Akosi zo zvyku, vedeného predstavou, že pozornosť pritiahne úderný sociálny problém s potenciálom zatriasť ani vlastne neviem čím, divákmi asi nie, najskôr festivalovými kruhmi, sa do PR agendy dostala informácia, že v prípade filmu Prameň ide o tematickú orientáciu na nútené sterilizácie rómskych žien za komunizmu. Našťastie, sa film Prameň tejto zjednodušujúcej formulke oblúkom vyhol a dokázal hovoriť o oveľa hlbších a univerzálnějších veciach, než sú publicistické noticky, dodatočne a beztrestne dokresľujúce a obviňujúce ohyzdný komunistický režim.

Príbeh primárky pôrodníckeho oddelenia Ingrid (Aňa Geislerová) nejakej provinčnej nemocnice, ktorá uprostred každodennej rutiny zastane a začne preverovať svoje životné súradnice, nielen profesionálne, ale aj súkromné, je realizovaný so schopnosťou nastaviť poetiku, stratégiu rozprávania tak, aby dokázalo generovať a vysielať vrstevnaté významy, účinkujúce predovšetkým na emotívnej a teda neverbalizovanej úrovni. Svedčí to o schopnosti predovšetkým režiséra Ivana Ostrochovského a kameramana Juraja Chlpíka vizualizovať empatiu ako voči lekárke Ingrid, ktorá sedí v komisii a nielen o potratoch rozhoduje, ale ich aj realizuje, tak i k mladým Rómkam. Empatia však neznamená toleranciu, vlastne sa film nesnaží nič zastierať a vytvárať falošnú auru nevinných obetí „gadžovského teroru“.

Chápeme obe strany, tých, čo mali na starosti „čísla“, tu šlo o kameo rolu režiséra Martina Šulíka, akéhosi funkcionára, strážiaceho štatistiky, ale vidíme do životov komunity Rómov. Tí si doteraz nevedia rady sami so sebou a žiadny režim z najrôznejších dôvodov nevie, ako im vlastne účinne pomáhať, aby sa vymanili z biedy, znakov alarmujúceho úpadku a znepokojujúcich znakov degenerácie, straty společenských i rodinných zábran. Svedčia o tom ako väznice, tak detské domovy.

Z jedného z nich prišla do nemocnice zdravotná sestrička, sanitárka a polovičná Rómka Agáta (Simona Boledovičová) a pôrodnicu vidíme aj jej očami. Útek rómskej matky po pôrode a opustenie dieťaťa, čo bola dosť častá prax v komunizme určite, dnes neviem, sa Ingrid rozhodne riešiť priamo. Idú si s Agátou po krkavčiu matku k nej domov, do zanedbanej rómskej kolónie, ale ukáže sa, že odišla na pohreb, lebo sestre umrelo dieťa. Hra dôvodov a dôkazov viny tu má jemne polemický nádych. „Sterilizátori“ tvrdia, že časté pôrody je nutné obmedziť ako ochranu pre narodené rómske deti, lebo s každým ďalším sa situácia rodiny a starostlivosť radikálne prepadáva. Nárast rómskeho obyvateľstva, uzavretého a obmedzeného do kruhu povedzme kultúrnych a sociálnych obmedzení vrátane odlišného vzťahu k bielej väčšine alebo práci, ako zdroju existenčnej úrovne, bol pre komunistických úradníkov problém a riešili ho tak, ako všetko ostatné, bezohľadne a autoritatívne, presídľovaním, rozdeľovaním rómskych komunít a rovnako i sterilizáciami. Či boli všetky realizované bez vedomia žien je otázne, často im ponúkli peniaze a oni často aninerozumeli o čo ide. Ľahostajnosť sa u Ingrid mení na stav odporu a protestu. Upozorňuje kolegu (Attila Mokos), že je dôležité, aby to vedeli. Aby to nebolo také prvoplánové, je tu ďalšia postava Agátinej príbuznej. Chodí na potraty ako na bežiacompáse a žiada od nej pomoc, chce, aby jej Ingrid, sediaca v komisii, pomohla.

V reakciách na film sa objavila v tlači výhrada obhajkyne žien, žiadajúcich o odškodnenie za sterilizáciu. Tvrdí, že im film nepomôže. Prečo by im mal pomáhať? Je to nejaká nová prax zapojenia umenia do bežiacich káuz v presvedčení, že aj pravda sa dá upraviť a využiť na nejaké podporné aktivity? Táto inštrumentálna logika sa objavuje aj po filmoch o mafiánovi Černákovi opäť a nemá s filmovou kvalitou a hodnotou nič spoločné.

Vrátim sa však k Ingrid, lebo jej postoj a jeho evolúcia, je v tomto príbehu kľúčový. Vo vzťahu s Agátou jej dochádzajú mnohé súvislosti, najmä keď podľa jazvy na bruchu zistí, že zrejme tiež prešla ešte v detskom domove sterilizáciou. Menej prepracovaná, čo je iste na škodu, je postava manžela Ingrid, zostručnená na expresívne riadenie detského rómskeho zboru asi v nejakej škole. Čo je zač, prečo má pri ňom pocit vyprázdnenosti, ostáva dosť nejasné. Určite stála táto postava zato, aby dodala jej dileme a úvahám ďalší rozmer.

Aj keď je zrejmé, že tvorcom šlo o elimináciu vonkajších súvislostí v rámci sústredenia na poetizujúce a meditujúce, introspektívne prvky, predsa len mu chýba živší, pulzujúci sociálny kontext. Presne to, čo vidíme v úvode, pri návšteve nemocničnej výpravy, hľadajúcej utečenkyňu. Asi nie je náhoda, že v rámci návštevy kina Ingrid a Agáty, vidíme úryvok z Hanákovho Ja milujem, ty miluješ (1980), lebo práve tento režisér dokázal poetizovať dokumentárnu pravdu, neštylizovať realitu a napriek tomu ju doviesťako v obsahu, tak vo vizuáli k lyrickej harmónii. Ostrochovskému a Chlpíkovi sa to podarilo tak na 70%, lebo tú dokumentárnu zložku rómskeho života rýchle, asi v rámci nejakej kultúrno-politickej korektnosti stlmia. Sterilizácie však, či to chceme, alebo nechceme, boli výsledkom nejakej reality a vlastne o tú ide predovšetkým, aj keď nás, samozrejme, zaujímajú objektívne i subjektívne podmienky a možnosti protestu voči takýmto krokom komunistickej moci.

Tento model rozprávania, ktorý Ostrochovský uplatnil spolu s Pavlom Pekarčíkom aj v dokumente Svetloplachosť (2023) má v slovenskom filme už nejakú tradíciu a jej rozvíjanie je nielen pozitívne, prináša zaujímavý výsledok , ocenený na MFF Karove Vary cenou FIPRESCI, keďže bol zaradený do hlavnej súťaže, ale zároveň pomáha rozvoju štylistickej bohatosti slovenského filmu, ktorý sa potrebuje zbaviť estetizovanej publicistiky a generovať originálne príbehy, vyrozprávané osobitou poetikou. Povrchné sociálne drámy, futrované novinovými článkami ,nech ostanú v šuflíkoch tých scenáristov, ktorí bez nich nemôžu a asi ani nevedia existovať.

Prameň (Only Beautiful Things to Look At), Slovensko, Česko, Maďarsko, 2026
Dĺžka: 88 minút
Réžia: Ivan Ostrochovský
Scenár: Marek Leščák, Ivan Ostrochovský
Kamera: Juraj Chlpík
Hudba: Michal Novinski
Strih: Martin Malo, Josef Krajbich
Zvuk: Dušan Kozák, Martin Jílek
Scénografia: Csaba Lódi
Kostýmy: Katarína Hollá
Produkcia: Ivan Ostrochovský, Albert Malinovský, Katarína Tomková, Pavel Strnad, Petr Oukropec
Hrajú: Aňa Geislerová, Simona Boledovičová, Eva Mores, Vlad Ivanov, Éva Bandor, Attila Mokos, Martin Šulík, Milan Mikulčík, Péter Bárnai, Nikolett Dékány
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 23. júla 2026
Foto: Filmtopia