Väčšinu života drel v oceliarni a teraz, keď videl, že pätica jeho synov by mohla talentom pre spev a tanec vylákať z nadšeného publika nejaké financie navyše, zmyslel si, že od teraz budú oni zarábať zaňho. Joseph Jackson (Colman Domingo) bol otec-tyran vždy rozprávajúci o rodine a zakladajúci si na rodinných hodnotách, len aby z toho mal úžitok v prvom rade on sám a až potom ostatní. A jeho najmladší Michael (skvelý Juliano Valdi) so zlatom v hrdle a prekvapivo radostnými pohybmi v tanci, jednoducho musel priniesť úspech. Ak zaváhal, niečo nezvládal, nechcel otcovi vytúžený úspech dopriať, jeho remeň sa už aj vyzliekal z gatí a stal sa ostatným pred očami nástrojom krutého trestu. Mama Katherine (Nia Long) výbuchy manželovho hnevu len trpko znášala, pričom Michaelovi dokázala dať len skromné prejavy súcitu, ako jedinú oporu. Prvé koncerty so sebou prinášajú prvé zmluvy s nahrávacími spoločnosťami, aj vyslovený názor od zakladateľa Motownu Berryho Gordyho (Larenz Tate), že Michael má potenciál stať sa hviezdou, dokonca aj v prípade, žeby stál na pódiu úplne sám. V roku 1978 s albumom „Off the Wall“ (a tvárou Jaafara Jacksona) sa Michael konečne odhodlá pre sólovú dráhu, no Joseph so svojím obmedzujúcim vplyvom to nenechá len tak. Najlepším priateľom sa tak spevákovi stane jeho vlastný bodyguard Bill Bray (KeiLyn Durrel Jones) a v právnikovi so správnymi manažérskymi schopnosťami Johnovi Brancovi (Miles Teller) nachádza jedinú osobu dostatočne odvážnu na to dať jeho otcovi „padáka“...

Ak by mal niekto pocit, že maďarský scenáristka a režisér – provokatér György Pálfi nakrútil film o živote hydiny, mýlil by sa. Aj keď hlavnou hrdinkou je ozajstná sliepka – film je predovšetkým o ľuďoch, ktorí sa okolo sliepky pohybujú. Napokon Pálfi mal vždy najbližšie k satire, surrealizmus a sci-fi. Asi žiadny z divákov nemá idylické predstavy o tom, ako vyzerá v dnešných časoch hydinársky priemysel. V presne takejto hale, kde sú tisícky sliepok natlačených na seba sa detailným pohľadom na znesenie vajca dostávame k hrdinke. Narodí sa ako tisícky iných, kohútiky idú rovno do drvičiek, kuriatkam ženského pohlavia je dovolené dospieť. Lebo veď znášajú vajca. Intímna kamera sleduje pomalé dospievanie hrdinky bez mena, ktorá sa od svojich družiek odlišuje iba tým, že má tmavé perie. To jej napokon zachráni život, keď je vyhodená prepravky plnej bielych sliepok s komentárom vodiča kamiónu, že takúto mu šéf nezoberie.

Filmov o vraždiacich múmiách prebudených z večného spánku je viacej ako dosť. Všetko začalo v 30. rokoch monštrom zo štúdia Universal, kde si titulnú múmiu zahral slávny Boris Karloff (známy ako Frankensteinove monštrum), pokračovalo v 50. rokoch prostredníctvom britského hororového štúdia Hammer, kde sa ako mumifikovaná príšera objavil Christopher Lee, až sa napokon s múmiami mohol divák stretnúť aj koncom 90. rokov v dobrodružnom fantasy filme s Brendanom Fraserom v hlavnej úlohe. Navrátiť filmy o múmiách k svojim hororovým koreňom sa rozhodol Lee Cronin, ktorého meno zdobí najnovšiu snímku s touto desivou neživou-nemŕtvou príšerou. Lee Cronin možno dosiaľ nie je príliš známe hororové meno, no pozornosť na seba upútal pred troma rokmi vďaka drsnému filmu zo série Evil Dead s podtitulom Vzostup zla. Tento násilný a krvavý film istým spôsobom predznamenáva, že ani jeho verzia Múmie nebude nič pre slabšie povahy a teda ani divákove oko nebude ušetrené od explicitného násilia.

Film scenáristu Iva Trajkova a režiséra Jaroslava Fuita predstavuje divákom verziu literárneho hrdinu románov Daniela Grisa. Ide o bývalého policajta, dnes súkromného detektíva drsného zovňajšku a milovníka bicích. Prezývka Lars má pôvod v jeho hudobnom hobby, volal sa tak bubeník Lars Ulrich obľúbenej heavymetalovej skupiny Metallica. Zmohol sa na byt a prenajal si i prízemné priestory, kde zriadil bar. Výnosy profesie detektíva však neboli vždy optimálne a tak sa zadĺžil. Spláca dlžné čiastky s problémami a tak potrebuje nejaký nový výnosný džob. Pomôže mu kamarát, tiež bývalý policajt menom Gold (David Švehlík) s vlastnou bezpečnostnou agentúrou. Istý realitný magnát (Pavel Kikinčuk) sa oddal romániku s krásnou Bonnie (Justýna Zedníková), ale v ceste mu stojí manželka (Simona Peková) a tak ju potrebuje zdiskreditovať, aby bola cesta k eventuálnemu rozvodu jednoduchšia. „Kompromat“ má zohnať práve Lars. Ak nechce prísť o prst alebo niečo dôležitejšie, nemá iné možnosti a tak sa chopí príležitosti.

Mary Bronstein sa zamerala vo filme Ak by som mala nohy, tak ťa nakopem na komplikovaný život psychoterapeutky Lindy (Rosa Byrne). Psychoterapeutky, ktorá by sama viac potrebovala pomoc ako jej pacienti. Expozícia je priam bombastická - Linda zistí, presnejšie jej chorá dcéra ju upozorní, že kúpeľňa je plná vody. A zrazu spadne aj strop a cez dieru sa do bytu leje voda. Niet inej možnosti len utiecť a ubytovať sa v lacnom penzióne. Až potom sa začína odvíjať komplikovaný život ženy na pokraji nervového zrútenia, ktorá musí zvládnuť chorobu svojej dcéry (Delaney Quinn), dlhú neprítomnosť manžela, ktorý jej stále len niečo vyčíta, musí sa vyrovnať s komplikovaným vzťahom ku kolegovi takisto terapeutovi (Conan O´Brien), ktorý jej azda chce aj pomôcť zo začarovaného kruhu, ale Linda sa vzpiera. Vie len toľko, že chce mať pokoj, ale dobré rady, ako to dosiahnuť akoby by odmietala. Má pocit frustrácie a úplnej bezmocností. Rosa Byrne získala za túto rolu Cenu za najlepší herecký výkon na vlaňajšom Berlinale. Okrem toho bola nominová na Oscara a na cenu BAFTA. Právom.

Dalo by sa povedať, že jej uvítanie do rodinného klanu Le Domasovcov veľmi nevyšlo. Síce povedala „Áno,“ svojmu vtedy ešte milovanému Alexovi pred oltárom a už-už sa aj tešila na zaslúžené chvíľky pokoja po poriadne hlasnej svadobnej veselici. To ale vtedy Grace (skvelá Samara Weaving) ešte netušila, že rodina, ktorá vlastné bohatstvo nadobudla vymýšľaním a predávaním stolových hier, by si s ňou v rámci mnohogeneračného zvyku ako uvítanie do rodiny rada zahrala jednu hru podľa jej vlastného výberu. A, chúďa dievča, zvolila si práve tú najhoršiu z možností. Naháňačka a skrývačka v ponurých chodbách goticky pôsobiacej barabizne sa zmenila na nemilosrdný lov, v ktorom mala čo robiť, aby sa dožila rána. Keďže sa jej to však podarilo, osud zvyšku rodinného klanu bol spečatený – ich tajuplný mecenáš pán Le Bail (cháp Satan) ich skrátka nechal krvavo sa rozprsknúť všade naokolo, obzvlášť na po tom všetkom už ani zďaleka zreteľnú bielobu Graceiných svadobných šiat. A tak si čerstvo – a zrejme aj dostatočne šťastne ovdovená protagonistka príbehu konečne zapálila svoju vytúženú cigaretu v domnienke šťastného konca. Lenže potom prišiel šok, z ktorého ju lekári len tak-tak zachránili. Po prebudení v nemocnici má putá na rukách, vinia ju z viacnásobnej vraždy a podľa všetkého ju ešte čaká prísľub nového kola lovu o život...

Hneď na úvod je myslím si užitočné, položiť si otázku, ktorou sa zaoberajú odborné pojednania o žánri, či podžánri biografických filmov, a tou je zmysel a cieľ príbehov zo života reálnych postáv. Režisér Jakub Červenka so scenáristkou Ninou Morgenstein videli Ondreja Nepelu v kontexte totalitného režimu a cielili na jeho manipulačné zásahy do života výnimočnej postavy československého športu. Jeho úspechy už nikdy nikto nezopakoval a zásluhy komunistickej moci boli na sláve krasokorčuliarskej hviezdy mizivé. Napriek tomu si ho privlastňovali a dokazovali mu, že vlastne môžu všetko. Do ostrého stretu s mocou sa nedostávali len tí, ktorí sa jej vzopreli a zaradili medzi disidentov. Pozorne dohliadala a strážila všetky verejné osoby športovcov, umelcov i vedcov a snažila sa ich modelovať ako chodiace dôkazy o svojej úspešnosti. Ideové vlákno svojich úvah vysvetľuje Červenka v jednom z rozhovorov a začína zrejme niekde pri príprave filmu Hovory s TGM (2018), ktorý produkoval i režíroval. „ Keď si vezmete obdobie od roku 1928 do normalizácie v sedemdesiatych rokoch, zaujalo ma to ako určitý protipól k Hovorom s TGM. Na jedenej strane myšlienky demokracie a slobody, na druhej strane Nepela ako veľká hviezda tej doby a otázka, čo totalitný režim dokáže urobiť i s takouto osobnosťou. Ako ju využije pre propagandu a ani on nemôže v totalite žiť slobodne.“ Ako sa teda podarilo naplniť takto rámcovaný zámer?

Nórský režisér Krisotffer Borgli na seba prvý raz výraznejšie upozornil v roku 2022, keď svetu predstavil svoj nórsko-švédsky koprodukčný autorský film Je mi zo seba zle. Provokatívny film o nezdravom svete influencerky-psychopatky si získal pozornosť kritikov i divákov a dal na známosť, že európske kino dostalo novú a originálnu režisérsku posilu. Prítomný bol aj čierny humor a záujem o aktuálne témy, teda ingrediencie, ktoré sprevádzali aj jeho nasledujúci film To sa mi snáď len zdá v americkej produkcii s Nicolasom Cageom v hlavnej úlohe. Borgli týmto zaujímavým snovým filmom potvrdil svoju formu a veľa sa teda čakalo aj od jeho americkej novinky Dráma, v ktorej sa v hlavných úlohách predstavujú hviezdy známe z komerčnejšie ladených filmov - Robert Pattinson a Zendaya. Dobrá správa je, že Borgli nestratil nič zo svojej originality a napriek názvu nezabúda ani na ostrú dávku čierneho humoru.

Medzi záľahou animovaných filmov, v ktorých tvorcovia takmer sústavne presviedčajú deti o tom, že svet okolo nás vlastne nie je skutočný a oveľa zábavnejší je svet, ktorý im podsúvajú na filmovom plátne, sa hraný film zjaví len zriedkavo. Filmová adaptácia knihy britskej autorky Enid Blytonovej Príbehy kúzelného stromu sa však už v samotnom príbehu usiluje priblížiť práve tým filmom, kde sa dejú veci nie veľmi logické a opäť presviedčajúce detského diváka, že tento skutočný svet je vlastne nanič. Keďže Enid Blythová, pôvodným povolaním učiteľka, ktorá príbeh napísala v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia, nepoznala nič z moderných technológií, ktoré určujú rytmus života dnešných detí, museli tvorcovia siahnuť k zmodernizovaniu príbehu a dosadiť do neho veľmi súčasné ohrozenia. A zmeniť a zdynamizovať rozprávanie tak, aby sa film pomerne poslušne zaradil k pokusom o fantastický príbeh, ktorý napokon všetkým ukáže cestu. A tak namiesto pôvodného textu v úvode knihy Enid Blytonovej, ktorý znie takto: „Boli raz tri deti, volali sa Joe, Bessie a Fanny. Celý život žili v meste, ale teraz mal ich otec prácu na vidieku, takže sa mali všetci presťahovať hneď, ako to bude možné“ dosadili iný začiatok. Pre dnešné deti nedostačujúce, preto si tvorcovia pomohli tak obľúbenou floskulou dneška – ohrozením plynúcim z mobilnej komunikácie.

Režisér Kirill Sokolov nie je pre fanúšikov nekompromisnej žánrovej zábavy žiadnym nováčikom. Už svojím celovečerným debutom Papa, sdochni (2018) tento ruský filmár preukázal pozoruhodný cit pre fyzickú, remeselne spracovanú akciu a záľubu v groteskne prehnanom násilí, vždy s ironickým podtónom. Predovšetkým evidentná bola jeho schopnosť nachádzať kreatívne riešenia v rámci prísnych produkčných obmedzení. Práve tento talent sa teraz stáva ústrednou hnacou silou jeho prvého veľkého hollywoodskeho projektu.