Dalo by sa povedať, že jej uvítanie do rodinného klanu Le Domasovcov veľmi nevyšlo. Síce povedala „Áno,“ svojmu vtedy ešte milovanému Alexovi pred oltárom a už-už sa aj tešila na zaslúžené chvíľky pokoja po poriadne hlasnej svadobnej veselici. To ale vtedy Grace (skvelá Samara Weaving) ešte netušila, že rodina, ktorá vlastné bohatstvo nadobudla vymýšľaním a predávaním stolových hier, by si s ňou v rámci mnohogeneračného zvyku ako uvítanie do rodiny rada zahrala jednu hru podľa jej vlastného výberu. A, chúďa dievča, zvolila si práve tú najhoršiu z možností. Naháňačka a skrývačka v ponurých chodbách goticky pôsobiacej barabizne sa zmenila na nemilosrdný lov, v ktorom mala čo robiť, aby sa dožila rána. Keďže sa jej to však podarilo, osud zvyšku rodinného klanu bol spečatený – ich tajuplný mecenáš pán Le Bail (cháp Satan) ich skrátka nechal krvavo sa rozprsknúť všade naokolo, obzvlášť na po tom všetkom už ani zďaleka zreteľnú bielobu Graceiných svadobných šiat. A tak si čerstvo – a zrejme aj dostatočne šťastne ovdovená protagonistka príbehu konečne zapálila svoju vytúženú cigaretu v domnienke šťastného konca. Lenže potom prišiel šok, z ktorého ju lekári len tak-tak zachránili. Po prebudení v nemocnici má putá na rukách, vinia ju z viacnásobnej vraždy a podľa všetkého ju ešte čaká prísľub nového kola lovu o život...

Hneď na úvod je myslím si užitočné, položiť si otázku, ktorou sa zaoberajú odborné pojednania o žánri, či podžánri biografických filmov, a tou je zmysel a cieľ príbehov zo života reálnych postáv. Režisér Jakub Červenka so scenáristkou Ninou Morgenstein videli Ondreja Nepelu v kontexte totalitného režimu a cielili na jeho manipulačné zásahy do života výnimočnej postavy československého športu. Jeho úspechy už nikdy nikto nezopakoval a zásluhy komunistickej moci boli na sláve krasokorčuliarskej hviezdy mizivé. Napriek tomu si ho privlastňovali a dokazovali mu, že vlastne môžu všetko. Do ostrého stretu s mocou sa nedostávali len tí, ktorí sa jej vzopreli a zaradili medzi disidentov. Pozorne dohliadala a strážila všetky verejné osoby športovcov, umelcov i vedcov a snažila sa ich modelovať ako chodiace dôkazy o svojej úspešnosti. Ideové vlákno svojich úvah vysvetľuje Červenka v jednom z rozhovorov a začína zrejme niekde pri príprave filmu Hovory s TGM (2018), ktorý produkoval i režíroval. „ Keď si vezmete obdobie od roku 1928 do normalizácie v sedemdesiatych rokoch, zaujalo ma to ako určitý protipól k Hovorom s TGM. Na jedenej strane myšlienky demokracie a slobody, na druhej strane Nepela ako veľká hviezda tej doby a otázka, čo totalitný režim dokáže urobiť i s takouto osobnosťou. Ako ju využije pre propagandu a ani on nemôže v totalite žiť slobodne.“ Ako sa teda podarilo naplniť takto rámcovaný zámer?

Nórský režisér Krisotffer Borgli na seba prvý raz výraznejšie upozornil v roku 2022, keď svetu predstavil svoj nórsko-švédsky koprodukčný autorský film Je mi zo seba zle. Provokatívny film o nezdravom svete influencerky-psychopatky si získal pozornosť kritikov i divákov a dal na známosť, že európske kino dostalo novú a originálnu režisérsku posilu. Prítomný bol aj čierny humor a záujem o aktuálne témy, teda ingrediencie, ktoré sprevádzali aj jeho nasledujúci film To sa mi snáď len zdá v americkej produkcii s Nicolasom Cageom v hlavnej úlohe. Borgli týmto zaujímavým snovým filmom potvrdil svoju formu a veľa sa teda čakalo aj od jeho americkej novinky Dráma, v ktorej sa v hlavných úlohách predstavujú hviezdy známe z komerčnejšie ladených filmov - Robert Pattinson a Zendaya. Dobrá správa je, že Borgli nestratil nič zo svojej originality a napriek názvu nezabúda ani na ostrú dávku čierneho humoru.

Medzi záľahou animovaných filmov, v ktorých tvorcovia takmer sústavne presviedčajú deti o tom, že svet okolo nás vlastne nie je skutočný a oveľa zábavnejší je svet, ktorý im podsúvajú na filmovom plátne, sa hraný film zjaví len zriedkavo. Filmová adaptácia knihy britskej autorky Enid Blytonovej Príbehy kúzelného stromu sa však už v samotnom príbehu usiluje priblížiť práve tým filmom, kde sa dejú veci nie veľmi logické a opäť presviedčajúce detského diváka, že tento skutočný svet je vlastne nanič. Keďže Enid Blythová, pôvodným povolaním učiteľka, ktorá príbeh napísala v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia, nepoznala nič z moderných technológií, ktoré určujú rytmus života dnešných detí, museli tvorcovia siahnuť k zmodernizovaniu príbehu a dosadiť do neho veľmi súčasné ohrozenia. A zmeniť a zdynamizovať rozprávanie tak, aby sa film pomerne poslušne zaradil k pokusom o fantastický príbeh, ktorý napokon všetkým ukáže cestu. A tak namiesto pôvodného textu v úvode knihy Enid Blytonovej, ktorý znie takto: „Boli raz tri deti, volali sa Joe, Bessie a Fanny. Celý život žili v meste, ale teraz mal ich otec prácu na vidieku, takže sa mali všetci presťahovať hneď, ako to bude možné“ dosadili iný začiatok. Pre dnešné deti nedostačujúce, preto si tvorcovia pomohli tak obľúbenou floskulou dneška – ohrozením plynúcim z mobilnej komunikácie.

Režisér Kirill Sokolov nie je pre fanúšikov nekompromisnej žánrovej zábavy žiadnym nováčikom. Už svojím celovečerným debutom Papa, sdochni (2018) tento ruský filmár preukázal pozoruhodný cit pre fyzickú, remeselne spracovanú akciu a záľubu v groteskne prehnanom násilí, vždy s ironickým podtónom. Predovšetkým evidentná bola jeho schopnosť nachádzať kreatívne riešenia v rámci prísnych produkčných obmedzení. Práve tento talent sa teraz stáva ústrednou hnacou silou jeho prvého veľkého hollywoodskeho projektu.

Kalkata august 1948 Matka Tereza netrpezlivo čaká na rozhodnutie pápeža Piusa XII či jej dá súhlas na založenie vlastného rehoľného rádu. Rozhodnutie z Vatikánu prišlo a tak mohla založiť Kongregáciu misionárok lásky. Opustila kláštor, ktorý dlhé roky viedla a vydala sa vlastnou cestou. Príbeh filmu Matka severomacedónskej režisérky Teony Strugar Mitevskej sa odohráva počas jedného týždňa do odchodu matky predstavenej z kláštora. Zoznamujeme sa s ňou pri výrobe malých chlebových guličiek, ktoré rozdáva hladným a chorým ľuďom. Nie je to veľa, ale aspoň niečo. Matka (Naomi Rapace), ako jej všetci hovoria, sa rozhodla, že po jej odchode prevezme kláštor Agnieszka (Sylvia Hoeks) s čím súhlasí aj Otec Friedrich (Nikola Ristanovski). Matku a Otca Friedricha viaže hlboké priateľstvo, ktoré vzniklo pri ich dlhoročných a hlbokých rozhovoroch o viere a živote. Je mu ľúto, že odchádza. Veľasa vraj o nich aj klebetilo, boli to však zrejme len zlomyseľné reči. Jej pokojný odchod sa však komplikuje a je postavená pred veľkú dilemu.

Štyridsiate rok minulého storočia, malá dedinka niekde na švajčiarskych hraniciach. Pre diváka je Tichá rebelka historický film, ale príbeh mladej Emmy zasahuje do súčasnosti s netušenou naliehavosťou. Kúsok od dejiska príbehu sa v lesoch zjavujú nemeckí vojaci, ktorí pred sebou ženú ľudí s kuframi. Ale nie je to príbeh o dejinných zvratoch zo začiatku vojny. Je to príbeh o vojne, ktorá sa odohráva vnútri hlavnej hrdinky. Švajčiarska režisérka Marie-Elsa Sgualdo kreslí príbeh bez demonštratívnych vyjadrení, dozrievanie jej protagonistky Emmy je tiché, ale celý proces má v sebe netušenú intenzitu.

Prebudí sa na palube kozmickej lode, vôbec netušiac ako sa tam dostal, čo tam vôbec robí, ani kam presne smeruje. Na palube boli pôvodne traja. Jeho spoločníci však momentálne nejavia žiadne známky života. Niekdajší učiteľ druhého stupňa základnej školy s doktorátom z molekulárnej biológie, ktorý sa, zdá sa, v minulosti veľmi nepohodol s prevládajúcimi názormi vedeckej obce a zjavne tiež neabsolvoval kompletný astronautský výcvik, Ryland Grace (skvelý Ryan Gosling) je práve na ceste bez návratu k od Zeme poriadne vzdialenej Slnku podobnej hviezde Tau Ceti. Hviezde, ktorá z nejakého dôvodu zdanlivo ako jediná nie je zasiahnutá tzv. Petrovovej pásom. Slnko a mnohé iné sú momentálne ohrozované Astrofágmi, mikroorganizmami odčerpávajúcimi ich energiu. Zemi zostáva približne 30 rokov do katastrofálneho globálneho ochladenia spôsobeného nedostatkom slnečného svetla. Keď Grace dorazí na miesto potenciálneho cieľa, s hrôzou zisťuje, že tam nie je na podobnej misií sám. Konkurenčná kozmická loď rozhodne nie je pozemského pôvodu. Prvopočiatočná panika z možného prvého kontaktu s mimozemskou inteligenciou sa pozvoľna zmení na pokusy o nadviazanie zrozumiteľného spôsobu komunikácie s niečím, čo pôsobí ako päťnohá kôpka oživených skál pôvodom z trojhviezneho systému 40 Eridani...

S filmami o hrdinstve, vychádzajúcimi zo skutočných udalostí, sa vždy akosi mimovoľne objavuje nádej, že snáď sa tvorcovia dopracovali k niečomu zaujímavejšiemu, ako popisu situácie, keď sa hrdina vzoprie, niečo vykoná a potom ho popravia, alebo umrie v boji. V tomto prípade sa nič nezmenilo a invencia nájsť za osudmi ľudí, viac než čistú popisnú kazuistiku, alebo umeleckú publicistiku, ostala trčať dosť ďaleko, aby sme ju aspoň tušili a mohli o nej uvažovať. Zaujímavejšie, než pokus interpretovať sfilmovaný osud najmladšej popravenej obete v nacistickom Nemecku, sedemnásťročného Helmutha Hubenera (1925-1942), je skôr rozoberať skládku opracovaných schém a šablón, ktorými sa takto vyrozprávaný príbeh riadi. Asi je to istý druh súkromnej irónie, ale premňa bolo sledovanie filmu Pravda a zrada v tejto optike oveľa znesiteľnejšie. Predpokladám, že do distribúcie sa dostal kvôli nejakým výročiam, alebo tak nejako, lebo všetko, s čím prichádza sme už niekde určite videli.

Dobrovoľníci Červeného polmesiaca zachytia 29. januára 2024 zúfalé volanie šesťročného dievčatka. V Gaze sa ocitla pod paľbou, uviazla v rozstrieľanom aute a prosí o pomoc. Paľba neutícha, pomoc v nedohľadne. Ako prvý sa k jej volaniu dostáva Omar (Motaz Malhees) a pridá sa k nemu aj Rana (Saja KiIani), ktorá sa už chystala domov, lebo je na smrť unavená. Čoskoro sa do udržania dievčatka pri živote, ale najmä nádeje, že sa to dobre skončí, pridá aj Nisreen (Clara Khoury). Problém im len robí zbytočná byrokracia (ťažko povedať, či je to byrokracia), lebo Mahdi (Amer Hlehel) musí čakať na povolenie. Totiž nie je také jednoduché poslať záchrannú jednotku na cestu, kým ja trasa nie ako- tak bezpečná, a to nie je skoro nikdy. Posielať na smrť najlepších záchranárov je veľká zodpovednosť. Nečudo, že čoskoro dôjde aj ostrejším slovám a nervozite. A mála prosí: „Príďpre mňa, pomôž mi“. Pracovníci sú bezmocní.