, ale aj plávajú. A rozhodol sa pre Luaz 967. (Technická vsuvka: Vozidlo Luaz 967 bolo vyvinuté v Sovietskom zväze počas Kórejskej vojny a v roku 1960 sa začalo vyrábať sériovo).

Prioritne bolo určené ako sanitárne vozidlo, jeho schopnosť plávať bola obmedzená na 30 minút a iba v stojatej vode. Pohon vo vode zabezpečovali kolesá s terénnou vzorkou. Aby zaradili tieto vozidlá do radu za trabanty, dostali žltý náter a, samozrejme, aj nutnú generálku. Okrem toho aj nejaké vylepšenia, keďže pôvodné vozidlá nemali strechu. Tá pribudla, je plátenná, okrem toho aj nutný odstrekovač a niečo, čo nahrádza neprítomné okná. Priehľadný plast sa dá núdzovo pripevniť zipsom. Okrem dvoch Luazov sa k výprave pridáva, samozrejme, aj tradičný účastník minulých výprav trabantových – Banskobystričan Marek Slobodník. Ten išiel na trojkolke Honda ATC200, ktorá takisto vie plávať. Maličkým problémom sa zdalo byť to, že ju zadné kolesá nadnášajú viac ako predné, čo sa však ako problém ukáže až počas cesty. A ešte väčším problémom bolo, že sa musel vrátiť tak, aby stihol pôrod svojho prvého potomka.

Dokument má štandardný priebeh, napokon pri tomto type to ani inak nie je možné. Dôležitým faktom hneď v úvode je konštatovanie, že sa chcú a musia pri ceste do Mongolska vyhnúť Rusku. Čo znamená, že volia cestu cez Turecko, Irán, Turkménsko, Uzbekistan, Kazachstan a napokon kúsok aj cez Rusko. Tomu sa už výprava nemohla vyhnúť. Pokiaľ sa Dan Přibáň a jeho kolegovia posúvajú po štandardných, viac či menej dobrých cestách je dokument vlastne akousi zemepisnou
prechádzkou s pomerne známymi konštatovaniami. Turecko prejdú bez problémov, v Íráne sú nadšení priateľskou atmosférou a ľuďmi, ktorí im vyjadrujú podporu. Prvá exotika nastáva v Turkménsku, ktoré je síce „demokratickou republikou“, ale nasvedčuje tomu iba máločo. Portréty prezidenta Gurbunguly Berdimuhamedova visia všade, cesty sú dokonalé, ale prázdne, na ulici nevidno žiadnych ľudí. Všetko je v bielom šate, budovy, pamätníky, aj vjazd do hlavného mesta majú povolené iba biele autá. Takže žlté žaby musia zostať na parkovisku pred hranicou. Ale „pokroková vláda“ nezabudne cestovateľov ozbíjať o vyše šesťtisíc dolárov, čo sú rôzne jednodňové povolenia vjazdu a ďalšie absurdné poplatky.

Ako sám Dan Přibáň, organizátor, scenárista aj režisér priznáva, najneprijemnejší bol krátky prejazd Ruskom. Rozhovory s bezpečnostnými zložkami, otázky týkajúce sa postoja členov výpravy k vojne na Ukrajine, prehliadky počítačov mobilov aj pokusy nabúrať sa do mobilu. Je jasné, že keď mali hranicu s Ruskom za sebou, padol im kameň zo srdca.

V druhej časti inak pomerne dlhého dokumentu sa hlavným hráčom stáva samotná mongolská krajina. Najskôr napodiv zelená,kvitnúca, s riekami, ktoré raz tečú, inokedy miznú, s prietržou mračien, s pohostinnými ľuďmi v jurtách, s bohatou večerou, ktorú však členovia výpravy ledva zjedia. Sú to ovčie vnútornosti varené s troškou soli. Nepochybne lahôdka nie pre každého. Žlté žaby sa prebíjajú krajinou, preverujú schopnosti pohybovať sa v riekach, vyšplhať sa na nekonečné kopce. Výprava bojuje s problémami s benzínom, s nekonečnými poruchami motorov, s mapami, ktoré neukazujú realitu. Pomaly si zvykajú na fakt, že „Ale my jsme měli podle mapy být na opačné strané straně řeky!“ Napokon dorazia do cieľa svojej cesty, pre nimi je Gobi, najväčšie duny sveta, nekonečné množstvo piesku. Urazili 17 765 kilometrov vo vozidlách, o ktorých by nik nepovedal, že sú schopné jazdy.

Dan Přibáň je spontánnym protagonistom filmu, najviac sa vyžíva v scénkach, keď sa im celkom pochopiteľne na autách niečo pokazí a oni musia v takmer nepredstaviteľných podmienkach auto opravovať, zháňať súčiastky a improvizovať. A kliať. Patrí to k jeho štýlu. Napokon, akýkoľvek iný slovník by v situáciách, aké zažívajú pôsobil hlúpo. Avšak pravým protagonistom tohto filmu je Marek Slobodník. Pokojný aj v najhorších situáciách, nestrácajúci humor. Scéna, keď sa pomocou satelitného telefónu pokúša spojiť s manželkou, aby zistil, ako to vyzerá s pôrodom, keď blúdi a hľadá signál, poľudšťuje celú výpravu bláznivých aj keď prestarnutých pubertiakov. Okrem dĺžky, ktorá môže niekedy prekážať je film dobre zvládnuteľný najmä pre fanklub Dana Přibáňa. Jeho takmer one man show ruší príliš emotívny komentár, ktorý často zbytočne vnáša emócie, kde aj bez neho sú v dostatočnej miere. Keď výprava doputuje do cieľa svojej cesty, vyvstáva otázka, kto dopraví Marekovu Hondu späť, keďže pôrod sa blíži a Marek musí byť doma. Vytipujú jediného možného šialenca, Poliaka Radka. Ten telefonicky prisľúbi pricestovať. O pár dní je všetko inak. Přibáň kamarátom oznamuje, že Radek zomrel. Nevedia ako, ale tento fakt celú výpravu halí do istej fatality. Škoda, že pár mĺkvych okamihov, keď sa osadenstvo žltých žiab správu dozvie, nie je filmársky využitých. Ako keby si s touto naozaj vážnou situáciou nevedeli realizátori rady. Cesta sa končí, ale iná cesta pokračuje. Marek Slobodník sa napokon dostal domov včas, a bez karambolov, skutočných aj filmárskych hladká malinké nôžky svojho potomka. Pôrod stihol včas. Veď z Ulanbátaru do Banskej Bystrice to nemusí byť tak ťažké.

Okrem natiahnutej dĺžky je problémom dokumentu, že je chvíľami zbytočne popisný. Zatiaľ čo prvá časť je prikrátka, divák by sa
nepochybne rád dozvedel viac o exotike Iránu a najmä Turkménska, Mongolsko je, nebyť problémov s vozidlami a opakujúcich sa scén s plávajúcimi žabami, natiahnuté. Druhým problémom je samotný Dan Přibáň. Je zrejmé, že on je „duchovným vodcom", veliteľom, inšpirátorom a z hľadiska filmu aj scenáristom a režisérom. Ďalší členovia výpravy sa tak pre neho stávajú iba akýmisi figúrkami, doplnkami, ktoré Přibáň využíva iba keď nastáva smiešna situácia. Je však zrejmé, že to pri tejto dĺžke nemôže sám utiahnuť. Aj tie nekonečné nadávky sa raz prejedia. Výnimku tvorí Marek Slobodník. Ten svojim príbehom film rámcuje, dodáva mu ľudskosť a navyše stanovuje aj nutnosť dospieť ku koncu. Nutnosť pokory, lebo sú na svete dôležitejšie veci, ako trabanty a žlté žaby. V tomto prípade je to pôrod jeho potomka.

Žltou žabou do zeme modrého neba, Česko, 2025
Dĺžka: 123 minút
Réžia: Dan Přibáň
Scenár: Dan Přibáň
Kamera: Ondřej Hošek
Strih: Michal Novák
Zvuk: Petr Kapeller
Produkcia: Jiří Konečný
Strih: Michal Novák
Zvuk: Petr Kapeller
Produkcia: Jiří Konečný
Hrajú: Dan Přibáň, Marek Slobodník, Marek Duranský, Vojtěch Duchoslav, Ondřej Hošek, Michal Dufek, Václav Puchmeltr, Miroslav Routa
Distribúcia: Filmtopia
Preméra v SR: 1. mája 2025
Foto: ČSFD cz.