Každá kinematografia má svojich provokatérov a s počudovaním sledujem, že v ostatnom čase prevzali žezlo dámy. V Poľsku je to rozhodne Malgozata Szumowska, ktorá po inej ako provokatívnej téme ani nesiahne. Na Berlinale získala cenu za najlepší film s queer tematikou Vmene..., za kritiku súčasnej poľskej spoločnosti vo filme Telo jej na Berlinale udelili ex aequo cena za réžiu, snímka Tvár hovorí o mužovi, ktorému transplantovali tvár, a v koprodukčnom filme Ďalšie jahniatko zasa spasiteľ ovláda náboženskú komunitu žien. Z podobného „cesta“ je „upečený“ aj film Snežiť už nikdy nebude. V ňom štuchne do osieho hniezda bohatej komunity (presnejšie novozbohatlíkov), ktorej ani blahobyt k šťastiu nepomôže.

Milenci Lisa (Stacy Martin) a Simon (Pierre Niney) sú nerozluční. Všetko by bolo krásne keby Simon nezarábal distribúciou drog. Jedného dňa si ich spoločný priateľ zoberie väčšiu dávku a pred očami im zomiera. V panike sa rozhodnú všetko zatajiť a rýchlo, čím prv zmiznuť, čo najďalej z Paríža. Lisa chce ísť za každú cenu so Simonom, no márne ho čaká na dohovorenom mieste, rozhodol sa odísť sám. Dievča je nešťastné, vyhodia ju z hotelovej školy, zarába si ako šatniarka. Tam sa do nej zahľadí bohatý Léo Redler (Benoît Magimel), Lisa nevidí nijaké východisko zo situácie a čoskoro sa za neho vydá. Manželstvo je pokojné, zdá sa, že toto rozhodnutie bolo správne, až kým sa znovu neobjaví na scéne Simon.

King Richard je najnovším príspevkom do radu športových drám podľa skutočnej udalosti. Pre režiséra Reinalda Marcusa Greena to nie je prvá skúsenosť s príbehom, ktorý má korene v realite. Jeho minuloročná snímka, životopisná dráma Good Joe Bell, bola divákmi rozpačito prijatá, avšak nedal sa jej uprieť Greenov režisérsky talent a cit pre autenticitu. Green nás tentokrát vezme do sveta tenisu 90. rokov, aby nám ukázal zrod legendárnych tenistiek Venus a Sereny Williams. Avšak snímka nám ich neuveriteľný životný príbeh ukazuje z perspektívy architekta ich úspechu – Richarda Williamsa. Cieľavedomý Richard mal tenisovú kariéru svojich dcér dôkladne naplánovanú ešte dva roky pred ich narodením. Aby sa dostali z pekla Komptonského geta a naplnili svoj americký sen, budú musieť podstúpiť sériu intenzívnych tréningov, ignorovať predsudky neprajníkov a najmä si počas tejto často nebezpečnej cesty zachovať svoj charakter.

Režisérka Zuzana Piussi je bezpochyby prvou dámou slovenského investigatívneho dokumentu. Jej filmy sa vždy dotýkajú pálčivých problémov svojej doby, zároveň však prinášajú výpovede aj o našej slovenskej mentalite, takže sa nemusí báť, že by sa časom stali nepotrebné. Častokrát sú centrom Piussinej pozornosti slovenská justícia, spomeňme Nemoc tretej moci alebo nedávny Ukradnutý štát o vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice a najnovšie aj Očista, ďalej politika (čo je v podstate to isté), ako napríklad Od Fica do Fica a, samozrejme, ďalšie zložky podliehajúce financovaniu zo štátneho rozpočtu, ako napríklad školstvo v Univerzity a sloboda, či české poľnohospodárstvo v českej snímke Selský rozum.

Rozsah filmového záujmu Andreja Končalovského o históriu má úctyhodné rozmery, jeho míľniky siahajú filmom Hriech (2019) do 16. storočia, v ktorom sa odohrávajú dramatické životné osudy Michelangela Buonarrotiho. Situovať mytologický príbeh Odysea (1997) by bolo zložitejšie, ale v jeho filmografii nechýba. Je zasväteným znalcom ruskej klasiky 19. storočia. Tej sa venoval Šľachtickým hniezdom (1969) podľa Ivana Sergejeviča Turgeneva a nezabudnuteľný je i jeho Ujo Váňa (1970), prepis divadlnej hry Antona Pavloviča Čechova. Mapa 20. storočia je bohatá na najrôznejšie príbehy, figurujú v nich postavy z rokov vojnových, napríklad vo filme Raj (2016), ale i stalinského obdobia, vykresleného filmom Vo vnútri kruhu (1991), kde postavu vystrašeného premietača, ktorý slúži najvyššiemu, vytvoril Tom Hulce, Formanov Amadeus. Končalovskij je historiografom so schopnosťou uchopiť ten najpodstatnejší moment, ilustrujúci dobu i jeho ľudskú kondíciu.

Wes Anderson je jeden zo súčasne najuznávanejších autorských filmových režisérov. Je to jeden z tvorcov, ktorých filmy spoznáme hneď z prvých troch záberov. Jeho jedinečný vizuálny štýl, ktorý je na hranici divadla, je vždy zabalený do neurčitého tónu. Je to komédia? Dráma? Je to jednoducho Wes Anderson film - žáner sám o sebe. Filmy ako Život pod vodou, Fantastic Mr. Fox, Až vyjde mesiac, Grandhotel Budapešť a Ostrov psov, sú toho dôkazom.

Britský režisér Edgar Wright je celosvetovo preslávený postmodernými žánrovými snímkami, založenými na citovaní iných slávnych diel alebo žánrových mustier konkrétneho žánru, ktorý si práve zobral na mušku. Scenáre vzdávajúce hold a zároveň parodujúce klišé žánrov prevažne píše s kolegom a Simonom Peggom. V Súmraku mŕtvych si zobrali na mušku zombie horory, Jednotka príliš rýchleho nasadenia obsahuje tonu odkazov na akčné buddy komédie, v Scottovi Pilgrimovi proti zvyšku sveta duo originálne reagovalo na komiksové adaptácie a tínedžerské komédie, Na konci sveta je zase anglickým suchým humorom presýtená komorná mimozemská invázia. Blockbuster Baby Driver je svojim poňatím možno najviac americkým Wrightovým filmom, kde už ale vidíme aj väčšie množstvo temných podtónov, než by sme si pri spojení Edgar Wright a paródia na heist movies vopred dokázali predstaviť. Podľa všetkého je to spôsobené faktom, že na scenári sa už nepodieľal komik Pegg.

Po odkladoch spôsobených koronavírusom k nám s oneskorením prichádza dokumentárny film Karel, venovaný najväčšej hudobnej legende bývalého Československa, ale aj ponovembrových časov, Karlovi Gottovi. Obšírnejšie predstavovať túto osobnosť nemá veľký zmysel, pretože ide o ten typ legendy, akú pozná dokonca aj súčasná generácia mileniálov, väčšinou reagujúca iba na umenie s dátumom vzniku po roku 2000. Spôsobov, akými je možné podchytiť život Karla Gotta je nemalé množstvo a ak divák pristúpi pred návštevou kina na ignoráciu akýchkoľvek informácií o diele, pri sledovaní diania na plátne môže byť pomerne prekvapený z prístupu tvorcov k látke.

Z Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava si odniesol tri ceny a skúma život v Bratislave, ako ju poznáme dnes. Snímka získala špeciálnu cenu poroty v rámci hlavnej súťažnej sekcie aj na festivale Jeden svet. V čiernobielej dokumentárnej eseji Barbory Sliepkovej Čiary je výrazne cítiť inšpiráciu mestskými symfóniami i konceptuálnej fotografie. Dokumentárny film je sondou do neustále meniaceho sa verejného priestoru, ale aj intímnou výpoveďou osobného života respondentov žijúcich v postsocialistickej Bratislave.

Mysterióznu komornú drámu Ada sprevádza boom filmu, ktorý bol ocenený Cenou za originalitu na festivale v Cannes a ďalej získal tri ceny na filmovom festivale Sitges. Ďalšou účinnou reklamou pre festivalového a klubového diváka je aj fakt, že sa na ňom ako producent podieľal legendárny maďarský režisér Béla Tarr, predstaviteľ tzv. slow cinema. Ťažko povedať, nakoľko je výsledný tvar Ady spôsobený zainteresovaním tohto pána do projektu, alebo ide o prirodzený autorský štýl Valdimara Jóhannssona. Ten doteraz nakrúcal iba krátkometrážne snímky, Ada je jeho celovečerným debutom, ale našťastie, na výsledku nie je badať žiadne výraznejšie začiatočnícke chyby. Čo však neznamená, že ide o dokonalé artové dielo, na to je príbeh jedného manželského páru túžiacom po dieťati až príliš jednoduchý.