Snímka Deň odhalenia režiséra Stevena Spielberga je lahodne dvojakým filmom. Na jednej strane vracia režiséra k počiatkom jeho tvorby, kedy nesmrteľnými klasikami ako Čeľuste (1975), Blízke stretnutia tretieho druhu (1977), Dobyvatelia stratenej archy (1981) a E. T.- Mimozemšťan (1982) prakticky vynašiel termín „blockbuster“ a tým filmársky najsugestívnejším spôsobom magicky plnil najtajnejšie túžby, či sny publika o dobrodružstvách, odhaľovaní tajomna, nepreskúmaných magicky skrytých svetov a všetkom tom, čo sa vymyká bežnej ľudskej každodennej skúsenosti – charakteristický rys jeho tvorby, ktorý neskôr vystriedala snaha o možno trochu príliš akademicky pôsobiace seriózne umelecké výpovede... No na druhej strane je tiež hlboko zrelým pohľadom do vnútra človeka, pochopením jeho limitov aj nádejne skrytého potenciálu - nespochybniteľne autorským dielom, ktoré si v tom všetkom „len“ vypomáha žánrovými normami a v niečom, ako posolstvo odráža režisérov pokročilý vek, prípadne jeho nespochybniteľnú životnú skúsenosť. V istom zmysle sa táto dvojakosť odráža aj na kľúčových postavách príbehu – špecialistovi na kybernetickú bezpečnosť Dr. Danielovi Kellnerovi (Josh O'Connor) a televíznej rosničke Margaret Fairchildovej (vynikajúca Emily Blunt)...

Do sveta influencerov máme možnosť nazrieť v nemeckom filme Joscha Bongarda Babystar. V expozícii rodina Sommerovcov, matka Stella (Bea Brocks) a otec Chris (Liliom Lewald) očakávajú obdivovateľov ich dcéry Lucy (Maja Bons). Maja je pôvabné 16- ročné dievča, ktorá je s návštevou svojich obdivovateľov na sociálnych sieťach nadšená a ochotne a suverénne im odpovedá na všetečné otázky. A práve na tomto stretnutí sa zoznámi Juliou (Joy Ewolu), sebavedomou a nezávislou ženou, ktorá neskôr výrazne ovplyvní jej život. Rodičia totiž začínali na zelenej lúke, nemali k životu okrem seba samých nič, len chuť vybudovať si svoju existenciu. A siahli po sociálnych sieťach. Lucu sleduje kamera od počatia, narodenia a celého jej života kamera zaznamenávajúcu jej každý krok a vývoj. Rodičia vďaka tomu zbohatnú a s dcéry sa stane obdivovaná hviezda internetu.

Francúzska režisérka Rebecca Zlotowski spolupracovala so scenáristkou Gaelle Macé už na filmoch Grand Central v roku 2013 a Belle Épine (2010), uvedený na Febiofeste pod názvom Drahá Prudence s Leou Seydoux v hlavnej roli. V oboch prípadoch bolo herecké obsadenie rozhodne úspešnejšie než kvality samotných filmov, vo filme Grand Central si rolu Garyho zahral skvelý herec Tahar Rahim, ktorý sa v rovnakom roku blysol vo filme iránskeho režiséra Asgara Farhadiho Minulosť. Platí to i v prípade Súkromného života, lebo najpríťažlivejším magnetom je tu herečka Jodie Foster s neuveriteľnou francúzštinou, výsledkom jej štúdia na francúzskom lýceu v Los Angeles.

Séria Scary Movie s celkovým rozpočtom necelých 160 miliónov amerických dolárov zarobila v kinách po celom svete úctyhodných 900 miliónov dolárov. O to prekvapivejšie na prvý pohľad pôsobí fakt, že medzi piatym a šiestym dielom (oficiálne nazvaným jednoducho „Scary Movie“) uplynulo celých 13 rokov. Dôvody tejto dlhej prestávky sú však pomerne jednoduché. Film Scary Movie 5 síce dosiahol slušné tržby, no kritici ho doslova roztrhali na kusy – čo však v žánri filmových paródií nie je nič nezvyčajné. Zároveň sa celý žáner spoofových (parodických) filmov dostal do úpadku, a to najmä pre odfláknuté rýchlokvasené paródie, ako aj pre prudký nástup internetovej meme kultúry. Reštart série Bláznivá strela (2025) nedávno predznamenal oživenie parodického subžánru, a tak sa séria teraz vracia na filmové plátna.

Osemnásťročná Marína (Llúcia Garcia) chce študovať filmárčinu a narazí pri žiadosti o štipendium. Na jej žiadosti chýba meno otca. Aby štipendium získala, vydáva sa zo slnečnej Barcelony do Viga na pobreží Atlantiku, aby sa stretla so svojou rodinou, ktorú vlastne nikdy nevidela a aby zistila aspoň niečo o svojom biologickom otcovi, ktorú tu zomrel. So sebou má denník svojej matky, ktorá však už tiež zomrela, a tak Maríne nezostáva nič iné, ako sa vydať na pátranie po svojej rodine, ale aj po tom, prečo sa rodinné puto tak fatálne roztrhlo. A tak sa zdanlivo jednoduchá cesta za logickým doplnením otcovho mena do žiadosti stáva putovaním do minulosti. A to vôbec nemusí byť príjemné.

V poslednej dobe sa na filmovej scéne objavilo niekoľko úspešných youtuberov, ktorí sa s pomocou rôznych nezávislých spoločností rozhodli divákov presvedčiť, že dokážu zaujať aj na veľkých kinoplátnach. Z nejakého dôvodu sa každý z nich rozhodol prekĺznuť do sveta hororu, čo platí aj pre Curryho Barkera, ktorý už predtým nakrútil minimalistický found footage horor Milk & Serial. Pozornosť širšej diváckej obce sa mu však dostáva až dnes, vďaka novinke s názvom Posadnutosť. Tá sa napokon objavuje aj v našich kinách. Posadnutosť možno nepracuje s najoriginálnejším námetom, sám režisér priznáva, že inšpiráciou bola poviedka Opičia labka, ktorú sparodoval aj seriál Simpsonovci v jednom zo Špeciálnych čarodejníckych dielov, je to však námet divácky vďačný a ponúka dostatočný priestor na svojbytné spracovanie.

Všetci traja sú zranení na skrytých miestach a ani jeden z nich nevie, čo urobiť, aby vlastnú bolesť aspoň trošičku utíšili. Snáď len, keby každý vystúpil zo svojej ulity a pokúsil sa komunikovať s tým druhým. Možno by si nakoniec dokázali pomôcť navzájom. Marcellus (v pôvodnom znení Alfred Molina) je chobotnica aktuálne prežívajúca zo dňa na deň v akváriu niekde v Sowell Bay v štáte Washington. Väčšinu svojho život strávil v mori, kde sa vznášal vo vodných prúdoch, odpočíval aj v tých najtesnejších skalnatých skrýšach a pochutnával si na mäkkýšoch najrôznejších druhov. No stret s jeho úhlavným nepriateľom úhorom sa mu takmer stal osudným, hoci záchrancu na poslednú chvíľu našiel v človeku. Ten ho však chtiac-nechtiac obral o milovanú slobodu a uzatvoril ho v sklenenej nádobe, cez ktorej steny naňho teraz hľadia stovky prevažne detských očí, „ocapkávajú“ sklenené steny vlastnými mazľavými prstami a dlaňami, keď si od neho chcú vynútiť, aby sa im ukázal. Zopárkrát sa mu síce v čase, keď nie je v blízkosti akvária žiadna z početných návštev, podarilo aj utiecť, no cestu späť do mora nikdy nenašiel – našťastie ľudský personál akvária si vždy jeho úteky vyložil, ako hľadanie potravy v časti pre mäkkýše. Musí si tiež dávať pozor na to, koľko času trávi mimo vodnej hladiny. Súš je totiž preňho niekedy dosť nebezpečná...

Filmové rozchody a rozvody sme si zvykli vnímať ako zmes únavných rozhovorov, schválností, mlčania či kombináciu toho všetkého. A niekedy sa pridružuje násilie. Režisér Hlynur Pálmason v duchu svojej špecifickej poetiky vytvoril vo filme Čo nám zostalo z lásky niečo iného. Záznam trápenia, predchnutý víziami, ktoré divákovi dovoľujú dostať sa až do hĺbky duše protagonistov. Divák tak sleduje obrazy, pri ktorých nevdojak uvažuje, ako by on sám niesol ťažobu odlúčenia samoty. Režisér má jednu výhodu, ktorú dokonale využíva – islandskú krajinu, ktorú predstavuje v impresionistických obrazoch a do nej zasadzuje ľudí, ktorí si nesú svoje trápenia.

Nie je to tak, že by v posledných rokoch nevzniklo dosť filmov a seriálov o najbohatšom 1 % populácie. Zatiaľ čo filmy ako Parazit (2019), Menu (2022) či Trojuholník smútku (2022) viac či menej odhaľujú superbohatých v ich duchovnej prázdnote, seriály ako Biely lotos (2021) alebo Boj o moc (2018) s nami rozohrali zaujímavú hru, ktorá ukazuje, aké ľahké je stotožniť sa s problémami ekonomickej elity — bez ohľadu na naše vlastné výhrady a stav účtu. Od tohto zvádzania si však Thierry Klifa vo svojom šiestom kinofilme s názvom Najbohatšia žena na svete udržiava výrazný odstup. Voľne inšpirovaný životom Liliane Bettencourt, ktorá bola v čase svojej smrti v roku 2018 ako hlavná akcionárka L’Oréalu považovaná za najbohatšiu ženu sveta, nám Klifa predstavuje Isabelle Huppert ako dezorientovanú miliardárku, ktorá naletí prefíkanému šarlatánovi.

Hodnotenie príbehu filmu Pět švestek o plavbe päťčlenného seniorského ansámblu na výletnej a navyše tajnej ceste po mori, kdesi pozdĺž gréckych brehov, asi najviac závisí od miery skúseností, ktorými divák v tejto neradostnej agende disponuje. O vzdialenosti k jej realistickým situačným axiómam a praktickým lifestylovým detailom s určitosťou platí, že čím je kratšia, tým je emocionálne zložitejšia, lebo uchopiť zmes depresívnych momentov, pretkaných bizarným až čiernym humorom, zabiehajúcim často do žánru fantasy, nie je disciplínou pre každého, ani toho, kto s ňou prišiel do styku.