Je to už sedem rokov, čo žije v japonskom Tokyu, no napriek tomu zostáva neustále v úžase z toho, ako sa jeho rodná kultúra líši od tej, v ktorej našiel svoju aktuálnu domovinu. Stále si kladie množstvo otázok o tom, ako sa priblížiť miestnym – aj preto, aby sa necítil tak sám. Stále ho má čo prekvapovať, dokonca, akoby zatiaľ neprenikol do zmyslu miestnej kultúry hlbšie, ako do vrstvy nablýskaného, zmyslovými dojmami preplneného povrchu. Americký herec Phillip Vanderploeg (vynikajúci Brendan Fraser) sa sem dostal, aby zatiaľ najpamätnejšie zažiaril v dosť výstrednej reklame na prípravky ústnej hygieny, kde tvorcovia ochotného „gaidžina“ navliekli do bizarného krikľavo farebného kostýmu. Ďalšie profesijné ponuky ho v krajine následne na dlho zdržali, hoci nepredstavovali nič extra. Reklamy striedali vedľajšie „šteky“ v seriáloch. Aktuálne má prísľub zažiariť na konkurze do juhokórejskej krimi na serióznejšiu rolu, no stihnúť prísť na miesto konania v najväčšej metropole sveta, keď vás agent informuje na poslednú chvíľu, to nie je len tak. A potom je tu ešte Shinji Tada (Takehiro Hira), ktorý by mohol jeho herecké schopnosti využiť aj inak ako pred kamerami alebo na doskách, čo znamenajú svet. Vlastní spoločnosť Rental Family, ktorá najíma ľudí, aby niekomu hrali náhradných členov rodiny, či priateľov...

Kto je mileniál? V rodnom liste filmu Renovácia litovskej režisérky Gabriele Urbonaité sa toto slovo často vyskytuje. Je to pre hlavné postavy úsporného filmu dôležité? Často sa slovom mileniál označujú ľudia narodení na začiatku 80. rokov 20. storočia, ktorí sa akosi samozrejme prehupli do storočia 21. To však k charakteristike profilu tejto generácie nestačí. Takže možno viac informácií. Hovorí sa im aj generácia Y, čím sa odlišujú od predchádzajúcej generácie X, ktorá mala trocha odlišné priority. Generácia Y kladie dôraz jednak na sociálne istoty, ale aj na osobné uplatnenie, zaujímajú sa však aj o svoj osobný život, ktorý naopak generácia X kládla na spodné priečky rebríčka. A po tejto vysvetľujúcej vsuvke sa môžeme začať zaoberať filmom Renovácia.

Snímka Štúr scenáristky a režisérky Mariany Čengel Solčanskej (Slúžka) je spočiatku sympatickou reinterpretáciou milostného vzťahu, ktorý sa stal v našich domácich slovenských končinách legendou. Neskôr s pribúdajúcimi minútami sa z neho však akosi vytratí potrebná iskra a príležitostne aj trošku „zakopne“ o svoju ťažkopádnosť. Vzťahu dvoch výrazných individualít, ktorý sa odohráva na pozadí významných historických udalostí – čo predstavuje vďačný príbehový model, ktorý je populárny nielen u nás, ale vo veľkých filmových eposoch honosiacich sa prepracovanou výpravou, honosnými kostýmami, dunivou hudbou aj príležitostne pateticky prednesenou hercovou replikou. A tie môžu byť niekedy úžasné, ba remeselne fascinujúce – len ak nehrozí, že scenár v kľúčových momentoch začne drhnúť. V takých chvíľach sa totiž môžu aj obdivuhodné filmárske kvality rýchlo stať niečím, čo je celku na príťaž a kritici začnú zamieňať honosnosť za nadutosť, strojenosť a podobne. Jeden z informačných titulkov, ktorý sa vo filme objaví v závere, síce naznačí, že reálne sa medzi ústrednou milostnou dvojicou mohlo diať niečo úplne iné a pre videné vlastne ani nie sú historické dôkazy. Potrebný dejový rámec a zopár nevyhnutných zvratov núka hlavne Jar Adely Ostrolúckej od Ľuda Zúbeka, ktorú väčšina z nás pozná zo školských lavíc a povinnej literatúry.

Veľké časové skoky medzi filmovými pokračovaniami bývajú otravné, pretože nás vytrhnú z jedného príbehu a zvyčajne nemotorne vrhnú do nového, hoci často nie sme úplne pripravení opustiť to, čo sme práve videli a zažili. V tomto smere je film 28 rokov neskôr: Chrám kostí iný. Nadväzuje takmer presne na mieste, kde 28 rokov neskôr skončil – uplynulo nanajvýš niekoľko hodín. Danny Boyle sa však v pokračovaní vracia do role producenta a režisérske opraty odovzdáva Nii DaCostovej, ktorá po svojich nedávnych projektoch ako The Marvels a Hedda pokračuje v kreatívnej vízii Boylea a Alexa Garlanda.

Je to presne ten typ, čo celý život svedomito „makal“, či už v škole, aby získal jednotku, no najmä v práci, aby sa vyšplhal na vytúžené manažérske miesto. Šéfovia ho zbožňovali najmä vo chvíľach, keď bolo treba niečo dorobiť priam v šibeničnom termíne a niekde v kúte sa len smiali, že ich za svoju ochotu bude stáť len nedôležité drobné a občas vyrieknuté prísľuby povýšenia, ktoré mu isto-iste nikdy naozaj nesplnia. Kolegovia – najmä tí závistlivejší a intrigánsky súťaživejší – mu v podobných chvíľach vždy radi ešte popridávali vlastné nesplnené povinnosti navrch. A osobné vzťahy – či už ide o manželstvo alebo priateľky, ktoré ho mali po rozvode opäť vrátiť medzi normálne sociálne koexistujúcich ľudí – mu pre prácu zväčša išli len do krachu. Chudák Stan (Rayane Bensetti) je aktuálne poverený šéfom Cimenteries Réunies Richardom (Gilles Cohen) vycestovať do Rigy aj s kufríkom naplneným miliónovým úplatkom pre uzbeckých spoločníkov. Stanova priateľka Marine (Claire Chust) pôvodne očakávajúca, že konečne zase zažije s priateľom voľný večer a rande, pre jeho nadchádzajúcu služobnú cestu nemá veľké pochopenie a už-už stojí jednou nohou vo dverách, aby ho opustila. Zlomyseľný kolega Fred (Léonard Berthet-Rivière) pre istotu ešte obsah kufríka zamení, aby mu zariadil hanbu aj „vyhadzov“ a sebe Stanovo miesto...

V mimoriadnej silnej zostave filmov uviedlo vlaňajšie Cannes v hlavnej súťaži snímku Citová hodnota Joachima Triera a získala Veľkú cenu festivalu (za Zlatou palmou najdôležitejšia cena). Aj keď sa na prípravu projektu prispelo dohromady až päť krajín uviedli ho ako nórsky film. Medzičasom film nominovali na Zlatý glóbus (8 nominácii) a na Oscara (9 nominácii). Uvidíme koľko z nich premení, ale rozhodne je to dielo, ktoré si takú pozornosť zaslúži. O rodinných pošramotených rodinných vzťahoch vzniklo už nespočetne mnoho filmov, ale do tej hĺbky ako načrela do nich Citová hodnota možno máloktorý. Na prvý pohľad sa to ani nezdá, ale keď sa nad jednotlivými úvahami, replikami, scénami zamyslíte, tak je nad čím uvažovať. Ako celok je to vynikajúca úvaha o komplikovaných vzťahoch v jednej rodine, kde vládne všetko len nie súlad, a následná snaha ako-tak ich upratať, ak sa to vôbec dá. Otec rodiny, slávny režisér a scenárista Gustav Gerg (Stellan Skarsgård), dávno opustil rodinný krb, lebo sa chcel venovať umeleckej činnosti. Po rokoch, pri príležitosti pohrebu matky, sa snaží urovnať svoj vzťah s dcérami – slávnou herečkou Norou (Renate Reinsve) a mladšou, jedinou vyrovnanou členkou rodiny, Agnes (Inga Ibsdotter Lilleaas), ktorá sa vydala a má dieťa.

Režisér a scenárista Craig Brewer na seba už dávnejšie upozornil ako hudobným (Footloose), tak aj životopisným filmom (Volám sa Dolemite), a preto bol tým pravým režisérom pre novinku Smutný song, v ktorom sa spájajú tieto dva žánre v jeden komplexný celok. Zaujímavé je, že si tento raz vyberá menej známu postavu zo sveta šoubiznisu, ktorej príbeh nám (a zrejme ani väčšine amerických divákov) nebude známy a preto má potenciál diváka prekvapiť či miestami dokonca šokovať. Tou postavou je Mike Sardina, alebo lepšie povedané, tými postavami sú Mike Sardina a jeho manželka a múza Claire. Spolu zakladajú kapelu Lightning and Thunder (Blesk a Hrom), ktorá svojim spôsobom interpretuje piesne speváka Neila Diamonda, a spolu zažívajú vzostupy i pády.