Kto by to bol povedal, že v päťdesiatich rokoch miamský detektív Mike Lowrey (Will Smith) konečne dospeje a urobí z nejakej snáď šťastnej ženušky svoju právoplatnú manželku? Síce to v ten deň chvíľku vyzeralo, že aj s kolegom nestihnú prísť na obrad včas napriek ich typickému porušovaniu dopravných predpisov v naleštenom športiaku zvládajúcom jednotlivé zákruty zásadne len v šmyku – Marcus Burnett (Martin Lawrence) s mlstným jazýčkom a neutíchajúcou túžbou kúpiť si limonádu (a dražé cukríky, či poriadne mastný hot dog) totižto vošiel do práve vykrádaného obchodu... Všetko však, našťastie, dopadlo tak, ako malo. Po očakávanej prestrelke to zlodej schytal do ramena, Mike vyriekol svojej milovanej fyzioterapeutke Christine (Melanie Liburd) toľko očakávané: „Áno,“ aby nakoniec Marcus po srdcervúcom príhovore a v oslavnom zápale pri tanci dostal infarkt. V krátkom medzičase klinickej smrti dokonca získal príležitosť naposledy sa porozprávať so svojím bývalým, nespochybniteľne zosnulým kapitánom Howardom (Joe Pantoliano), pričom mu ten v akejsi predtuche blížiacich sa problematických kríz v celom policajnom zbore jasne naznačí, že ešte nenadišiel jeho čas...

Po Zázrakoch (2014) a Šťastnom Lazzarovi (2016) uzatvára Alice Rohrwacher voľne prepojenú trilógiu o živote na vidieku – vždy spätom s odkazmi do minulosti – tragikomédiou Chiméra. Talianska filmárka sa aj naďalej kinematografii, ktorá kráča zaužívanými cestami, dôsledne vyhýba. Jej tvorbu označuje určitá nostalgia za jednoduchým životom a viera v anarchickú silu utláčaných, jej príbehy sa ponášajú na túžobné sny odohrávajúce sa v jednoduchšom, veľmi zmyselnom svete bez médií. Ide o „staré príbehy“, popretkávané biblickými motívmi, odkazmi na bájky, rozprávky a legendy o svätých nie v podobe nedotknutých tradícií, ktoré treba oživiť, ale pozostatkov opotrebovaných každodenným životom a časom.

Keď film Bezstarostné dievča zažil svetovú premiéru na filmovom festivale v Cannes v roku 2019, letný príbeh o dospievaní polarizoval svoje publikum. Rebecca Zlotowski v ňom prezentovala svoj osobitú, slobodu utvrdzujúcu formu feminizmu, no každý, kto očakáva od jej najnovšieho diela Deti tých druhých tematicky obdobné zameranie, bude sklamaný. To však nepredstavuje vážny nedostatok, pretože režisérka namiesto toho ponúka film výnimočný úplne iným spôsobom.

Kaleb je obyčajný muž, ktorého vášňou je obchod s teniskami a chov exotických tvorov. Jeho život sa však zmení, keď si zoženie nového jedovatého pavúka neznámeho druhu a pridá ho do svojej zbierky terária. Ten mu totiž ujde z izby, rozmnoží sa a následne začnú osemnohé tvory napádať všetkých obyvateľov bytovky.  Aby toho nebolo málo, preživších v budove následne polícia uzavrie do karantény. Podarí sa Kalebovi a jeho kamarátom uniknúť z tejto siete nebezpečenstva?

Postapokalyptická púštna pustatina v sebe skrýva ojedinelé ostrovčeky života, zväčša však obývané bývalými ľuďmi zmrzačenými fyzicky aj psychicky, prešibanými mrchožrútmi robiacimi všetko preto, aby prežili zo dňa na deň. Nie je sa teda ani čomu čudovať, keď na svojich dvojkolesových „mašinách“ s jačiacimi motormi poháňanými vpred najvzácnejšou komoditou – benzínom a škrípuc pri tom pneumatikami prehľadávajú všemožné ťažko dostupné zákutia s úmyslom nájsť priam mýtické Zelené miesto mnohých matiek. Oázu s tečúcou vodou, rastlinstvom a hlavne s hojnosťou plodov, ktoré by dokázali uživiť väčší dav a rozhodne nie len na krátko. Tým niekoľkým zneuznaným grázlom sa to nakoniec podarilo, a aby svojmu tyranskému „bossovi“ Dr. Dementovi (Chris Hemsworth), priniesli dôkaz, že nie sú úplne neschopní, mala im poslúžiť unesená malá Furiosa (skvelá Alyla Browne, v neskorších rokoch Anya Taylor-Joy). Pristihla ich práve, keď si porciovali uloveného koňa. V tichosti im chcela poprestrihávať palivové hadičky, aby sa od jej domoviny nedostali dostatočne ďaleko. Tak či tak im už miestne spoločenstvo nemohlo dovoliť odísť živým...

Pôvodom fínsky filmový tvorca Renny Harlin nenakrútil, napriek svojej aktivite, nadpriemernú žánrovku už niekoľko rokov. V 90. rokoch sa však presadil ako režisér dynamických akčných filmov a spomedzi jeho hitov možno spomenúť snímky ako Smrtonosná pasca 2, Cliffhanger alebo Dlhý bozk na dobrú noc. Vďaka nim mnohých presvedčil o svojich remeselných kvalitách a v oblasti akčného filmu patril medzi najlepších režisérov doby. Jeho éra však pominula a posledné Harlinove pokusy sa ani nedostali do našich kín, pričom viaceré z nich si vyslúžili maximálne tak nomináciu na anticenu v podobe Zlatej maliny. Cudzinci: Kapitola 1, ktorí majú pozostávať z troch kapitol, a teda z troch navzájom prepojených kinofilmov, teda predstavujú návrat Harlina do českých a slovenských kín po pomerne dlhej dobe.

Švédsky režisér Lukas Moodysson zaujal na medzinárodnej úrovni filmami ako Láska je láska (Fucking Åmål, 1998), Je láska láska? (Tillsammans) či Lilya 4 – ever (2002) v relatívne rýchlom slede v rokoch 1998 až 2002. Práve s druhým menovaným filmom zožal úspech v artových kinách po celom svete. Citlivo v ňom opísal život a problémy vo švédskej komúne v polovici 70. rokov. S najnovším projektom Spoločne 99 nakrútil autor nenápadné pokračovanie s väčšinou pôvodného ansámblu– okrem zosnulého Michaela Nyqvista – v podobe uvoľneného stretnutia, pri ktorom na plátne prešiel približne rovnaký počet rokov ako v realite. Ako aj pri prvom filme, v ktorom sa Moodysson v roku 2000 ohliadal za rokom 1975, aj tu je pohľad zameraný do minulosti.

Chcem, aby ľudia počuli môj hlas a zabudli na svoje problémy na päť minút. Chcem, aby si ma pamätali pre to, že som bola sama sebou.“ Ako pre človeka nepoznamenaného hudbou, či životným príbehom Amy Winehouse (samozrejme, ak nerátam rádiové stanice, či iba z počutia známu Back to Black) je práve tento film mojou prvou skúsenosťou, či akousi vstupnou bránou do sveta jej hudby. A nielen hudby. Amy Winehouse je sama svetom, v ktorom je náročné fungovať a byť v symbióze so svetom vonkajším. Je to svet šialený, plný emócií, lásky a odvahy. Back to Black je prostriedkom k pochopeniu Amy samotnej. K tomu ako vidí seba a svet okolo. Tomu dopomáha aj to, že film je pomerne komorný, nakrútený subjektívne a osobne. Amy sa nachádza na plátne takmer celé trvanie filmu a iba pár scén je bez nej. Aj texty jej piesní, ktoré sprevádzajú film, sú istým pohľadom na situáciu, v ktorej sa nachádza. Tak sa poľahky vieme vcítiť do prežívania speváčky a vnímať udalosti, do ktorých vchádza spolu s ňou.

Aj keď je názov poľského filmu Zakázaná túžba trochu inde, než naznačuje slovenský variant, je tento posun zaujímavý aj preto, že kým poľskí tvorcovia vidia celý príbeh ako „Heaven in Hell“, situovaný kamsi medzi nebo a peklo, Slováci v ňom identifikovali „zakázanú túžbu“. Tou je vzťah štyridsaťročnej sudkyne Oľgy s krásnym, o pätnásť rokov mladším Talianom Maxom. Kto tento druh milostného vzplanutia zakázal nevedno. Patriarchálne spoločnosti to asi vidia inak. Viac priťahujú zákazy ako poetické odkazy na rozlietané rozkoše.

Príbeh osamelej Eteo, predavačky čistiacich prostriedkov a kozmetiky v dedinskom obchode kdesi v gruzínskych horách s názvom Drozd v černičí, má charakter letmej love story, neplánovanej a náhodnej. Žena má svoje roky a tak trochu už vyzerá menopauzu. So zvýšeným tlakom a arytmiou. Vo svojom tichom živote nezažila žiadne milostné vzplanutia a ostala pannou. V istý obyčajný deň sa náhle rozhodne tento stav zmeniť a jeho vykonávateľom má byť istý Murman. Dováža jej tovar a je už dedkom s rodinou. Začnú sa stretávať a táto organizácia má vzrušujúci konšpiračný charakter. Nervá dlho,Murman dostane lepšie platenú prácu v Turecku. Navrhuje Eteo, aby odišla s ním. Ona trvá na svojej samostatnej nezávislosti a všetko by sa uhladilo bez zbytočných emócií, keby sa nestal zázrak. Teda aspoň tak označí lekár v nemocnici zistenie, že je tehotná.