Po päťdesiatich rokoch nedobrovoľne strávených v armádnom laboratóriu GUN, desiatkach až stovkách energetických a zbraňových pokusov dostal príležitosť opustiť sklenenú nádobu, čo mu bránila v použití vlastných schopností. John Wick... vlastne pardon... Ježura Shadow (v pôvodnom znení Keanu Reeves), oslobodený zásahom neznámeho hackera do bezpečnostného systému, uniká smerom k brehom Japonska, aby konečne čo najviac pokročil vo svojej vytúženej pomste. Na Zem sa pôvodne dostal spoločne s meteoritom, ktorý dopadol niekde v blízkosti americkej Oklahomy. Bolo mu hneď jasné, že ak sa dostane do rúk pozemšťanov večne vystrašených z čohokoľvek neznámeho, nedovolia mu len tak odísť a budú robiť všetko preto, aby odhalili všetky jeho tajomstvá. Čo však vtedy nečakal, bolo, že medzi ľuďmi nájde aj spriaznenú dušu. Volala sa Maria (Alyla Browne), bola vnučkou šéfa výskumu profesora Geralda Robotnika (skvelý Jim Carrey). Pomohla mu prekonať všetky útrapy, povzbudzovala ho. Dokonca mu aj s dedom rozhodla pomôcť, keď mu hrozil presun na oveľa desivejšie miesto. Vzal mu ju však jeden neopatrný výstrel muža z ochranky a reťazová reakcia, ktorú nešťastne vyvolal...

Náhodou, či zhodou okolností, sa v týchto dňoch, keď prichádza do kín dokument Aruna Bhattaraia a Dorottye Zurbó Agent šťastia, sa v Denníku N v rozhovore Martin Huba pýta, či sme si všimli, že by sa niekto z vládnych politikov spýtal, či sme šťastní. Nazdáva sa, že ani poriadne nevedia, čo to znamená. „Šťastie títo ľudia vidia v tom, že majú viac, než má niekto iný. Lenže vždy bude mať niekto ešte viac“, konštatuje v rozhovore, z ktorého citujeme. Iný kraj, iný mrav. Bhután, malé kráľovstvo medzi himalájskymi vrcholkami, sa pred niekoľkými rokmi rozhodlo, že namiesto ukazovateľa hrubého domáceho produktu je pre nich dôležitejší ukazovateľ hrubého domáceho šťastia. Obyvatelia sa o svoju krajinu starajú, pretože podľa nich majú právo žiť v zdravom prostredí. A šťastím Buthánčanov sa zaoberá aj tento zaujímavý a podnetný dokument, ktorý by si mal pozrieť čo najviac divákov.

Francúzsky režisér Teddy Lussi-Modeste pôsobil na škole ako učiteľ francúzskeho jazyka, kde ho obvinila študentka z obťažovania. Obvinenia sa vzápätí ukázali ako falošné, no z pôsobenia na škole sa stala priam hororová skúsenosť. Tieto trpké spomienky následne Lussi-Modeste preniesol do nového filmu Nerob vlny, ktorý ukazuje realistický a neprikrášlený obraz školského prostredia na problematickom francúzskom predmestí.

Téma smrti a všetko, čo s ňou súvisí, je v maďarskom filme frekventovaná a keby nešlo o takú temnú záležitosť, dalo by sa povedať, obľúbená. Rezonuje v najrôznejších podobách. Stačí len letmý výpočet titulov, v roku 2020 sme v našich kinách videli horor Post mortem režiséra Petra Bergendyho, v ktorom sa dvojica fotografov venuje zvláštnemu biznisu, kozmeticky upravujú mŕtvoly, inštalujú ich so žijúcou rodinou a fotografujú. S týmto portfóliom súvisí i film Semmelweiss o lekárovi, bojujúcemu proti chorobe omladníc, spôsobenou bakteriálnou infekciou, na ktorú hromadne začiatkom storočia umierali mladé ženy po pôrode. Do tretice môžeme spomenúť film z minulého roku Vstaň a choď (Arise and Walk), skúmajúci vysokú mieru samovrážd, s Gyorgyi Cserhalmim v hlavnej roli. Maďarsko je totiž v ich počte druhou krajinou v Európe, hneď po Litve. Svetové prvenstvo má Južná Kórea.

Zdá sa, že fanúšikovia Pána prsteňov sa v poslednej dobe nemôžu sťažovať na nedostatok nového obsahu. Nedávno vyšla druhá séria seriálu Pán prsteňov: Prstene moci (The Lord of the Rings: The Rings of Power), dva nové hrané filmy sú momentálne v príprave a mali by vyjsť v roku 2026. Medzitým môžeme v kinách vidieť film Pán prsteňov: Vojna Rohirov. Tento projekt sa v mnohých ohľadoch vracia do minulosti. Príbeh sa odohráva približne 200 rokov pred udalosťami v oceňovanej trilógii Petra Jacksona a ide o animovaný film, podobne ako verzia z roku 1978. Zatiaľ čo vtedy išlo o americké produkciu, tentoraz sa pozornosť obrátila na Ďaleký východ. Európske pseudo-stredoveké prostredie bude tentoraz predstavené v anime štýle.

Ako malého ho spoločne s nevlastným bratom Dmitrim (za mlada Billy Barratt, v dospelosti Fred Hechinger) vzal jeho drsný, so zločinnými praktikami ruského podsvetia sa pohrávajúci otec Nikolai (Russell Crowe) na safari. V rámci rodičovských výchovných metód mu šlo o to, aby jeho potomkovia neboli „mäkkí“ a preniesli sa cez nedávnu samovraždu matky. Od začiatku bolo jasné, že lov na akéhosi mýtického (cháp digitálneho) leva nedopadne dobre a tak Sergei Kravinoff (pôvodne Levi Miller, kým z neho nevyrastie Aaron Taylor-Johnson), ktorý má zvieratá rád, za normálnych okolností by neublížil ani muche, skončí nepekne zranený. Našťastie, mu však pomôže Calypso Ezili (spočiatku Diaana Babnicova, neskôr Ariana DeBose) tým, že mu na vnútorné aj vonkajšie rany aplikuje tajuplný elixír od svojej woodoo babičky. Z mladého Kravinoffa sa tak stane pomerne vylepšený Kraven – silnejší, rýchlejší a s komunikačnými schopnosťami Dr. Dolittla (2020). Je odhodlanejší osamostatniť sa spod otcovho negatívneho vplyvu, hoci túžba loviť v ňom o niečo narastie. Len sa nebude týkať jeho milovaných zvierat, ale skôr pytliakov, zločincov a prípadných komiksových mutantov, čo obdobne ako on získali nejaké tie zvieracie vlastnosti navyše a zneužívajú ich...

Exkurzia je druhým celovečerným filmom mladej režisérky Unoy Gunjak, pôvodom z Bosny a Hercegoviny. Tá sa v minulosti postavila za kameru, aby nakrútila krátkometrážny film Kura ( The Chicken, 2014), ktorý bol prezentovaný na rôznych festivaloch a ocenený ako najlepší krátky film na Európskych filmových cenách. Ďalej nakrútila poviedkový film Lebanon Factory (2017), ktorý bolo možno vidieť v Cannes. Jej najnovší film Exkurzia bol vybraný do súťaže Cineasti del Presente na filmovom festivale v Locarne. Podnetný príbeh odohrávajúci sa v Sarajeve je o komplikáciách v dospievaní, ako aj o klamstve, ktoré sa vymkne spod kontroly a ovplyvní nejeden život.

Žena stredných rokov nosí kvietkované šaty, zelený sveter, letné sandále, tašku a neodmysliteľný klobúk. Toto je všetko čo má a ešte zobcovú flautu. Kde sa vzala Francúzska Iris (Isabelle Huppert) v Južnej Kórey to nevie nikto, iba ona sama. O Iris sa do konca filmu Nájdené v preklade popredného juhokórejského režiséra Sang-soo Honga nedozvieme nič. Jedno je isté, že sa snaží zamestnať ako učiteľka francúzštiny a začína sa jej aj dariť. Navyše si vymyslela novú metódu vyučovania, ktorá podľa nej oveľa rýchlejšie utkvie v pamäti žiakov, ako memorovanie všedných a nudných fráz.

Téma dobrovoľného odchodu zo života rezonuje v umeleckých dielach odjakživa. Avšak pohľad spoločnosti na túto tému sa postupom rokov menil. Čo je zaujímavé, najmä ak si uvedomíme, že medicína postupuje a mnohé vážne choroby sa darí liečiť, napriek tomu sú pomerne bežné prípady, keď sa nevyliečiteľne chorí ľudia rozhodnú pre dobrovoľný odchod zo života. Rôzne štáty k tejto otázka pristupujú rôzne, je iba málo takých, kde je eutanázia povolená. V hranom filme sa tejto témy zmocnil španielsky režisér Alejandro Amenábar vo filme Hlas mora. Režisér aj predstaviteľ Ramóna Sampedra (film bol nakrútený podľa skutočného príbehu) Javier Bardem získali viaceré ocenenia, režisér Veľkú cenu poroty z Benátok, Bardem takisto Volpiho pohár pre najlepšieho herca, Zlatý glóbus z Európskych filmových cien pre režiséra a Bardem za najlepšieho herca. A napokon Amenábar získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film.

Vyjadriť filmom pochody, ktoré sa odohrávajú v duši človeka, jeho radosti, smútky, jeho pochybovanie či otázky je asi najťažšia úloha pre filmára. Tým skôr, ak nechce rozprávať dramatický príbeh, ale rozhodne sa pre dokumentárne stvárnenie. Mladá režisérka Paula Ďurinová sa o to veľmi odvážne pokúša v svojej tvorbe stále, nielen vo filme Lapilli. Lapilli - bazické telesá, ktoré sa radia do pyroklastického materiálu, ten vzniká pri erupciách magmatu. Sú súčasťou sopečných mračien a spoločne s tzv. pumami sa ukladajú skôr pri povrchu. Po erupcii sa lapilli hromadia v okolí sopiek. Toľko Wikipedia. A toľko možno vysvetlenie, ktoré vlastne vysvetlením nie je. Aká teda bola cesta k filmu? Prečo tento názov? A ako sprostredkovať to, čo je hlboko ukryté vnútri človeka?