Vždy nablýskané Cannes, plné hviezd a hviezdičiek, no najmä obdivovateľov filmu a rôznych „čumilov“ a exotov, sa skončilo slávnostným odovzdaním cien víťazom. Po toľkých zážitkoch a filmoch si každý musí prevetrať hlavu. Croisette je plná ľudí, tak to láka pozrieť sa tam kde nie je taký virvar. Takže som sa zatúlala trochu vyššie do Cannes a zistila, že je to krásne a čisté mesto, plné pekných budov a palácov a ten neporiadok je vlastne len pri paláci – tam sa dav valí, prichádza a odchádza. V normálnej atmosfére sa aj lepšie uvažovalo a oveľa ľahšie odpovedalo na otázku, čo akcentoval tohtoročný filmový festival? Že vojny - aj prvá, aj druhá svetová (najmä tá) - zanechali pre ľudstvo taký krvavý odkaz, porušenie všetkých tabu, s ťažko napraviteľnými deštrukčným následkami, že sme sa dodnes z nich nespamätali. Súhlasím s názorom, že bezhlavé a zároveň rafinované a mefistovské vraždenie prekročilo hranicu únosnosti a zanechalo v mysliach ľudstva úplný zmätok. Takže po chvíľke pokoja po vojne, sa nevyrovnané účty opäť vyrojili a dnešný stav sveta je zrejme dôsledkom vlád diktátorských a neľudských režimov.

Pravda je uprostred, ale odpor uznať ju priveľký

Víťaz festivalu rumunský režisér Cristian Mungiu vo svojom ďakovnom prejave okrem iného povedal: „Súčasný stav sveta nie je dobrý. Nie som hrdý na to, čo zanechávame našim deťom. Máme všetky potrebné informácie k tomu, aby sme pochopili, kam svet smeruje. Dnešné spoločnosti sú rozdelené a zradikalizované. Môj film je zároveň záväzkom proti akejkoľvek forme fundamentalizmu.“ Mungiu vo filme Fjord (Zlatá palma) sa snažil naznačiť, že radikalizmom a absenciou tolerancie trpia oba rozdelené nezmieriteľné tábory. Spor medzi konzervativizmom a progresivizmom preto nemá konca -kraja, lebo nie je ochota počúvať sa a akceptovať aj iný názor. A pritom obe strany sa mýlia a zároveň majú svoju pravdu. O čom sa vlastne vo filme sporí o nič menšie, ako získať späť svoje deti. Normálna tradičná rodina - manželka Nórka, manžel Rumun - sa svojimi piatimi deťmi (posledné je bábätko) presťahujú do Nórska. Všetko je zo začiatku v poriadku kým v škole nezistia modrinu na tvári najstaršej dcéry. Okamžite zavolajú sociálku, ktorá im deti odoberie, umiestni do náhradných rodín. Rodičia, ktorí nič zlého neurobili, sa však nevzdajú a bojujú o svoje deti. Vrcholom je proces, kde otec rodiny mimoriadne sugestívne a expresívne vyjadrí svoje pocity, čo si o tom všetkom myslí. Mungiu čerpal námet z pravdivého prípadu, realizoval príbeh stretu dvoch kultúr – konzervatívnej a liberálnej – tak dokonale, že sa stal desiatim režisérom, ktorý získal Zlatú palmu dva razy. Prvú dostal za film 4 mesiace, 3 týždne, dva dni o zákaze potratov počas komunizmu v Rumunsku.

Nevera na pozadí vojny

Žiarlivý manžel, mysliaci si, že môže všetko, zavraždí milenca svojej ženy. Samozrejme, že mu to prejde, veď má konexie arobí záslužnú prácu, pripravuje zoznamy a posiela mladých ľudí, na skoro istú smrť, bojovať na Ukrajinu. Výčitky nemá žiadne, zaujíma ho egoisticky len jeho šťastie a rodina. Andrej Zviagintsev držiteľ Veľkej ceny za film Minotaurus sa síce vyjadril, že chcel nakrútiť len čisto súkromnú drámu, ale zrejme sa v ňom ozvalo svedomie. Vo svojej ďakovnej reči tiež zaujal stanovisko k tejto téme. Adresoval svoje slová niekomu, koho nemenoval, ale tušíme na koho myslel. A medziiným povedal: „Ukončite už toto zabíjanie, celý svet na to čaká.“ Film MInotaurus však okrem odsúdenia vojny ukazuje najmä priepastné rozdiely medzi obyvateľmi, ale tiež sa zameriava na korupciu, protekcionizmus a fakt, že tak, ako za socializmu jedna skupina ľudí je nedotknuteľná. Pokojne môžu aj vraždiť, nič sa im nestane, keď majú dobré známosti. V Cannes boli veľmi radi, že bol Zviagitnsev prítomný a v dobrej kondícii, lebo mal tak ťažký covid, že ho skoro neprežil.

Vojna a jej dôsledky

Cenu za réžiu si ex aequo odniesli dvaja režiséri, a to režisérska dvojica Javier Calvo a Javier Ambrosi za film Čierna diera (Bola negra) poľský režisér Pawel Pawlikowski za réžiu snímky Vlasť (Fatherland).

Čierna diera je posledné a nedokončené dielo Federica Garciu Lorcu, ktorého zavraždili fankisti. Až po vypuknutí španielskej občianskej vojny, keď Lorca tušil už svoj koniec sa dokázal verejne priznať k homosexualite a poprosil herca zo súboru, aby sa o rukopis postaral. Herca takisto zabili fašisti a svoju lásku porosil, aby sa rukopisu ujal. Bol to takisto homosexuál, ktorý sa neodvážil priznať ku svojej orientácii a tým, že chránil rukopis chcel, aby sa o Lorcovi svet dozvedel. Zhodou okolnosti bol to starý otec jedného z hrdinov súčasnosti. Názov čierna guľa znamená starý spôsob hlasovania v spoločenských kluboch - biela bola prijatie, čierna odmietnutie. Príbeh vraj začínal scénou, že mladého muža neprijmú do bohatého kasína, lebo je homosexuál. Zachovali sa približne štyri strany, v ktorom sa otvorene hovorí o homosexualite a preto je tak dôležitý, lebo je osobne spojený s Lorcovou vlastnou identitou. Malo to byť jeho najrozsiahlejšie dielo a údajne najlepšie. Mimoriadne sugestívny a emocionálne silný príbeh sa odohráva v troch obdobiach, ktorými prechádzajú traja muži, sú to roky 1932, 1937 a 2017. Spája ich túžba, láska, bolesť a dedičstvo.

Pawlikowski režiser filmu Vlasť (Fatherlad) vraj preto nakrúca filmy o minulosti, lebo žijeme v tak barbarskom a bláznivom svete, že sa v ňom stratil. Nobelovou cenou vyznamenaný spisovateľ Thomas Mann sa dcérou Erikou vracia z amerického exilu v roku 1949 do vlasti. Má dostať dve ceny, jednu v západonemeckom Frankfurte a druhú vo Weimare, ktorý je v sovietskom sektore. Vo východnej časti sa národným socializmus premenil na boľševický socializmus, bývalé koncentračné tábory sú plné politických väzňov, v západnom Nemecku sa zasa bývalí nacisti zmenili na kapitalistov. Podnapití si pospevujú piesne z čias dobývania Poľska. Nečudo, že spisovateľ je vývojom deprimovaný a spolu s dcérou sledujú neželateľnú premenu krajiny. Na záver aj tak chladný muž akým Mann bol nesporne bopl, zaplakal nad tou spúšťou. A dnes sa čudujeme prečo ide vývoj takým neželateľným spôsobom, Thomas Mann to už vtedy tušil, že z toho nič dobré nevzíde.

Keď pravnuk objaví kolaboranta

Režisér Emmanuel Marre netušil, že jeho prastarý otec kolaboroval s Nemcami, kým sa mu nedostali do ruky listy. Rodina sa od neho dištancovala a pred ním nikdy o ňom nehovorila. Tomu však nebránilo nakrútiť o ňom film Náš pozdrav (Notre salut - má vraj tri významy) a preto sa distributéri zrejme rozhodnú pre anglický názov Muž svojej doby. Henri Marr nikoho nepozná, nemá peniaze, ani známosti má však plný kufor svojho diela Naša spása, ktorú vydal vo vlastnom náklade a obhajuje v nej vlastenecké presvedčenie. Nejakým zázrakom sa mu podarí dostať miesto v petainovskej administratíve a myslí si, že urobil veľkú kariéru. Snímka je analýzou, ako sa z obyčajného malého človiečika a karieristu postupne stáva postava represívneho režimu. Politicky ostrá historická dráma, až príliš pripomína súčasnosť a tvrdenie, že sa dejiny opakujú sa opäť potvrdzuje. Marre sa na príbeh svojho pradeda pozerá triezvo, akcentuje fakt, že obyčajní sa ľudia ľahko dajú zmanipulovať autoritárskym systémom. Nič nového pod slnkom, ale predloha je tak dobre napísaná, že si Marr mladší odniesol Cenu za scenár.

Krásny, ale vraj zámerne nejednoznačný

Valeska Grisebach dostala sa film Vysnívané dobrodružstvo (Das getraumte Abenteuer) Cenu poroty. Dej sa odohráva na hranici Bulharska, Grécka a Turecka. Ústrednou postavou je archeologička Veska, ktorá sa znovu stretne so starým známym Saïdom a ten ju postupne znovu vtiahne do prostredia pašovania, kriminality a násilia. A minulosť znovu ožíva. Nie je to však klasický thriller, vyniká skôr napätím, atmosférou a životom miestnej komunity. Realistická pohraničná dráma s kriminálnymi prvkami je zaujímavá a napínavá. Žiaľ, dlhá minutáž, 167 minút, jej trochu poškodila. Niekto napísal, že film je krásny a zámerne nejednoznačný. Svojim spôsobom možno aj súhlasiť. Pre Valesku Grisebach, ktorá bola prvýkrát v hlavnej súťaži festivalu, je to však veľký úspech.

Ceny za herecké výkony ex aequo

Japonský režisér Hamaguchi Ryusuke sa dlho považoval za favorita festivalu. Film Zrazu (Soudain) sa odohráva v zariadení pre seniorov. Riaditeľka tejto kliniky pre chorých pacientov, ktorí potrebujú veľa starostlivosti a najmä lásky Marie-Lou (Virginie Efira), sa po stretnutí s japonskou režisérkou Mari (Tao Okamoto) statočne bojujúcou s rakovinou sa rozhodnú pre nový prístup k pacientom. Inovatívna liečba je založená na filozofii fyzickéj blízkosti a rôznych dotykov, hlavne masáže nôh. Pacienti sa po sebe váľajú, dotýkajú a robí im to dobre. Ich psychický aj fyzický stav sa zlepšuje. Nová metóda však nemá podporu v osadenstve. Dve húževnaté ženy denno – denne bojujú za svoju pravdu a nakoniec triumfujú. Virginie Efira a Tao Okamoto si právom odniesli Ceny za ženský herecký výkon.

„Je to film o láske a smrti, tvorení a ničení“, povedal Belgičan Lucas Dhont o svojom filme Zbabelec (Coward). No a zasa sme vovojne, tentoraz prvej svetovej. Príbeh sa odohráva v roku 1914 a zameriava sa najmä na dve postavy - belgického vojaka Pierra (Emmanuel Macchia) a Francisa (Valentin Campagne). Jeden sa snaží dokázať, že je odvážny, druhý je jemnejší a tichší. Oboch však spája láska k umeniu, sú iniciátormi divadelných predstavení organizovaných v minimalistických kulisách. Predstavenia sú pre vojakov, ktorí vidia len zomierať ľudí a odpratávajú mŕtvoly, priam balzamom na dušu. Film však má aj silný queer podtext, citlivo prezentovaný, taktným a citlivým Dhontom. Divadelné predstavenia spochybňujú predstavy o hrdinstve a zbabelosti a láske, ktorá nikdy nemala šancu. Prvá queer dráma s vojnovou tematikou, realizovaná citlivo, nikoho neuráža a právom si zaslúžila byť medzi víťazmi. Veľkou mierou k priaznivému výsledku prispeli obaja herci Emmanuel Macchia (Pierre) a Valentin Campagne (Francise(, ktorými prisúdili ax aequo Cenu za mužský herecký výkon.

Festival, ktorý mal veľa adeptov na víťazstvo sa skončil možno pre všetkých s dobrým pocitom a tiež faktom, že priniesol diela, ktoré už akoukoľvek formou a témou sa prihovárajú a odzrkadľujú súčasné svetové zmätené politické dianie a sú zároveň aj veľkým mementom.

Len poznámka na záver: Festival by sa raz mohol vzdať „tradície“ uviesť posledné dva dni adeptov na víťazov. Tohto roku to boli až tri filmy – Čierna diera, Zbabelec a Vysnívané dobrodružstvo. Náhoda alebo schválnosť...