Osemnásťročná Marína (Llúcia Garcia) chce študovať filmárčinu a narazí pri žiadosti o štipendium. Na jej žiadosti chýba meno otca. Aby štipendium získala, vydáva sa zo slnečnej Barcelony do Viga na pobreží Atlantiku, aby sa stretla so svojou rodinou, ktorú vlastne nikdy nevidela a aby zistila aspoň niečo o svojom biologickom otcovi, ktorú tu zomrel. So sebou má denník svojej matky, ktorá však už tiež zomrela, a tak Maríne nezostáva nič iné, ako sa vydať na pátranie po svojej rodine, ale aj po tom, prečo sa rodinné puto tak fatálne roztrhlo. A tak sa zdanlivo jednoduchá cesta za logickým doplnením otcovho mena do žiadosti stáva putovaním do minulosti. A to vôbec nemusí byť príjemné.

Marínu privíta strýko Lois (Tristán Ulloa) ktorý spolu s manželkou Denise (Celine Tyll) bývajú na hausbóte. Zoznamuje sa s jeho rodinou, tromi synmi Nunom (Mitch Martín), Basiliom (León Romagosa) a Eugenom (Hans Romagosa). Všetci sú prekvapení jej podobou s jej zosnulou mamou. Okrem priateľskej atmosféry a objavovanie čara iného mora (Atlantiku, tak odlišného od prehriateho Stredozemného mora) sa postupne ukazujú nezrovnalosti. Marina je na základe čítania maminho denníka presvedčená, že rodičia bývali v Toralle, čo je vysoký vežiak na druhej strane zálivu, avšak Lois ju presviedča, že bývali inde. Aj ďalšie stretnutia s rodinou ako keby rozpory skôr prehlbovali, ako vyrovnávali. Rodina je rozvetvená a tak sa Marína každú chvíľu stretáva s inými postojmi a spomienkami. Teta Olalla (Miryam Galego) má butik a ušije Marine červené šaty, ale na druhej strane sa dievča dozvedá od bratancov, že im Olalla povedala, aby sa Mariny nedotýkali, lebo má zlú krv. Postupne odhaľujeme čriepky zo života Marininho otca Alfonza a jej mamy, v ktorom Marine pomáha hlas mamy a texty z jej denníka. Tie sa týkajú nielen jeho lásky k plavbe na plachetnici, ceste až do Peru, ale predovšetkým jeho závislosti na heroínu. Rozporuplné informácie sa kopia – Marina pri ďalšej návšteve u tety Xulie (Janet Novás) zisťuje, že jej otec Fon (skratka mena Alfonz) nezomrel v roku 1987, ale až v roku 1992. A napokon sa Marina konečne zoznamuje so svojimi starými rodičmi, ktorí musia potvrdiť, že je ozaj dcérou Alfonza Fona Piñeira. Stará mama (Marina Troncoso) je odporná babica, ktorú zaujímajú iba televízne správy zo života šľachty, a ktorá zrejme nenávidí aj deti so svojej rodiny, ktorým nechce dovoliť sa kúpať, lebo sú špinavé, musia sa najprv osprchovať. Ako jediná sa vyjadrí, žeMarina sa vôbec nepodobá na svoju matku. Chladnú atmosféru u starých rodičov dovŕši aj Marinin starý otec (José Ángel Egido). Všetky deti k nemu pristupujú a po objatí im dáva bankovku. Keď sa priblíži Marina, otvorí šuplík a dá jej hrubú obálku s peniazmi. Na štúdium, aby nemusela žiadať o štipendium. Toto gesto však evokuje podtón – odíď, nech už ťa tu nevidíme. Dievča protestuje, ale napokon si obálku zoberie.

Čo je však dôležitejšie, Marina napokon od Nuna, s ktorým sa najviac zblížila, zisťuje, že starí rodičia izolovali jej otca, zatvorili ho a ľahostajne ho nechali umierať na AIDS v izolácii. Preto teraz pozerajú na dievča, ktoré pátra po minulosti svojich rodičov, ako na cudzí element, ktorý je zodpovedný za to čo sa Fonovi stalo. Tieto zistenia v nej pomaly prebúdzajú sklon k odporu. V noci sa s Nunovou pomocou k rezidencii starých rodičov vracia a na protest vysype do bazéna celé vrecko lístia. Takisto vracia obálku s peniazmi.

Napokon Marina a Nuno odchádzajú v noci z hausbótu. Vo Vigu sa slávi fiesta a možno si Marina uvedomuje, že práve na tejnespútanej oslave môže zažiť niečo, čo ju aspoň na chvíľu priblíži rodičom. Tu sa príbeh vracia do minulosti, Marina zažíva fiestu v roku 1983, túla sa roztancovanými ulicami, kde stretáva tajomnú mačku. Prichádza do prístavu a nastupuje na veslicu, s ktorou sa dostáva až na druhú stranu zálivu k vežiaku Torrala. V snovej sekvencii vystupuje po rebríku až na strechu, kde stretáva svojich rodičov, otca Fona (v dvojroli Mitch Martín, tiež ako Nono) a matku (takisto v dvojroli Llúcia Garcia). Vidí rodičov na plachetnici, s ktorou sa plavia do Južnej Ameriky, vidí ich prípravu drog, šantenie sa na pláži, bezstarostnosť, ktorá napokon končí, keď ich pobrežná hliadka zadrží pre drogy. Dochádzajú im peniaze, Marinina matka je tehotná a rozhoduje sa, že si dieťa nechá. Tu sa troška halucinogénny príbeh končí, zrazu je Marina opäť v súčasnosti. Strohá scéna zo súdu, keď starí rodičia potvrdzujú že Marina je dcérou ich syna Fona znamená pre Marinu konečne výsledok, za ktorým išla. Avšak to,  že môže žiadať o štipendium je iba vedľajším benefitom jej cesty do Galície. Tým hlavným je jej vnútorná cesta za poznaním vlastnej rodiny, akokoľvek je to poznanie často nie príjemné.

Romería znamená v španielčine púť, teda náboženská púť. Režisérka Carla Simón postavila príbeh na vlastných zážitkoch, a to mu pridalo na autenticite. Film plynie v zdanlivo málo súvisiacich sekvenciách, stretnutiach s rodinou, v ktorej je ťažko sa vyznať, jednotlivé postavy aj ich príbuzenský vzťah splývajú. Hlavná predstaviteľka Llúcia Garcia je spontánna, prirodzená a plná pohody a vnímavosti. Má so sebou kameru, ktorú však takmer nevyužíva, ale mnohé scény majú nádych až home videa, ako keby ich ona zaznamenávala. Kamera Hélène Louvart a jej spôsob snímania, plávanie v rodinných stretnutiach, kde sa divák stáva súčasťou ich životavýznamne prispieva k tomu,že sa identifikujeme s Marinou. Vymyká sa ztoho iba časť, v ktorej sa vracia do minulosti a sleduje drogovú cestu rodičov. Táto fikcia je vybočením z inak veľmi civilného príbehu.

Rozhovory s príbuznými sa týkajú obyčajných vecí, tajomstvo Marininho otca sa odhaľuje ticho a bez dramatických momentov. Zrkadlí sa v charakteroch jednotlivých postáv. Je trocha znepokojujúce, že práve samozrejmosť Mariny, jej úprimnosť a nevyjadrený názor viac nenahlodáva predstavu dcéry o rodičoch. Tá zostáva tak trocha na pol ceste, aj keď snová sekvencia zo života Marininých rodičov, ktorá je v drsnom protiklade k predstave, ktorá vyplýva z denníka Marininej matky, napokon vracia dievča do skutočnosti. Avšak tá zostáva neokomentovaná, je to iba záznam v životopise, ktorý si hrdinka doplnila na doteraz prázdne biele miesto. Napokon sa musíme pýtať, čo si dievča z tejto cesty odnieslo? Či sa zmierilo s krutosťou rodiny, ktorá ľahostajne odsúdila jej otca, alebo či tieto stretnutia boli napriek všetkému nájdením rodiny a návratom do nej. (Film Romería mal premiéru na 78. festivale v Cannes v hlavnej súťaži o Zlatú palmu).

Romería (Romería - Das Tagebuch meiner Mutter), Španiesko, Nemecko 2025
Dĺžka : 115 minút
Réžia: Carla Simón
Scenár mCarla Simón
Kamera: Hélène Louvart
Hudba: Ernest Pipó
Casting: María Rodrigo
Strih: Sergio Jiménez, Ana Pfaff
Scénografia Mónica Bernuy
Masky: Patricia López
Kostýmy: Anna Aguilà
Produkcia: María Zamora
Hrajú: Llúcia Garcia, Tristán Ulloa, Sara Casasnovas, José Ángel Egido, Miryam Gallego, Janet Novás, Celine Tyll, Sergio Quintana, Toño Casais, Laia Manzanares (rozprávačka), Mitch Martín
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 4. júna 2026
Foto: Filmtopia, ČSFD.cz.