Až teraz som sa dostal ku knihe, ktorá sa dotýka svojim spôsobom aj slovenskej kinematografie. Publikácia Sorbische Filmlandschaften / Serbske filmowekrajiny predstavuje významný a dlhodobo chýbajúci príspevok k dejinám európskej kinematografie, konkrétne k málo preskúmanému fenoménu lužickosrbského filmu. Ide o kolektívnu monografiu, ktorá mapuje vývoj filmovej tvorby tejto menšiny od čias Nemeckého cisárstva až po súčasnosť.

Už samotná koncepcia knihy je jej veľkou devízou. Editori zhromaždili texty viacerých autorov a autoriek, čím vzniká pestrý, mnohovrstevný obraz filmovej kultúry, ktorá bola doteraz v nemeckej (a širšej európskej) filmovej historiografii takmer neviditeľná. Ide o doposiaľ najkomplexnejší pohľad na dejiny a estetiku lužickosrbského filmu. Ťažiskom publikácie je obdobie NDR, najmä tvorba v rámci produkčnej skupiny Serbska filmowa skupina pri štúdiu DEFA v Drážďanoch. Autori analyzujú nielen konkrétne diela a tvorcov, ale aj širšie kontexty: ideologické rámce, otázky identity, stereotypy zobrazovania menšín či vzťah filmu a literatúry. Tento presah robí z knihy nielen historický prehľad, ale aj podnetnú teoretickú reflexiu. Zvlášť cenné sú kapitoly venované prezentácii Lužických Srbov vo filme. Publikácia ukazuje, ako boli často zobrazovaní stereotypne alebo „koloniálnym“ pohľadom, no zároveň poukazuje aj na emancipačné momenty, keď lužickosrbská filmová tvorba dokázala artikulovať vlastnú perspektívu a načŕta tak námety pre súčasné diskusie o minoritách a kultúrnej identite. Pozitívne treba hodnotiť aj priložené 2 DVD, ktoré sprístupňujú vybrané filmy v nemčine i srbčine. Publikácia tak nie je len teoretická, ale aj praktická – umožňuje čitateľovi priamy kontakt s analyzovaným materiálom. Ide o interdisciplinárny zborník, ktorý prepája filmovú vedu, kultúrne štúdiá aj etnologický výskum a zároveň reflektuje film, ako kľúčový nástroj konštruovania, prezentácie a reprezentácie menšinovej identity.

Na vzniku publikácie sa podieľal širší kolektív autorov – Theresa Jacobs, Grit Lemke, Robert Lorenz, Radmila Mladenova, Reiner Nagel, Volker Petzold, Andy Räder, Juliane Rehnolt, Johannes Roschlau, Denise Schallenkammer a Jurij Wuschansky. Jednotlivé štúdie pokrývajú vývoj od raných filmových zobrazení Lužických Srbov až po súčasnosť, pričom analyzujú nielen konkrétne diela, ale aj širšie diskurzy – stereotypizáciu menšiny, vzťah filmu a literatúry či otázku jazykovej a kultúrnej identity. Jednou z hlavných línií knihy je dôraz na konkrétnych tvorcov, vďaka ktorým sa lužickosrbský film etabloval ako osobitý kultúrny fenomén. K najvýznamnejším patrí predovšetkým Toni Bruk (1947 - 2020), ktorý je v publikácii prezentovaný ako kľúčová osobnosť celej tradície. Jeho tvorba sa vyznačuje dokumentárnou precíznosťou, citom pre detail každodenného života a zároveň kritickým odstupom od folklórnych klišé. Filmy ako Struga. Wobrazy našeje krajiny (1972, r. K. Herrmann) ukazujú, že krajina Lužice nie je iba kulisou, ale aktívnym nositeľom pamäti a identity. Autori včitane T. Bruka ako spoluautora scenára pritom dokázali prepojiť umeleckú ambíciu s kultúrnou službou komunite, čím vytvoril model, ktorý ovplyvnil ďalšie generácie.

Ťažiskovou časťou publikácie je analýza fungovania Serbskej filmovej skupiny založenej T. Brukom v 1980 roku v rámci štúdia DEFA. Táto skupina predstavovala zásadný moment inštitucionalizácie lužickosrbskej kinematografie. Po prvýkrát vznikol priestor, v ktorom mohli Lužickí Srbi rozprávať vlastné príbehy vlastným hlasom. Filmy vznikajúce v rámci tejto platformy sa vyznačovali snahou prekonať dovtedajšie stereotypné zobrazovanie menšiny a nahradiť ho autentickejším pohľadom zvnútra komunity. Zároveň však odhaľovali limity tvorby v podmienkach socialistického štátu – napätie medzi ideologickými očakávaniami a umeleckou slobodou.

Práve v tomto kontexte vystupuje T. Bruk nielen ako scenárista a režisér, ale aj ako organizátor a kultúrny mediátor. Podieľal sa na etablovaní filmovej skupiny, formoval jej tematické smerovanie a prepájal lužickosrbské prostredie s nemeckou aj širšou stredoeurópskou filmovou kultúrou. Jeho tvorba sa vyznačuje dokumentárnou presnosťou a dôrazom na každodennosť komunity, pričom sa vedome vyhýba folklórnej idealizácii. Filmy ako napríklad Unruhe (1983), Granit (1985), Listy / Briefe – in Gedenken an Dr. Maria Grollmuss (1985), Wuj Měrćin – moler (1986) či Das alte Foto (1987) predstavujú jadro tejto poetiky a ukazujú snahu zachytiť pamäť, jazyk a kultúrne napätia menšiny v modernom svete. V jej rámci vznikli nielen Brukove diela, ale aj filmy ďalších tvorcov, napríklad trilógia Peter Rocha (Hochwaldmärchen, 1987; Leben am Fließ – W Błotach, 1990; Schmerzen der Lausitz, 1989/90), ktoré dokumentujú život v Lužici a reflektujú sociálne a environmentálne zmeny regiónu. Popri Brukovi publikácia reflektuje aj ďalších tvorcov spojených najmä s produkciou štúdia DEFA. Medzi významné mená patria napríklad Jürgen Böttcher, ktorého dokumentárna poetika ovplyvnila aj menšinovú tvorbu, či Herrmann Zschoche, ktorý sa podieľal na formovaní filmového jazyka v prostredí výcodonemeckho filmu. Samostané profily majú tvorcovia lužických filmov Johannes/Jan Hempel, Konrad Herrmann, Peter Rocha a Alfred Krautz/Krawc-Dźewinski. Zborník pritom ukazuje, že táto filmová skupina nefungovala izolovane, ale bola súčasťou širšej spolupráce. Produkčná skupina realizovala koprodukcie so zahraničnými partnermi, najmä v rámci socialistického bloku – s filmármi z Československa, Poľska, Maďarska, Sovietskeho zväzu či Juhoslávie. Zaujímavou prácou bola séria dokumentov o lužicko-srbských emigrantoch, napríklad z Austrálie – Buźo-lic nam lipa kwisć – Serby w Australskej, z Texasu Serbja w Texasu (1993) či o Srboch v Južnej Afrike Naźeja pśi Kapje (1996), ktorá tematizuje emigráciu a kultúrnu pamäť vysťahovalcov. Tieto filmy predstavujú dôležitý posun od národne orientovanej produkcie k transkultúrnemu dialógu menšín.

Osobitné postavenie mala spolupráca s českými a slovenskými tvorcami, ktorá bola prirodzená nielen geograficky, ale aj kultúrne. Projekty vznikajúce v tomto rámci reflektovali spoločné historické skúsenosti, jazykovú a kultúrnu blízkosť. V slovensko-lužickej koprodukcii vznikli dva dokumentárne filmy. Filmová esej Korene poznania (1983, Korjenje zeznawanja) o literárnych a kultúrnych vzťahoch Slovákov a Lužických Srbov a reportáž Mosty – návštevy bez protokolu (1986, Mosty – woglědy mimo protokola) na ktorých s T. Brukom spolupracoval autor týchto riadkov. Na pozvanie Lužičanov nakrútil Martin Slivka dokument Šnórki, dudy, kantorki – Slepjanska ludowa kultura (1988/89) a aby bol obraz celostný, Slovenská filmová tvorba – animovaný film s Animovaným filmom DEFA štúdia v Drážďanoch realizovali film Čierny hrad (1987, Čorny hród, réžia Barbara Eckhold.

Zborník zároveň implicitne nadväzuje na staršie aj novšie publikácie venované tejto téme, nadväzuje aj na výskumné aktivity vedeckého pracoviska Serbski institut (s pracovníkmi ktorého, srbskí filmári spolupracovali), čím ukazuje, že výskum lužickosrbskej kinematografie má síce menšinový, no kontinuálny charakter. K dôležitým prácam patria napríklad aj štúdie publikované v rámci spomínanej vedeckej inštitúcie Serbski institut, ako aj texty zamerané na kultúru Lužických Srbov v širšom kontexte strednej Európy. Významné sú aj práce samotnej Grit Lemke, ktorá sa dlhodobo venuje kultúrnej histórii Lužice a jej audiovizuálnym prezentáciám aje tiež autorkou ostatnej kapitoly zaujímavej publikácie Nový srbský film. Vo všebecnosti treba zdôrazniť, že nové technológie umožňujú bez veľkých nákladov nakrúcať filmy, čo využívajú aj mladí lužickosrbskí talentovaní tvorcovia pri nakrúcaní dokumentárnych, či vo všeobecnosti krátkych i animoaných filmov. Pripomeňme aspoň niektoých, ktorí sú známi nielen v diaspóre a Nemecku, ale zúčastňujú sa aj medzinárodných filmových festivalov (samostatný blok na MFF v Cottbuse napr..) a najmä sa prezentujú v televíziach. Maja Nagelowa nakrúca zaujímavé animované filmy. Reiner Nagel či Roman Pernak pokračujú v línii zaznamenávania príbehov Lužických Srbov podobne ako Donald Saichowa či Angela Šusterec.

Celkovo možno povedať, že Sorbische Filmlandschaften / Serbske filmowe krajiny nepredstavuje len historický prehľad, ale predovšetkým komplexnú mapu autorských prístupov, tém a inštitucionálnych rámcov lužickosrbskej kinematografie. Ukazuje, že tento filmový priestor nie je marginálny, ale ponúka jedinečný pohľad na otázky identity, pamäti a kultúrnej reprezentácie. Osobnosť Toniho Bruka tu funguje ako kľúčový spojovací bod medzi individuálnou tvorbou a kolektívnym projektom Srbskej filmovej skupiny neskôr Sorabia filmu, ktorá zostáva jedným z najzaujímavejších príkladov menšinovej filmovej produkcie v európskom kultúrnom kontexte. Ďaľší následovníci v tvorbe lužickosrbských filmárov majú na čo nadviazať.

Sorbische Filmlandschaften / Serbske filmowe krajiny (Grit Lemke, Andy Räder, eds., Bertz + Fischer Verlag Berlin 2024, s.416)