Známy americký režisér Sam Raimi sa po dlhšej dobe vracia k temnejšiemu žánru, ktorý mu bol kedysi veľmi blízky. Aspoň tak hlása popis označujúci jeho nový film Pošlite pomoc za mix hororu, thrilleru a komédie. Raimi sa totiž vo svojej ranej ére skutočne profiloval ako originálny tvorca drsných hororov, temných thrillerov a cudzí mu nebol ani čierny humor, ktorým svoje netradičné žánrovky výdatne ozvláštňoval. Napriek tomu, že sa potom stratil v záplave komerčnejších a tradičnejšie rozprávaných superhrdinských filmoch, získal si pozornosť v roku 2009 čiernohumorným dynamickým hororom Stiahni ma do pekla, ktorý si vyslúžil istý kultový status. Od filmu Pošlite pomoc sa teda očakáva podobne uvoľnené dielo, v ktorom Raimi opäť predstaví svoju záľubu v morbídnej estetike.

Po oznámení, že sa Christophe Gans takmer o 20 rokov neskôr vráti do smrtiacou hmlou zahaleného mestečka Silent Hill s novým filmom (s nádejou, že vďaka nemu všetci zabudnú na pokračovanie Návrat do Silent Hill 3D z roku 2012, nakrútené iným režisérom), boli na mieste aspoň čiastočne pozitívne očakávania. A skutočne Gans vnáša mnoho silných stránok svojej prvej adaptácie späť do malého mestečka vo filme s názvom Silent Hill: Nočné mory. Na plátno sa však dostal len zlomok emocionálnej sily, ktorá je súčasťou pôvodného príbehu.

Podobne ako v talianskom filme Sviatočný augustový obed z roku 2008, v ktorom sa režisér Gianni Di Gregorio objavil po boku svojej vlastnej matky, aj v írskom remaku Štyri matky vysadia traja muži svoje matky u svojho najlepšieho priateľa, aby unikli na výlet. Režisér Darren Thornton a jeho brat a spoluscenárista Colin Thornton hlavnú postavu Edwarda príslušne aktualizovali do modernejšieho rámca a spravili z neho poprednú figúru miestnej homosexuálnej komunity. Scenár k filmu Štyri matky je čiastočne založený aj na Thorntonových autobiografických skúsenostiach; on a jeho brat sa po ťažkej chorobe matky presťahovali späť do svojho detského domu.

Pekný príjemný slnečný deň. Mladý manželia Man- su (Byung-hun Lee) a Miri (Ye-jin Son) sa pripravujú na malú slávnosť v ich nádhernom dome, manžel totiž dostal za odmenu od zamestnávateľa úhora a toho pripravujú opekať v záhrade. Man-su poctivo zrekonštruoval starý 50- ročný dom na moderné bývanie, lebo mal k nemu od detstva citový vzťah. Je to vzorná rodina s dvomi deťmi so synom Si- one (Woo Seung Kim), ktorého mala Miri ako slobodná matka a spoločnou dcérou Ri- one (Se Yiu Choi). Sú to šťastní ľudia, Man-su a Miri sa navyše pripravujú na tanečný večierok a pri tej príležitosti vyskúša aj nové topánky a veselo si s manželom zatancujú k ich krásnej záhrade. K rodinnej idyle nemôžu chýbať ani psí miláčikovia, ktorých najmä deti nadovšetko milujú. Rodina ešte netuší, že darovaný úhor nebola pocta za vykonanú prácu, ale rozlúčka. Man-su, ktorý sa celý život zasvätil výrobe papieru je zrazu pre firmu, ktorú kúpili Američania, nepotrebný.

Po neveľmi úspešnom prepise komiksu Jacka Kirbiho Eternals (2021) sa americká režisérka čínskeho pôvodu Chloé Zhao vracia svojim novým filmom k štýlu, ktorý má bližšie k jej oceňovanému debutu Zem nomádov (2020). Jeho kontemplatívnu, lyrickú rozprávaciu štruktúru, umožňujúcu prienik do sveta Fern, putujúcej po Amerike v karavane, v Hamnetovi prekrýva konkrétnejšia dejová topografia s historickým odkazom na renesančného alžbetínskeho dramatika Williama Shakespeara (1564-1616) a okolnosti jeho života.

Asi sa nenájde veľa odporcov tvrdenia, že každý film dánskeho režiséra Andersa Thomasa Jensena je udalosťou sezóny. Od roku 2000, keď nakrútil film Blikajúce svetlá, cez Mäsiarov (2003), Adamove jablká (2005), O kuratách a ľuďoch (2015), Rytierov spravodlivosti (2020) až po Posledného Vikinga, fascinuje svojich divákov originalitou provokatívnych príbehov, obsadených bizarným panoptikom mužských i ženských postavičiek, reflektujúcich komické šialenstvo sveta, ktorý nikoho a nič nešetrí. Snímka slávnostne otvorila dnes v Bratislave prehliadku súčasných severských filmov SCANDI, ktorú organizuje distribučná spoločnosť Film Europe.

Je to už sedem rokov, čo žije v japonskom Tokyu, no napriek tomu zostáva neustále v úžase z toho, ako sa jeho rodná kultúra líši od tej, v ktorej našiel svoju aktuálnu domovinu. Stále si kladie množstvo otázok o tom, ako sa priblížiť miestnym – aj preto, aby sa necítil tak sám. Stále ho má čo prekvapovať, dokonca, akoby zatiaľ neprenikol do zmyslu miestnej kultúry hlbšie, ako do vrstvy nablýskaného, zmyslovými dojmami preplneného povrchu. Americký herec Phillip Vanderploeg (vynikajúci Brendan Fraser) sa sem dostal, aby zatiaľ najpamätnejšie zažiaril v dosť výstrednej reklame na prípravky ústnej hygieny, kde tvorcovia ochotného „gaidžina“ navliekli do bizarného krikľavo farebného kostýmu. Ďalšie profesijné ponuky ho v krajine následne na dlho zdržali, hoci nepredstavovali nič extra. Reklamy striedali vedľajšie „šteky“ v seriáloch. Aktuálne má prísľub zažiariť na konkurze do juhokórejskej krimi na serióznejšiu rolu, no stihnúť prísť na miesto konania v najväčšej metropole sveta, keď vás agent informuje na poslednú chvíľu, to nie je len tak. A potom je tu ešte Shinji Tada (Takehiro Hira), ktorý by mohol jeho herecké schopnosti využiť aj inak ako pred kamerami alebo na doskách, čo znamenajú svet. Vlastní spoločnosť Rental Family, ktorá najíma ľudí, aby niekomu hrali náhradných členov rodiny, či priateľov...

Kto je mileniál? V rodnom liste filmu Renovácia litovskej režisérky Gabriele Urbonaité sa toto slovo často vyskytuje. Je to pre hlavné postavy úsporného filmu dôležité? Často sa slovom mileniál označujú ľudia narodení na začiatku 80. rokov 20. storočia, ktorí sa akosi samozrejme prehupli do storočia 21. To však k charakteristike profilu tejto generácie nestačí. Takže možno viac informácií. Hovorí sa im aj generácia Y, čím sa odlišujú od predchádzajúcej generácie X, ktorá mala trocha odlišné priority. Generácia Y kladie dôraz jednak na sociálne istoty, ale aj na osobné uplatnenie, zaujímajú sa však aj o svoj osobný život, ktorý naopak generácia X kládla na spodné priečky rebríčka. A po tejto vysvetľujúcej vsuvke sa môžeme začať zaoberať filmom Renovácia.

Snímka Štúr scenáristky a režisérky Mariany Čengel Solčanskej (Slúžka) je spočiatku sympatickou reinterpretáciou milostného vzťahu, ktorý sa stal v našich domácich slovenských končinách legendou. Neskôr s pribúdajúcimi minútami sa z neho však akosi vytratí potrebná iskra a príležitostne aj trošku „zakopne“ o svoju ťažkopádnosť. Vzťahu dvoch výrazných individualít, ktorý sa odohráva na pozadí významných historických udalostí – čo predstavuje vďačný príbehový model, ktorý je populárny nielen u nás, ale vo veľkých filmových eposoch honosiacich sa prepracovanou výpravou, honosnými kostýmami, dunivou hudbou aj príležitostne pateticky prednesenou hercovou replikou. A tie môžu byť niekedy úžasné, ba remeselne fascinujúce – len ak nehrozí, že scenár v kľúčových momentoch začne drhnúť. V takých chvíľach sa totiž môžu aj obdivuhodné filmárske kvality rýchlo stať niečím, čo je celku na príťaž a kritici začnú zamieňať honosnosť za nadutosť, strojenosť a podobne. Jeden z informačných titulkov, ktorý sa vo filme objaví v závere, síce naznačí, že reálne sa medzi ústrednou milostnou dvojicou mohlo diať niečo úplne iné a pre videné vlastne ani nie sú historické dôkazy. Potrebný dejový rámec a zopár nevyhnutných zvratov núka hlavne Jar Adely Ostrolúckej od Ľuda Zúbeka, ktorú väčšina z nás pozná zo školských lavíc a povinnej literatúry.

Veľké časové skoky medzi filmovými pokračovaniami bývajú otravné, pretože nás vytrhnú z jedného príbehu a zvyčajne nemotorne vrhnú do nového, hoci často nie sme úplne pripravení opustiť to, čo sme práve videli a zažili. V tomto smere je film 28 rokov neskôr: Chrám kostí iný. Nadväzuje takmer presne na mieste, kde 28 rokov neskôr skončil – uplynulo nanajvýš niekoľko hodín. Danny Boyle sa však v pokračovaní vracia do role producenta a režisérske opraty odovzdáva Nii DaCostovej, ktorá po svojich nedávnych projektoch ako The Marvels a Hedda pokračuje v kreatívnej vízii Boylea a Alexa Garlanda.