Všetko sa raz končí aj jubilejný 60. ročník Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary je už minulosťou. Ceny sú známe, ale udialo sa na záver ešte všeličo zaujímavé tak sa k udalostiam, ako aj k zamysleniu sa nad cenami hlavnej súťaže vrátime. Popri slávnostnom odovzdaní cien víťazom sa ešte odovzdali dve Ceny prezidenta festivalu a jedna Cena zamimoriadny umelecký prínos svetového filmu.

Herečka a diplomatka Magda Vášáryová sa teší v Česku veľkej popularite a nebolo tomu inak ani na festivale. Bola všade mimoriadne srdečne vítaná, veľmi elegantná a hovorila o problémoch otvorene s poznámkou, že je už vo veku, keď si to už môže dovoliť a nikto jej nebude nič prikazovať. Štatistika hovorí, že Magda Vášáryová nakrútila veľa filmov, a to len za 26 rokov. Dlhý zoznam, ktorý sa za ňou objavil na plátne, stihla nakrútiť skutočne len za ten relatívne krátky čas. A musím povedať, že čo film to skvost. „Mnohé z nich si už ani nepamätám. Potom ma Václav Havel požiadal, aby som sa vrátila do iného sveta, a som rada, že od roku 1989 som mohla presadzovať úplne inú úlohu Československej republiky," Z vysokej školy, na ktorej študovala sociológiu ju v roku 1971 vyhodili a bola vďačná, že ju filmový svet prijal s otvoreným náručím. Stále však ostalo jej nesplneným želaním školu dokončiť. Podarilo sa to nedávno a získala aj doktorát sociológie. „Bol to môj dlhoročný sen, keďže mi ho komunisti neumožnili. Ale za to mi nemusíte hovoriť doktorka“, dodala s humorom na záver pri preberaní Ceny prezidenta festivalu.

Uplynulo už 29 rokov čo bol na festivale Jeffrey Wright s filmom Basquiat. Pri prevzatí Ceny prezidenta festivalu povedal: „Celý svet dnes ovládajú sily, ktoré sa nás snažia rozdeliť, no naše filmy, príbehy a naše stretnutia nikdy nedovolia, aby sa im to podarilo. Tento festival považujem za najlepší na svete, vždy som sa tu cítil prijatý."

Hviezdou večera bola stále pôvabná Juliette Binoche, ktorá si prevzala Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovejkinematografie. O nej sme už podrobne písali takže len v krátkosti. Odovzdala Krištáľový glóbus víťazovi festivalu hlavnej súťaže mjanmarskému filmu Padlé ovocie a vo svojom ďakovnom prejave okrem iného povedala. „Veľmi som si priala sem prísť. Už veľmi dávno. Veľa to pre mňa znamená“, povedala na úvod. „Potrebujeme hľadať cestu, ako sa spoločne zblížiť. Naša práca je pomyselný kruh. Nie pyramída. Reprezentuje pocit, že sme všetci spolu.“ A spomenula aj krajiny, aj autorov, ktorí sa nemôžu k tomu vyjadrovať. „Palestína, Libanon alebo Ukrajina. Potrebujeme umelcov, aby rozprávali príbehy, aby hovorili pravdu. Vášeň je srdcom toho čo robíme. Ako vidíte život uteká veľmi rýchlo. Odovzdajme sa svetu a odovzdajme sa ostatným.“

A veľkou udalosťou bolo aj odovzdanie Ceny divákov denníka Právo časozbernému dokumentu Bára Basíková, ktorú režisérke Helene Treštíkovej odovzdal šéfredaktor Práva Petr Šabata. Málokedy som zažila také nadšenie z filmu, lebo mimoriadne zaujal, a to predovšetkým úprimnou spoveďou Báry o svojom pohnutom živote. Myslím si, že veta: „Lepšie je byť tri razy rozvedený ako nešťastný“, sa stane legendárna.

O víťazoch hlavnej súťaže

Na festivale v Cannes zvykneme vždy hovoriť: Pozor na posledné filmy, najmä na ten úplne posledný, neraz býva víťaz. Naučená pozrieť si všetky filmy som na to nezabudla. A neviem či sa Karlove Vary inšpirovali týmto zvykom, alebo to bola náhoda, ale skutočne posledný film hlavnej súťaže si odniesol Veľkú cenu Krištáľový glóbus. Priznám sa nebolo by mi to napadlo. Padlé ovocie ( Thit-thee Khu) je milý a nenápadný film, síce s veľmi adresnou a aktuálnou témou – chudoba, nezamestnanosť, inakosť, ale po filmovej stránke neprináša nič objavné. Musím však uznať, že to bola od režiséra Aunga Phyoea odvaha v konzervatívnom Mjanmarsku načať tému zblíženia dvoch v podstate osamotených žien. Kým pre jednu je východiskom manžel a dieťa, tá mladšia ostane sama a opustená, ale zocelená. Presnejšie v centre pozornosti sú dve mladé robotníčky textilnej továrne, ktoré únik z krutej reality hľadajú v dôvernom vzťahu, ktorý je v krajine ako Mjanmarsko neprijateľný. „Nakrúcame malé filmy, a už len to, že nás sem vybrali bolo skvelé. Je to náš prvý film a prvý festival a nikdy som nič nevyhral. Je to teda aj prvá cena“, priznal režisér úprimne. “Bol to maximálne rizikový projekt, ale pre tak malú krajinu je aj malá fančná pomoc významná“, dodal český producent Vit Janeček. Pre doplnenie film zároveň dostal aj 25 000 euro, ktoré sa ex aequo delia medzi režisérom a producentom. Ako to rozdelia netuším, lebo tretím producentom je Francúzsko.

Zvláštnu cenu poroty a zároveň Cenu za réžiu udelila medzinárodná porota dánskej snímke Nečakaný hosť (Ghaesten) režiséra Madsa Mangela. Na rozdiel od víťaza je to po filmovej stránke dokonalé dielo, s vynikajúcim hereckým výkonom Trine Dyrholm. Ak by porota bola mala odvahu mohla to byť tretia cena, čo sa ešte v dejinách filmu nestalo. A možno aj áno, ale neviemo tom. Mladí sympatickí manželia, Karl a Emília, idú do prímorského mestečka oznámiť príbuzným meno svojho dieťaťa, a tak ho privítať na svet. No nikto neráta s tým, že matka Vibeke ,„odložená“ v psychiatrickej liečebni, prestane brať lieky a zrazu sa objaví deň pred slávnosťou. Syn ani rodina už dlhší čas nie sú s ňou v kontakte a Vibeke všetkým ukáže čoho je schopná. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je to film o fúrii, ktorá len rozvracia rodinu, ale v podtexte je to obžaloba nevšímavosti jednej rodiny, ktorá nie je schopná vyrovnať sa s minulosťou, a tak sa ocitne tesne pred rozpadom. Nevyriešené rany nedovolia príbuzným zabudnúť, kto sú a čoho všetkého sa dopostili. Vibeke je vlastne katalyzátor vzťahov a sudcom, ktorý rodine pripomenie kým v skutočnosti sú. Vynikajúci film so zrelými hereckými výkonmi, najmä Trine Dyrnholm, a precíznou a premyslenou réžiou presne akcentujúcou narastajúce napätie. Obe ceny v správnych rukách.

Téma odňatia (niekedy bezdôvodne) detí do pestúnskej starostlivosti je zrejme veľmi aktuálna. Vyhral ňou rumunsky režisér Cristian Mungiu s filmom Fjord tohtoročné Cannes a podobný príbeh sa objavil aj v karlovarskej súťaži. Švajčiarsky film Šťastná rodina (A Happy Family) nie je až tak dokonaly ako Fjord, ale takmer sa mu vyrovná. Režisér Jan-Erik Mack mal šťastnú ruku pri výbere hlavnej predstaviteľky, ktorá získala Cenu za žensky herecký výkon. Anna Schnitz v úlohe Niki sa zhostila svojej role citlivo i s nezlomnou vôľou bojovať. Niki je bez peňazí, má dve malé detí, a tak musí pracovať v dvoch zamestnaniach. Keď sú jeden večer bez dozoru, omylom zapália kuchyňu. Niki sa už len zdesene pozerá na plamene šľahajúce z jej bytu, ale deti sú v poriadku a je jasné, že pôjdu do pestúnskej rodiny. Má zákaz sa k nim priblížiť. No Niki je rebel, vystopuje ich a snaží sa s nimi odísť do Talianska. No nie je to tak jednoduché, ako si to predstavovala. Niki je však silná žena, ochotná prijať trest a urobiť všetko, aby ich dostala do svojej starostlivosti. Dlho bojuje so svojim rodičovským inštinktom a zodpovednosťou, ktorá nakoniec triumfuje. Niet slov pochybností k tejto ceny, lebo Anna Schnitz podala zrelý herecký výkon a vykreslila túto rozporuplnú postavu plasticky a dôveryhodne.

Takisto niet výhrad ani voči Cene za mužský herecký výkon pre Ghassa Saada za výkon v koprodukčnom filme Potrubie (Pipes) režiséra Karima Kassema. V koprodukčnej snímke - Libanon, Katar, Saudská Arábia -  hrá ocenený herec inštalatéra Hassana na dôchodku. Namiesto toho, aby si užíval pokoj je na roztrhanie. V meste je porucha a bez jeho pomoci potrubie nikto neopraví. A ešte sa mnohí rozčuľujú, že to trvá tak dlho anadávajú mu. Akoby za to on mohol. Okrem tohomu zomrel najlepší priateľ a nemá čas ani trúchliť za ním. A navyše sa dozvie, že jeho smrťnebola náhoda, ale vražda. Potrubie je predposledným filmom súťaže celovečerných hraných filmov a je to veľmi citlivé a režijne dobre zvládnuté dielo, v ktorom dominuje herecký výkon Ghassa Saada. Ale to je všetko. V súťaži bolo viac oveľa zrelších filmov,  tematický i filmovo, napríklad film srbského režiséra Miroslava Terzića Tri týždne potom alebo Za chrbtom mi číha lev cyperskej režisérky Tonie Mishiali . Ale aj tieto rozhodnutia poroty sa dajú bez reptania akceptovať. Súťaž bola celkove priemerná, bolo niekoľko príspevkov, ktoré mali blízko k dokonalosti, ale ani jeden neprekročil hranicu, ktorá by sa nezmazateľne zapísala do dejín kinematografie. Súťaž je vždy lotéria a na každom festivale sa striedajú slabšie ročníky so silnejšími. Celkove však festival priniesol v súťažiach i mimo nich veľa pozoruhodných diel. Bol to dôstojný výber.

Slovenská účasť

Karlovarský festival už roky vychádza slovenskej kinematografii v ústrety. A nie je to len zo zdvorilosti, ale snaha pomôcť, podporiť je evidentná. V dvoch súťažiach sme mali tri filmy a ani jeden neodišiel bez ceny. Najväčší úspech mala snímka debutantky Martiny Buchelovej Milenec, nie bojovník. Triumfoval v súťaži Proxima (venujeme sa jej osobitnom článku) a získal Veľkú cenu Proximy. Film ma tak zaujal, že som o ňom už písala takmer ódy. O filmoch Proximy píše iná autorka a som sama zvedavá na jej názor. Neobišli naprázdno ani Anna Domeček a Šimon Domeček s filmom 33 krokov a medzinárodná porota im udelila Zvláštne uznanie súťaže Proxima.

Ani film Ivana Ostrochovského Prameň o sterilizácii žien, najmä rómskeho pôvodu, počas komunistického režimu, uvedený v hlavnej súťaži neobišiel naprázdno. Zaujala aj téma, ale aj herecké výkony Anny Geislerovej a mladej herečky Simony Boledovičovej. Cenu mu udelila porota medzinárodnej organizácie filmových kritikov FIPRESCI. Ostrochovský sa prezentoval aj v sekcii Zvláštne uvedenie – Classics snímkou Igor a potom o známom slovenskom kameramanovi Igorovi Lutherovi.

Lepšie uzavrieť spomínanie na 60. ročník MFF Karlovy Vary, ako slovami Mareka Ebena sa priam žiada. Tradične otvára a zatvára festival a teraz na záver vtipne poznamenal „Pri vlaňajšom ročníku som mal pocit, že nás Jiří Bartoška ešte stále tak láskyplne držal za ruku. A toho roku, ako by si povedal: Deti už to musíte zvládnuť sami.“ A deti to zvládli.

Foto: Press Servis KVIFF