Bol na túto misiu ako stvorený, keď zoberieme do úvahy jeho samotárku povahu už od detstva. Hoci väčšina krajín sveta ju považovala za príliš nebezpečnú na uskutočnenie, český kozmonaut Jakub Procházka (prekvapivo seriózny a ľudský Adam Sandler) sa po šiestich mesiacoch sám vo vesmíre už pozvoľna blíži k svojmu cieľu – k fialovo sfarbenému oblaku prachu a častíc zvanému Chopra, nachádzajúcemu sa niekde v blízkosti Jupitera. Má len nepatrný náskok pred juhokórejskou konkurenciou, trápi sa však s večne pokazeným vesmírnym záchodom a jeho tehotná manželka Lenka (Carey Mulligan), bežne s ním komunikujúca cez videohovory s každodennou pravidelnosťou, sa na dlhší čas odmlčala. Vlastne mu už aj nahrala správu, v ktorej Jakuba opúšťa, no komisárka Túmová (Isabella Rossellini) ju z obavy pred Jakubovým možným psychickým zrútením akosi odmieta odoslať. Misijný inžinier Peter (Kunal Nayyar) mu dokáže poradiť jedine s technickými problémami, aj keď máločo na palube funguje tak, ako tomu bolo čerstvo po štarte. A nie je to tam v rohu náhodou veľký kozmický pavúk? Vyzerá nebezpečne. Zdá sa, dokonca, že dokáže čítať ľudské myšlienky, no má celkom príjemný, upokojujúci hlas. Čo takto ho volať Hanuš (Paul Dano)?

Snímka Kozmonaut z Čiech režiséra Johana Rencka je meditatívnym – a vzhľadom na sem-tam až príliš voľné naratívne tempo mrákotným - psychologickým vhľadom do duše titulnej postavy klaustrofobicky izolovanej v efektne vedecko-fantastických kulisách nekonečného vesmírneho priestoru. Skôr než typickými prvkami hard sci-fi – futuristickou víziou budúcnosti o cestovaní vesmírom, s technicky vyspelými počítačmi a robotikou, ktorá umožňuje pri dobrodružnom preskúmavaní tajuplných zákutí vesmíru občas postavám vyrieknuť nejaký ten vedecký fakt, prípadne teóriu, ktorou sa zamestnávajú laboratórne mozgy súčasnosti, je Jakubova odysea zaujatá skôr jeho vlastným subjektívnym pohľadom na prezentované udalosti. V tradícií soft sci-fi ho necháva ako osamelého pútnika na púšti projektovať navonok svoje nedoriešené emocionálne životné zápletky, prehodnocovať komplikované vzťahy a vôbec hľadať odpovede na základné existenciálne otázky života, vesmíru a vôbec v jeho vnútri.

Je raritou, že medzinárodný štáb zložený prevažne z amerických filmárov našiel inšpiráciu pre tlmočený príbeh v rovnomennom sci-fi románe českého autora Jaroslava Kalfařa z roku 2017. Vizuálne aj auditívne odkazy na české „reálie“ začlenené do vesmírnych kulís, rozhodne pridávajú snímke na ambicióznosti a pútavosti najmä v našom domácom kultúrnom prostredí. Aj keď, samozrejme, určite sa stanú tiež predmetom rôznych námietok typu: „ako to tí Američania zase vôbec nepochopili a nakrútili nerealisticky po svojom“. Kamera Jakoba Ihreho preskúmava obmedzený priestor Jakubovho kozmického plavidla s efektnou špinavosťou. Nevyhýba sa hrdze, povrchovým nedokonalostiam a opotrebeniu materiálu, poškodenej technike trpiacej únave zo sústavného používania veľmi podobným spôsobom, ako je len krôčik od vyhorenia samotná titulná postava. Je to akási štylistická ozvena Votrelca režiséra Ridleyho Scotta z roku 1979, aj s jeho odmietnutím vnímať kozmonautov ako samozrejmých hrdinov a všetky nástroje okolo nich za sterilne dokonalé a bezchybné. Pavúk Hanuš v divákovi trpiacom arachnofóbiou isto dokáže navodiť pocity úzkosti nie nepodobné tým z tzv. facehuggera zo spomínaného legendárneho hororu. A esteticky zaujímavé sú aj spôsoby deformácie obrazu v prípade subjektívnej perspektívy vnímania niektorých kľúčových udalostí skrz pohľad Hanušových početných očí.

Kostýmy Catherine George sa síce vyhýbajú ponožkám v sandáloch, ale vo stvárnení typických sandlerovských kraťasov a tričku nezabúdajú na protagonistov český pôvod. O to viac sa „dobové“ české reálie prejavujú v scénach na Zemi, kde aj výprava Jana Houlleviguea, prípadne dekorácie Carmen Dima vyvolávajú dojem, akoby sa domácim napriek dekádam od Nežnej revolúcie zatiaľ ešte nepodarilo zo seba „striasť“ dojem socialistickej éry. Vidieť v stave beztiaže poletovať po Jakubovej lodi vrecko cukríkov nemenovanej značky má však čo-to do seba a určite to vyčarí uznanlivý úsmev na tvári nejedného diváka. Hudba Maxa Richtera odráža pocity titulnej postavy, atmosféricky sekunduje Jakubovým psychoanalytickým rozhovorom so zvedavým pavúkom na hrane reality a denného snenia. Ambientne „hypnotizuje“ bez pomoci očakávaných dobových hitoviek, za to s pár odkazmi na Rusalku Antonína Dvořáka.

Scenár Colbyho Daya s pár drobnými zmenami ilustruje pôvodnú literárnu predlohu, pričom v prvom rade sa sústredí na pútavú introspekciu v prakticky nonstop prebiehajúcom dialógu Jakuba s Hanušom. Ich interakcia vo vrcholných momentoch dáva divákovi možnosť zabudnúť na vesmírne kulisy naokolo, prestať vnímať problematické súkromné vzťahy protagonistu s manželkou Lenkou v ich skratkovitom síce, no pôsobivo „pozemskom“ príbehu. Nejedná sa totiž v ich prípade „len“ o popis životných peripetií konkrétnych postáv, ale skôr o ukážku hmatateľnej manželskej intimity s všeobecne platným, všeľudským, všekultúrnym, nadčasovým presahom. Menej efektne však tvorcovia pracujú s retrospektívami, v ktorých vystupuje Jakubov otec, niekdajší člen komunistickej strany. Jedná sa o postavu, z ktorej tieňa sa titulný Kozmonaut z Čiech ťažko dokáže vymaniť. Reputácia jeho otca mu neustále kladie polená pod nohy, aj keď na jeho dávnej vine nenesie sám ani štipku zodpovednosti.

Je to dejový motív, ktorý v knižnej predlohe mal podstatne viac priestoru. Odzrkadľoval Jozefov strach z minulosti a jeho zúfalú snahu pred ňou utiecť. Vo filmovom stvárnení však pôsobí akosi navyše, priam ešte viac zdôrazňuje na podstatne povrchnejšej úrovni podobnosť s inou existenciálnou sci-fi Ad Astra (2019) v réžii Jamesa Graya, kde kozmonaut Brad Pitt fanaticky nasledoval kroky svojho filmového otca Tommy Lee Jonesa až k uvedomeniu si vlastnej sebadeštruktívnosti. Okrem iného, v preskúmavaní tajomného fialového oblaku v blízkosti Jupitera – takmer nedosiahnuteľného, neuchopiteľného cieľa Jakubovej výpravy – je možné nájsť veľa podobností s obdobne psychologickým Solarisom (1972) ruského režiséra Andrej Tarkovského, prípadne s jeho nemenej skvelým americkým remakeom od Stevena Soderbergha z roku 2002. Kozmonaut z Čiech je netradičným, ambicióznym sci-fi. Je to film imaginatívny a premýšľavý, sústrediaci sa v prvom rade na človeka, ktorého intímny príbeh sa snaží divákovi prerozprávať. Vo svojich vrcholných momentoch je to vynikajúci film. Inokedy však dosť tratí na vlastnej až prílišnej podobnosti s inými, známymi a často ešte o niečo lepšími žánrovými titulmi.

Kozmonaut z Čiech (Spaceman), USA, 2024
Dĺžka: 107 minút
Réžia: Johan Renck
Predloha: Jaroslav Kalfař (kniha)
Scenár: Colby Day
Kamera: Jakob Ihre
Hudba: Max Richter
Strih: Scott Cummings
Zvuk: Petr Forejt
Scénografia: Chris Shriver, Jan Houllevigue, David Schlesinger
Masky: Corina C. Duran-Rabichuk
Kostýmy: Catherine George
Producenti: Reid Carolin, Tim Headington, Michael Parets, Channing Tatum, Peter Kiernan
Hrajú: Adam Sandler, Carey Mulligan, Paul Dano, Isabella Rossellini, Kunal Nayyar, Lena Olin, Sinead Phelps, Jana Procházková, Marian Roden, Zuzana Stivínová, Jessica Bechyňová, John Flanders, Mikuláš Čížek, Petr Bláha Nejedlý, Soňa Beaumont
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.