Nemecký herec rakúsko-tuniského pôvodu Elyas M´Barek je v súčasnosti zrejme najpopulárnejším domácim hercom na starom kontinente. Myslené v tom zmysle, že nemecké filmy, v ktorých účinkuje, sa dostávajú vďaka jeho tvári a menu do medzinárodných kín. Pochopiteľne tou najväčšou nemeckou hviezdou súčasnosti je Daniel Brühl, ale ten účinkuje predovšetkým v zahraničných produkciách, nevynímajúc Hollywood, ani Marvel Cinematic Universe. Každopádne medzi týmito dvoma populárnymi hercami nájdeme paralelu v podobe jednej z ich filmových úloh z nedávnej doby.

Od premiéry prvého Avatara uplynulo neuveriteľných 13 rokov, v priebehu ktorých nás filmový velikán James Cameron nepoctil žiadnym novým filmom. Už vtedy totiž deklaroval, že svoju pozornosť bude upierať výhradne k jeho pokračovaniam a hoci to nejedného fanúšika zamrzelo, reálne mu to nemožno mať za zlé. Ak totiž patríte k tvorcom jeho kalibru, skutočne si už nemusíte vôbec nič dokazovať a plne vám postačí napĺňať si svoje vlastné sny. A hoci to trvalo vcelku dlho, nakoniec sme sa predsa len dočkali vytúženého návratu na Pandoru. Podarí sa však snímke Avatar: Cesta vody zopakovať úspech jednotky?

Kambodža je vpísaná do nášho kultúrneho vedomia ako miesto, kde sa nachádza veľkolepá ukážka kmérskej achitektúry z 12. storočia, chrám Angor wat a zároveň ako svedectvo hrôzovlády Červených Khmérov na čele s Pol Potom. Odohrávala sa v 70. tych rokoch a s touto skúsenosťou pracuje vo svojich filmoch i režisér Rithy Panh. Výrazne sa podpisuje i na forme a obsahu jeho najnovšieho filmu Všetko bude v pohode. Používa v ňom podobnú metódu, s ktorou sme už stretli v jeho snímke Chýbajúci obraz z roku 2013. Tvorí ho sled obrazov, diorám, so statickými figúrkami z hliny, striedaný reálnymi archívnymi zábermi, ilustrujúcimi a dopĺňajúcimi hlas rozprávača, v tomto prípade je to francúzska herečka Rebecca Marder.

Prívlastok „najosobnejší film Stevena Spielberga“ v súvislosti s jeho novým počinom Fabelmanovci je skutočne na mieste a každý, kto je aspoň v skratke oboznámený so životom slávneho režiséra, ihneď odhalí, že sa za ústrednou postavou zanieteného amatérskeho filmára Sama nemožno hľadať nikoho iného než Spielberga samotného.

Kúsok neba predstavuje druhý celovečerný film švajčiarskeho režiséra Michaela Kocha. Podobne ako vo svojej prvotine Marija sa Koch v najnovšom projekte opäť zameriava na obraz obyčajného pracujúceho človeka, tentokrát však už nie v urbánnom prostredí, ale v odľahlej alpskej dedine, v ktorej akoby sa zastavil čas. V tomto zasadení rytmus a charakter života človeka určuje príroda. Snímka, zdanlivo nadväzujúca na tradíciu Heimatfilmov, už stihla inkasovať strieborného medveďa na Berlinale a možno ju už zhliadnuť v našich kinách.

S príchodom sviatkov prichádza do kín a na streamovacie služby bohatá nádielka vianočných filmov. Predstava typického vianočného filmu je pre väčšinu divákov rozprávka pre celú rodinu. Avšak raz za čas sa objavia žánrové pokusy, ktoré sa vymaňujú predstave o tom, čo by mal vianočný film spĺňať a pre koho by mal byť určený. Jedným z týchto pokusov je akčná komédia Šialená noc, v ktorej Santa namiesto rozdávania darčekov, rozdáva päste. Film režíroval Tommy Wirkola, ktorý má po snímke Janíčko a Marienka: Lovci čarodejníc (2013), s násilným poňatím rodinných rozprávok skúsenosti. V roli Santa Clausa sa objavil David Harbour, hviezda populárneho seriálu Stranger Things.

V ten večer dostala švédska sopranistka Christine Daaé (Mary Philbin) príležitosť zaspievať si v parížskej opere a alternovať tak údajne chorú miestnu primadonu Carlottu (Mary Fabian). Z hľadiska spevácky výkon svojej priateľky z detských čias a životnej lásky sleduje vikomt Raoul de Chagny (Norman Kerry) a z coupé č. 5 tiež tajomná postava, v ktorej čerství manažéri pravdepodobne Palais Garnier predpokladajú ich predchodcami, hercami, kostymérmi a rekvizitármi len v náznakoch zmieňovaného fantóma opery (Lon Chaney). Raoul počas prestávky Christine navštívi v šatni, aby sa jej vyznal z citov a požaduje tiež, aby v divadle rezignovala. Christininej láske k opere však Raoul, zdá sa, nedokáže konkurovať. Obzvlášť teraz, keď má v publiku tajomného ctiteľa a možného podporovateľa v práve sľubne sa rozvíjajúcej kariére...

Režíruje, nakrúca, píše scenáre a skladá hudbu k filmom – to je francúzsky režiséra Quentin Dupieux. A dodávam, že píše bizarné a absurdné scenáre, ktorými sa snaží zabávať a tiež poučiť filmové publikum o ľudskej hlúposti. Takým je aj film Neuveriteľné, ale pravdivé. Nápad originálny a absurdný zároveň. Snímka je vlastne satirou a čiernou komédiou na krízu stredného veku a neustálej túžbe ľudstva zastaviť čas starnutia. Všetko sa krúti okolo kúpy nového domu, po ktorom bezdetní manželia túžia. Keď sa však nasťahujú do svojho domu snov ich manželská idyla dostáva vážne trhliny.

Písať novinový článok o sexuálnom obťažovaní, obzvlášť keď útočník je mocný muž ťahajúci za nitky a s vedomím, že nedokážete ani vy, ani vaša redakcia poskytnúť obeti žiadne právne krytie, je ako boj s veternými mlynmi. Svoje o tom vie redaktorka New York Times Megan Twoheyová (Carey Mulligan), ktorá v roku 2016 písala o prehreškoch Donalda Trumpa. Žena, ktorá si „dovolila“ sa voči nemu ohradiť, musela následne čeliť pokusom o diskreditáciu, samotná Megan násilným vyhrážkam a obe dve spoločne bezmocnosti z faktu, že z obvineného je zrazu novozvolený prezident. Nie je sa preto ani čomu čudovať, keď Megan s privedením na svet svojho prvého potomka zároveň prežíva ťažkú popôrodnú depresiu. Približne v tom čase jej kolegyňa Jodi Kantorová (ZoeKazan) dostáva typ na sexuálne obťažovanie vo vedení filmového štúdia Miramax...

I tretí film Juraja Lehotského Plastic Symphony potvrdzuje jeho záujem o krehké svety malých životov, ľudí zraniteľných a zraňovaných. Prijímajú svoje osudy skôr mlčky, zmierlivo a vedie ich viac dobré srdce ako racionálny plán na to, ako dosiahnuť bohatstvo a úspech.