Záhadný kovový kufor, chaotický lesbický pár, neschopní gangstri a policajné zložky. Takto možno v skratke opísať netradičnú roadtripovú komédiu Baby na úteku od Ethana Coena, ktorú tentokrát nakrútil bez bratskej pomoci. Hoci sa dej v skutočnosti odohráva v roku 1999, pokojne by sa s prižmúreným okom dal preniesť do súčasnej Ameriky. Joel Coen zaznamenal svoj pozoruhodný sólový režijný debut v roku 2021 s filmom The Tragedy of Macbeth, v ktorom si známe dielo svojsky prispôsobil. Teraz ho nasleduje brat Ethan. V roku 2022 už predstavil svoj prvý samostatný debut v podobe dokumentu Jerry Lee Lewis: Trouble in Mind. Baby na úteku sú teda prvým hraným sólo-filmom, ktorým sa americký režisér snaží nadviazať na svoje dávne úspechy. Samostatné debuty bratov by hádam ani nemohli byť odlišnejšie. Zatiaľ čo Joel nakrútil umelecky ambicióznu čiernobielu shakespearovskú adaptáciu, Ethan sa vydal podstatne krikľavejším a vtipnejším smerom. No napriek prominentnému obsadeniu – okrem Pedra Pascala aj Matt Damon, Colman Domingo či Miley Cyrus – bohužiaľ nemožno hovoriť o trefe do čierneho.

Režisér Alberto Corredor získal v roku 2017 za svoj krátky film Baghead množstvo ocenení, napríklad na Medzinárodnom festivale fantastických filmov v Sitges. Pomerne intenzívne zapôsobil na divákov film o mužovi, ktorý nadväzuje kontakt s posmrtným životom a využíva na to služby zvláštneho tvora. Námet, atmosféra a samozrejme spätná väzba od divákov boli, pravdepodobne, rozhodujúcim faktorom pri pláne rozšíriť príbeh na celovečernú hranú dĺžku, a tak sa Baghead dostal v rozsiahlejšom podaní do kín. Netreba si však, bohužiaľ, namýšľať, že sa krátkometrážny hit úspešne pretavil do kvalitného hororového celku, pretože okrem ústrednej myšlienky prevzatej z pôvodného filmu sa Baghead vyznačuje najmä pestrofarebnou zmesou žánrových klišé.

Miesto, ktoré režisér Bohdan Sláma so svojim najnovším titulom Sucho zaujme, bude v kontexte najnovšej českej filmovej tvorby nepochybne medzi tými najlepšími, čo síce znie jednoducho a trochu nadnesene, ale napriek vlne domácej kritiky, ktorá sa po jeho premiére v Česku zdvihla, je to film úprimný a svoje pravdy artikuluje bez zbytočných exaltovaných póz. Predovšetkým sa nedopúšťa v českých filmoch tak častých komediálnych karikatúr, vytieňovaných tu absurdnými, tam bizarnými situáciami. Tento kompilát , do ktorého sa premieta duch medzivojnovej meštiackej komédie a zároveň normalizačný tlak na politicky a často aj ídeovo vykostenú masovú zábavu, do istej miery vystihuje označenie „švejkování“, alebo „šaškárna“. Ďalších ingrediencií by sa ešte zopár našlo, ale táto autopsia českej únikovej zábavy sa netýka filmu, o ktorom je reč. Skôr naopak. Pridáva sa k línii emocionálne pôsobivých príbehov zo súčasnosti, civilných a autentických, s hlbokým záujmom o kvalitu väzieb medziľudských vzťahov. Takými boli Tancuj Matylda, Prišla v noci, alebo Nemé tajomstvá.

Slávna Modrá laguna, Dúhové hory, krásne vodopády, 33 stále činných sopiek, hlavné mesto Reykjavik, najsevernejšie mesto Európy, to je v krátkosti charakteristika tohto zvláštneho a zaujímavého európskeho štátu. A v tomto prostredí sa odohráva príbeh osamelého Gunnara, ktorému vyvlastnia farmu a presťahuje sa do hlavného mesta. Snímka Samota režisérky Ninni Pálmadóttir je, pochopiteľne, príbeh o samote a hľadaní šťastia, ale aj o nespravodlivosti, zrade a priateľstve. Nič mimoriadne sa neodohrá, dej plynie pomaly a predsa sa veľa o živote o tomto mimoriadnom kúsku sveta dozvieme. Ako žijú, akí sú, ako vnímajú aj celosvetové dianie. A to všetko je len tak mimochodom prepletené do príbehu.

Autobiografické filmy o významných postavách maďarskej histórie, umenia, či vedy nie sú veľmi frekventovaným žánrom, skôr by sme narátali historické plátna z obdobia svetových vojen ako Prirodzené svetlo (2021), ktorý nakrútil Dénes Nagy podľa románu Pála Závadyho, filmy venované holocaustu, Saulov syn (2015) alebo film 1945 (2017), prepisy literárnych románov Miloval som svoju ženu (2021), Veľký zošit (2013) alebo populárne dobové príbehy ako bol napríklad Kincsem (2017). Film o slávnom lekárovi pôrodníkovi Ignácovi Semmelweisovi (1818-1967), ktorý odhalil príčinu častého úmrtia žien na horúčku šestonedieľok, je v tomto žánri s najväčšou pravdepodobnosťou snahou rozšíriť a popularizovať slávnych Maďarov a pripomenúť svetu ich význam.

Triumf tejto v podstate komornej rodinnej drámy Prišla v noci, ovenčenej dvoma Českými levmi za réžiu a ženský herecký výkon, v mnohom vďačí za úspech spontánne excentrickej Simone Pekovej, novej tvári, babke, ktorú „chlapci“, ako oslovuje dvojicu režisérov, tridsiatnikov Jana Vejnara a Tomáša Pavlíčka, vykopali v brnenskom Ha divadle. Určite nevieme, koľko skvelých herečiek takto ukrývajú divadelné javiská a záleží len na dobrej vôli a snahe filmových tvorcov, urobiť pioniersky krok, vzdať sa overených tvárí a obsadiť neznámu herečku do hlavnej role. Mohli to i neurobiť a ponúknuť ju napríklad Ive Janžurovej. Čo všetko by príbeh o „rodinnej invázii“ matky do synovej domácnosti získal a čo stratil, je vo hviezdach. Asi by sa viac presunul do komediálnej roviny a stratil to pôsobivé hrozivé napätie, plynúce z príchodu dominantnej ženy, okamžite útočiacej na mocenské pozície, lebo film je aj o dôslednej a efektívnej manipulácii.

Za novým hororom z produkcie Jasona Bluma (a jeho známej spoločnosti Blumhouse) stojí skúsený režisér a scenárista Jeff Wadlow, ktorému je hororové zaradenie blízke, čo dokázal už vo svojom debute Krutá hra (2005) alebo v mysterióznom filme Vadí Nevadí (2018). Aj keď je Wadlow solídny remeselník, z vôd priemernosti sa mu darí vykročiť málokedy, a tak mohol novým filmom Imaginary: Neviditeľné zlo iba príjemne prekvapiť.

Hoci má Dračí bojovník s mohutnými proporciami mlsnej pandy Po (v pôvodnom znení Jack Black) stále čo robiť, aby ochránil obyvateľov Údolia mieru pred zákernými nepriateľmi, jeho mentor majster Shifu (Dustin Hoffman) mu naznačí, žeby urobil najlepšie, keby si v blízkej dobe našiel nástupcu a sám v učení postúpil na úroveň Duchovného vodcu. Je jasné, že Po sa svojej hrdinskej identity len tak ľahko nevzdá – veď prečo by aj, keďže sa cíti byť práve na vrchole vlastných síl. Spomedzi študentov najvyššej úrovne Kung Fu si akosi nedokáže vybrať. Ani meditatívne snahy o dosiahnutie duchovného pokoja mu neprinášajú potrebné odpovede, pokým ho z nich nevytrhne líška Zhen (Awkwafina) potulujúca sa po miestnom chráme s dôkladnosťou veľmi tichého, prešibaného zlodeja. Konfrontácia s ňou by mohla Poa popostrčiť k ešte jednému vytúženému dobrodružstvu. Pokiaľ teda Zhenine zlodejské kúsky nie sú predzvesťou príchodu nového nebezpečného antagonistu – tajomnej Chameleónky (skvelá Viola Davis), výrazne sa inšpirujúcej „ťahmi“ predchádzajúcich Poových protivníkov...

Životopisné filmy mieria nielen do našich kín pravidelne, no v tej záplave, ktorá sa na nás neustále valí, treba taktiež kvalitu ručne vyhľadávať. Je totiž až príliš ľahké zlákať sa vidinou skutočného príbehu, no to ešte samo o sebe nezaručuje v tom množstve uniformných a zákazkových biografií skutočne kvalitný zážitok. Iron Claw však patrí medzi tie, ktoré dokazujú, že najlepšie príbehy píše občas skutočne samotný život. Dôvodov, prečo by mu tak mal dať divák šancu je, našťastie, viac a dokonca nemusí ani prekážať, ak náhodou neholdujete športu.

Protivné baby je jedným z tých filmov, kde je možné čo-to vyvodiť už len zo samotného názvu. Kto by už len čakal od niečoho podobne znejúceho oscarového diela? Reálne asi nikto a je viac než zjavné, že jeho zameranie leží niekde úplne inde. Konkrétne v témach určených primárne mladistvým, no nie je až tak zlé, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Síce ani vyložene výborné, no istý relatívne slušný základ sa úplne nezaprie.