Kalkata august 1948 Matka Tereza netrpezlivo čaká na rozhodnutie pápeža Piusa XII či jej dá súhlas na založenie vlastného rehoľného rádu. Rozhodnutie z Vatikánu prišlo a tak mohla založiť Kongregáciu misionárok lásky. Opustila kláštor, ktorý dlhé roky viedla a vydala sa vlastnou cestou. Príbeh filmu Matka severomacedónskej režisérky Teony Strugar Mitevskej sa odohráva počas jedného týždňa do odchodu matky predstavenej z kláštora. Zoznamujeme sa s ňou pri výrobe malých chlebových guličiek, ktoré rozdáva hladným a chorým ľuďom. Nie je to veľa, ale aspoň niečo. Matka (Naomi Rapace), ako jej všetci hovoria, sa rozhodla, že po jej odchode prevezme kláštor Agnieszka (Sylvia Hoeks) s čím súhlasí aj Otec Friedrich (Nikola Ristanovski). Matku a Otca Friedricha viaže hlboké priateľstvo, ktoré vzniklo pri ich dlhoročných a hlbokých rozhovoroch o viere a živote. Je mu ľúto, že odchádza. Veľasa vraj o nich aj klebetilo, boli to však zrejme len zlomyseľné reči. Jej pokojný odchod sa však komplikuje a je postavená pred veľkú dilemu.

Štyridsiate rok minulého storočia, malá dedinka niekde na švajčiarskych hraniciach. Pre diváka je Tichá rebelka historický film, ale príbeh mladej Emmy zasahuje do súčasnosti s netušenou naliehavosťou. Kúsok od dejiska príbehu sa v lesoch zjavujú nemeckí vojaci, ktorí pred sebou ženú ľudí s kuframi. Ale nie je to príbeh o dejinných zvratoch zo začiatku vojny. Je to príbeh o vojne, ktorá sa odohráva vnútri hlavnej hrdinky. Švajčiarska režisérka Marie-Elsa Sgualdo kreslí príbeh bez demonštratívnych vyjadrení, dozrievanie jej protagonistky Emmy je tiché, ale celý proces má v sebe netušenú intenzitu.

Prebudí sa na palube kozmickej lode, vôbec netušiac ako sa tam dostal, čo tam vôbec robí, ani kam presne smeruje. Na palube boli pôvodne traja. Jeho spoločníci však momentálne nejavia žiadne známky života. Niekdajší učiteľ druhého stupňa základnej školy s doktorátom z molekulárnej biológie, ktorý sa, zdá sa, v minulosti veľmi nepohodol s prevládajúcimi názormi vedeckej obce a zjavne tiež neabsolvoval kompletný astronautský výcvik, Ryland Grace (skvelý Ryan Gosling) je práve na ceste bez návratu k od Zeme poriadne vzdialenej Slnku podobnej hviezde Tau Ceti. Hviezde, ktorá z nejakého dôvodu zdanlivo ako jediná nie je zasiahnutá tzv. Petrovovej pásom. Slnko a mnohé iné sú momentálne ohrozované Astrofágmi, mikroorganizmami odčerpávajúcimi ich energiu. Zemi zostáva približne 30 rokov do katastrofálneho globálneho ochladenia spôsobeného nedostatkom slnečného svetla. Keď Grace dorazí na miesto potenciálneho cieľa, s hrôzou zisťuje, že tam nie je na podobnej misií sám. Konkurenčná kozmická loď rozhodne nie je pozemského pôvodu. Prvopočiatočná panika z možného prvého kontaktu s mimozemskou inteligenciou sa pozvoľna zmení na pokusy o nadviazanie zrozumiteľného spôsobu komunikácie s niečím, čo pôsobí ako päťnohá kôpka oživených skál pôvodom z trojhviezneho systému 40 Eridani...

S filmami o hrdinstve, vychádzajúcimi zo skutočných udalostí, sa vždy akosi mimovoľne objavuje nádej, že snáď sa tvorcovia dopracovali k niečomu zaujímavejšiemu, ako popisu situácie, keď sa hrdina vzoprie, niečo vykoná a potom ho popravia, alebo umrie v boji. V tomto prípade sa nič nezmenilo a invencia nájsť za osudmi ľudí, viac než čistú popisnú kazuistiku, alebo umeleckú publicistiku, ostala trčať dosť ďaleko, aby sme ju aspoň tušili a mohli o nej uvažovať. Zaujímavejšie, než pokus interpretovať sfilmovaný osud najmladšej popravenej obete v nacistickom Nemecku, sedemnásťročného Helmutha Hubenera (1925-1942), je skôr rozoberať skládku opracovaných schém a šablón, ktorými sa takto vyrozprávaný príbeh riadi. Asi je to istý druh súkromnej irónie, ale premňa bolo sledovanie filmu Pravda a zrada v tejto optike oveľa znesiteľnejšie. Predpokladám, že do distribúcie sa dostal kvôli nejakým výročiam, alebo tak nejako, lebo všetko, s čím prichádza sme už niekde určite videli.

Dobrovoľníci Červeného polmesiaca zachytia 29. januára 2024 zúfalé volanie šesťročného dievčatka. V Gaze sa ocitla pod paľbou, uviazla v rozstrieľanom aute a prosí o pomoc. Paľba neutícha, pomoc v nedohľadne. Ako prvý sa k jej volaniu dostáva Omar (Motaz Malhees) a pridá sa k nemu aj Rana (Saja KiIani), ktorá sa už chystala domov, lebo je na smrť unavená. Čoskoro sa do udržania dievčatka pri živote, ale najmä nádeje, že sa to dobre skončí, pridá aj Nisreen (Clara Khoury). Problém im len robí zbytočná byrokracia (ťažko povedať, či je to byrokracia), lebo Mahdi (Amer Hlehel) musí čakať na povolenie. Totiž nie je také jednoduché poslať záchrannú jednotku na cestu, kým ja trasa nie ako- tak bezpečná, a to nie je skoro nikdy. Posielať na smrť najlepších záchranárov je veľká zodpovednosť. Nečudo, že čoskoro dôjde aj ostrejším slovám a nervozite. A mála prosí: „Príďpre mňa, pomôž mi“. Pracovníci sú bezmocní.

Film Nehovorte mi dedo sa zaoberá vlastným životom režisérky, smrťou jej otca a jej vzťahom s nebinárnym dieťaťom. Snímka je nespútaná vo svojom skúmaní emócií, úprimná až do bodu prehnanej priamočiarosti vo svojom stvárnení queer scény a môže sa pochváliť špičkovým obsadením, a to aj v úlohách, ktoré neboli pre dej nevyhnutne potrebné. Hlboko osobný príbeh, ktorého scenár napísala Sophie Hyde spolu so svojím partnerom Matthewom Cormackom, je v mnohých ohľadoch jej vlastný.

Film Od základu, inšpirovaný skutočnými udalosťami, rozpráva príbeh o prežití miestnych obyvateľov po lesnom požiari v Colorade. Tvárou v tvár stratám a ťažkostiam sa komunita a súcit stávajú ústrednými. Na pozadí úchvatnej prírodnej scenérie tvoria Josh O'Connor a Lily LaTorre pútavé duo otca a dcéry, ktoré s veľkým srdcom nesú emocionálnu hĺbku filmu. Pre svoj druhý celovečerný film čerpal Max Walker-Silverman inšpiráciu z vlastného života: Bol svedkom toho, ako lesný požiar zničil dom jeho starej mamy v Colorade.

Na nástenných hodinách v reštaurácií Norms v Los Angeles s ručičkami pozostávajúcimi z jedálenského príboru práve odtikala desiata hodina a desiata minúta v noci, keď sa tam zjavil on. Mal na sebe dosť nevzhľadný bizarný kostým, z ktorého trčali aj odkvapkávajúce hadičky niečoho, čo rozhodne nemuselo voňať obzvlášť vábne. V očiach mal hysterický výraz pomäteného bezdomovca. V ruke držal spínač k možnej trhavine a svojimi slovami: „Toto NIE JE prepad!“ sa snažil osloviť veľký počet zákazníkov podniku neustále hľadiacich do mobilov natoľko dôrazne, aby mu aspoň na chvíľku venovali hoc len minimum vlastného sústredenia. Predstaví sa ako cestovateľ v čase (Sam Rockwell), čo, samozrejme, veľkú dôveryhodnosť v nikom naokolo nebudí. Vraj hrozí veľká katastrofa súvisiaca s nadchádzajúcimi pokrokmi s umelou inteligenciou. Bol na tomto mieste a v tomto okamihu už aspoň 117-krát a snažil sa nájsť vhodnú kombináciu budúcich spojencov – nikde inde by ju vraj nenašiel. Nádeje, že ju konečne nájde tento raz si tiež veľmi nerobí. Raz to ale určite vyjsť musí. Z tých, ktorých medzi zákazníkmi presvedčí, sú niektorí pomerne dosť veľkí podivíni. Nájdu sa dokonca aj dve ženy, ktoré rozhodne prehovárať netreba. Hoci o účasti jednej z nich má pre smútok v jej očiach sám trochu pochybnosti...

Na začiatku bol príbeh osemnásť ročnej Mary Shelleyovej, ktorý neskôr pretavila do úspešného románu s názvom Frankenstein alebo Moderný Prometheus. So strašidelným príbehom vtedy vyhrala stávku, ktorú uzavrela so svojim manželom spisovateľom a básnikom Percy Shelleym, a každý zo zúčastnených musel uznať, že práve ona prišla s najdesivejšou historkou zo všetkých. Popularite Frankensteina výrazne pomohol rovnomenný film z roku 1931, kde sa v úlohe obávaného Monštra predstavil Boris Karloff. Vysoká návštevnosť a zisky napokon „prinútili“ štúdio Universal, aby sa začali zaoberať aj pokračovaním príbehu, v ktorom sa objavila jedna z najnezabudnuteľnejších postáv rannej éry hororu. Bola to práve Frankensteinova nevesta, ktorá síce vo filme zohrala iba krátku úlohu, no v pamäti ľudí ostala dodnes. Vlastne ju vidíme až v samotnom závere, a okrem zvláštneho syčania, neprehodí ani slovo. Pohľad na postavu mlčanlivej Nevesty sa teraz v najnovšom filme pokúša zmeniť známa herečka Maggie Gyllenhaal, ktorá si vo svojom autorskom projekte zaumienila, že sa podrobnejšie pozrie na túto záhadnu postavu a rozvinie romantický vzťah medzi dvoma monštrami, ktorý bol v čiernobielej klasike odsúdený na zánik.

„Nastal čas pozrieť sa sovietskemu monštru priamo do očí. Je potrebné mu porozumieť, aby sme mohli zvíťaziť“, povedal režisér Sergej Loznica při príležitosti uvedenia svojho najnovšieho filmu, ktorý mal premiéru v súťaži na minuloročnom festivale v Cannes. Scenár filmu vznikol podľa rovnomennej novely Georgija Demidova (1908-1987), fyzika, ktorý prežil trinásť rokov v gulagu na Kolyme a jeho dielo bolo vydané až po rozpade Sovietskeho zväzu. Možno aj preto je menej známy ako Alexander Solženicyn alebo Varlam Šalamov. Za jeho života neboli uverejnené žiadne literárne práce a zomrel v domnení, že KGB všetko zničila.