Pri počutí mena György Kristóf možno popátrame v pamäti a spomenieme si na film Out, ktorý vznikol v roku 2017 ešte ako študentský film mladého režiséra. Film sa vtedy dostal do sekcie Un Certain Regard v Cannes. Vo filme päťdesiatročný Ágoston putuje na východ Európy s nádejou na získanie práce. A možno aj ulovenie svojej ozaj veľkej ryby. S menom režiséra sa teraz stretávame znovu, keďže do distribúcie prichádza jeho film Zenit. Kto teda je ten mladý muž s maďarským menom?

György Kristóf sa narodil v Košiciach a filozofiu študoval v Miškolci. Tam sa zaľúbil do filmu, a tak pracoval v proodukčných tímoch maďarských režisérov (napríklad s Ildikó Enyedi), ale aj pri amerických produkciách filmov, ktoré sa nakrúcali v Maďarsku. V roku 2008 bol prijatý na FAMU. A šesť rokov po svojom debute Out prináša tanečnú dystópiu - tak tvorcovia označujú film - Zenit. Podobenstvo o neslobode, ale aj o slobode a o tom, ako sa dá zneužiť. Vo filme sa miešajú dva dorozumievacie systémy – jazyk filmový a jazyk tanca. Neverbálny systém, ktorý bez slov, iba pohybmi ľudského tela dokáže vyjadriť túžbu, lásku, nenávisť, pohŕdanie. To všetko môžeme vyjadriť tancom a nepotrebujeme k tomu slová.

Čo sa stane, keď tí, ktorí nepoznali nič iného ako svoje cely v anonymnom väzení, denný, nezmyselný rozvrh, absurdné cvičenia, ktoré ich mali zbaviť energie a rozmýšľania, čo sa stane, keď sa im zrazu naskytne možnosť utiecť? Koľkým sa podarí preliezť cez hranatú chodbu niekam, kde cítia slobodu? Dvere za jednou skupinou zapadnú a viacerí ešte zostávajú vo väzení. Tu sa môžeme prvýkrát zamyslieť nad tým, prečo sa tí, ktorým sa podarilo na slobodu dostať neusilujú pomôcť aj tým, ktorí zostali uväznení. Ale v psychológii väzňa, už dlho zbaveného všetkých práv, ale aj práva na vzťahy a pocity spolupatričnosti či solidarity je to možno logické. Režisér – aj scenárista v jednej osobe – však nenecháva len tak jednoducho skupinu väzňov tešiť sa z nadobudnutej slobody. Nie sú totiž na slobode. Sú v čudesnom priestore, v prázdnych obrovských priestoroch a nad nimi, kdesi vysoko je kruhový otvor a svetlo. Svetlo, možno slnko, ale tak vysoko, že sa k nemu nedá dostať. Na stene sú pozostatky akéhosi rebríku, ale hneď prvý pokus o výstup zlyháva.

Keď sa zrazu paradoxne, v odľudštenom obrovitom priestore zjaví sliepka, živý tvor, ako keby bola oveľa živšia, ako ľudia naokolo. Jeden z väzňov sa k sliepke priblíži a tá sa dá bez problémov chytiť. Nebráni sa, neuteká. Muž ju drží v náručí a zrazu má niečo, čo nemá nik iný. Je to len živé zviera? Alebo je to aj odznak moci, akási kráľovská koruna. A zrazu sa muž so sliepkou v náručí začína vznášať. Stúpa stále vyššie a nie je to iba niečo nepochopiteľné. Je to symbol moci, ktorú nadobudol, moci, ktorú nemá nik iný. Stúpa síce k tomu presvetlenému otvoru, možno k ozajstnej slobode, ale teraz nejde o slobodu. Teraz ide o to, že on jediný môže. Keď sa jeho ruky chytí dievča a vznáša sa spolu s ním, ona možno ozaj ku slobode, pointa je fatálna. Zrazu sa ruky púšťa a padá mŕtva k zemi. Iba on je vyvolený.

Postupne nachádzajú väzni svoje charaktery, postupne sa vytvárajú vzťahy. Tak aj strážca z pôvodného väzenia sa zbližuje s jednou zo svojich väzenkýň, mažú sa rozdiely. Skupina nachádza akýsi sklad, kde sú aj konzervy s jedinou potravinou – s kolieskami ananásu. Jedia, opájajú sa sladkosťou ovocia aj šťavy. A začnú stavať trón, pôvodne by to mohla byť aj veža naceste k tomu otvoru vysoko, ale nie, je to trón. A na ňom muž so sliepkou. Tá spokojne leží v jeho náručí a necháva sa hladkať. A poddaní, lebo všetci ostatní sú zrazu poddaní, mu podávajú stále viac a viac ananásu a konzerv plných šťavy. Tancujú na jeho počesť, zrazu si spomenuli na absurdné pohyby, ktorú automaticky vytvárali vo väzení. A on je jediný vládca.

Čo sa stane, ak aj zabije sliepku? Nič, lebo jeho moc je už nad všetkým. Aj mŕtva sliepka je symbolom jeho moci. Avšak na ako dlho, dokedy budú poddaní, teraz už zasa väzni, znášať tyraniu? Aj v ich skupine vznikajú rozbroje, rodia sa individuality, ktoré môžu zasiahnuť a zvrhnúť tyrana. Keď sa nakoniec podarí predsa len dospieť k tomu slnečnému otvoru, paradoxne všetkých nečaká radostná sloboda. Ozýva sa streľba a výbuchy. Nič hore nevidíme, ale v tom oslnivom svetle tušíme, že ak pritakáme tyranii, nebude nikde sloboda.

Aj keď vo filme neodznie jediné slovo, tanec je dostatočný fenomén, aby divák vnímal nielen dej, ale aj psychológiu postáv. V tanci zrazu nachádzame univerzálny jazyk, ktorý sa dá iba ťažko skomoliť. V príbehu nájdeme niektoré časti, ktoré by azda potrebovali lepšie vysvetlenie, ale fascinujúca choreografie Antona Lachkeho príbeh posúva stále ďalej. Anton Lachky pochádza zo Slovenska, od roku 2002 pôsobí́ v Bruseli a dnes patrí k uznávaným choreografom. V Belgicku študoval na škole P.A.R.T.S., rok neskôr začal kariéru tanečníka v súbore Akrama Khana, s ktorým absolvoval celosvetové́ turné́. Potom sa vrátil do Belgicka a stal sa jedným zo zakladateľov kolektívu Les SlovaKs. Súbor si získal celosvetovú́ slávu.

Zenit je filmom pre náročného diváka, ale to, o čom rozpráva tanečný jazykom je univerzálna správa o tak nebezpečnom vzostupe moci jednotlivca. A tá je vždy aktuálna.

Zenit, Slovensko, Česko, Maďarsko, 2023
Dĺžka: 77 minút
Réžia: György Kristóf
Scenár: György Kristóf, Eszter Horváth, Ieva Norvele Kristóf, Michaela Sabo
Kamera: Gergely Pálos
Hudba: Ábris Gryllus
Choreografia: Anton Lachky
Strih: László Dunai
Scénografia: Zoltán Gelsi, Anna Nyitrai
Produkcia: György Kristóf, Ferenc Pusztai
Hrajú: Bea Egyed, Andrea Ladányi, Katalin Lőrincz, Judith State, Anna Szilvási
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 5. septembra 2024