Snímka Deň odhalenia režiséra Stevena Spielberga je lahodne dvojakým filmom. Na jednej strane vracia režiséra k počiatkom jeho tvorby, kedy nesmrteľnými klasikami ako Čeľuste (1975), Blízke stretnutia tretieho druhu (1977), Dobyvatelia stratenej archy (1981) a E. T.- Mimozemšťan (1982) prakticky vynašiel termín „blockbuster“ a tým filmársky najsugestívnejším spôsobom magicky plnil najtajnejšie túžby, či sny publika o dobrodružstvách, odhaľovaní tajomna, nepreskúmaných magicky skrytých svetov a všetkom tom, čo sa vymyká bežnej ľudskej každodennej skúsenosti – charakteristický rys jeho tvorby, ktorý neskôr vystriedala snaha o možno trochu príliš akademicky pôsobiace seriózne umelecké výpovede... No na druhej strane je tiež hlboko zrelým pohľadom do vnútra človeka, pochopením jeho limitov aj nádejne skrytého potenciálu - nespochybniteľne autorským dielom, ktoré si v tom všetkom „len“ vypomáha žánrovými normami a v niečom, ako posolstvo odráža režisérov pokročilý vek, prípadne jeho nespochybniteľnú životnú skúsenosť. V istom zmysle sa táto dvojakosť odráža aj na kľúčových postavách príbehu – špecialistovi na kybernetickú bezpečnosť Dr. Danielovi Kellnerovi (Josh O'Connor) a televíznej rosničke Margaret Fairchildovej (vynikajúca Emily Blunt)...

Prvej vzhliadajúcej k vonkajším tajomstvám, technologickým „zázrakom“, so snahou komunikovať s iným svetom a sprístupniť ho nášmu, respektíve druhej bezprostredne nachádzajúcej v individuálnom alebo aj kolektívnom vnútri zabudnuté, či traumou vytesnené alebo odštiepené psychické zložky túžiace sa opäť vynoriť, žiť a dýchať. V pointách a najzásadnejších zvratoch pri tom hrá prim to, ako sa obaja nevyhnutne potrebujú a veľavýznamne dopĺňajú, stávajú sa neoddeliteľnou súčasťou akejsi tretej názorovej nadhodnoty. Všetko sa to, samozrejme, deje v čase fiktívnej celospoločenskej krízy hroziacej vyvolať definitívny nukleárny konflikt (asi najmenej zaujímavý motív príbehu slúžiaci v súčasnom politicky polarizovanom svete, ako síce pochopiteľný, no zároveň tiež trochu nasilu pridaný dejový „háčik“). Kulisa, ktorá je spätá s žánrom sci-fi od jeho prvotného boomu v 50. rokoch, keď klasiky ako Vec z iného sveta (1951) Christiana Nybyho, Invázia lupičov tiel (1956) Dona Siegela a najmä Deň, keď sa zastavila Zem (1951) Roberta Wiseho pri reflektovaní prvého kontaktu s mimozemskou inteligenciou nestrácali zo zreteľa najmä paranoju Studenej vojny, či hrozbu zániku pod vplyvom nekontrolovateľnej reťazovej reakcie možného použitia jadrových zbraní. Údajné pristátie v Roswelli v Novom Mexiku z roku 1947 hrá v deji kľúčovú rolu, rovnako tak politická paranoja s nixonovskou prezidentskou érou, keď spoločenskú nedôveru voči systému deštruktívne rozpútala aféra Watergate (paralelne so stále vtedy ešte bolestivo vnímanými následkami atentátu na JFK, či porážkou Spojených štátov vo vietnamskej vojne – obzvlášť rok Parížskych mierových dohôd, 1973, sa spomína nahlas viackrát).

V istom zmysle určitá uzemnenosť a ľudská vierohodnosť v stvárnení jednotlivca, ktorý sa krok za krokom snaží odhaliť pravdu na celospoločenskej úrovni, pričom je nútený sa konfrontovať so systémom, čo sa o pravdu neplánuje s nikým deliť a pre utajenie citlivých informácií ide až cez mŕtvoly, pripomenie práve klasiku Alana J. Pakulu Všetci prezidentovi muži (1976). Len nahrádza jednu aférou druhou – ako to rozhodne nie nepodobne už využívala „časová kapsula“ 90. rokov a paranoje politicky unipolárneho sveta po konci Studenej vojny televízny seriál Akty X (1993–2002) Chrisa Cartera vo svojich vrcholných sezónach. Scenár Davida Koeppa začína príbeh in medias res. Pracuje s „pravdou“ čiastočne, ako s hitchcockovským MacGuffinom a odhaľuje ju len v takej miere, ktorá by ju úplne nezbavovala jej tajomnosti (to nie je spoiler, ale očakávaný naratívny rys obdobných príbehov!). Keďže tajomnosť je neoddeliteľnou súčasťou jej dynamiky a energickosti v príbehu, film, samozrejme, končí v momente, ktorý sa môže na prvý pohľad javiť, ako otvorený koniec – a niekto z publika to môže kriticky vnímať ako prejav tvorivej „lenivosti“. Iní by opačný prístup a podanie až príliš jednoznačných odpovedí určite považovali za hlúposť príbehu, takže je dobré, že dej končí v správnom momente. Koniec koncov Deň odhalenia je aj o existenciálnych otázkach, s prakticky nedosiahnuteľnými odpoveďami počas ľudského života. Viera v existenciu mimozemskej inteligencie – ako určitá „modernizovaná“ obdoba tradičných náboženských foriem - je už desaťročia aj na odbornej psychologickej úrovni vnímaná, ako projekcia vnútorne pociťovanej potreby nájdenia akéhosi vonkajšieho v nekonečnosti vesmírneho priestoru sa odrážajúceho spasiteľa, ktorý by labilnému ľudstvu v čase jeho najväčších kríz a hrozieb nukleárnych katastrof pomohol... Aj preto by ďalší diváci v otvorenom konci mohli nájsť dokonca určitú skrytú myšlienku, ktorá efektívne robí jeho otvorenosť niečím paradoxne zmysluplne uzavretým.

Každopádne, je tu priestor pre viacero myšlienkových interpretácií pre divákov, ktorí takúto možnosť vždy milovali na v prvom rade ideami a nie „len“ efektmi poháňaných sci-fi klasikách minulosti a chýba im to v súčasnej až príliš doslovnej mainstreamovej tvorbe. Film je v podstate dosť „konzervatívny“ vo svojej pointe v porovnaní so súčasnými popkultúrne milovanými sci-fi o prvom kontakte ako Posledná šanca (2026) Phila Lorda a Christophera Millera, ktoré majú naratívny problém odhadnúť správny moment svojho ukončenia a povedia vo výsledku viac, ako by mali, než sa začne publiku zdať, že odpovede sú už predsa len trochu podozrivé. Práca s ústredným tajomstvom ako s MacGuffinom zároveň naznačuje, že príbeh nie je ani tak o skutočnom prvom kontakte ako skôr reflexiou toho, ako môže na odhalenie pravdy ľudstvo reagovať. Reprezentanti tradičných náboženstiev sa môžu cítiť ohrození deštrukciou hodnôt, ktorými doposiaľ efektívne žili – tak ako v Kontakte (1997) Roberta Zemeckisa podľa slávneho románu Carla Sagana. Ústredné hrdinské duo – Margaret a Daniel – sa bolestivo konfrontuje s najbolestivejšími stránkami vlastných minulostí a nevyhnutne sa v priebehu deja mení, rovnako tak od zverejnenia „pravdy“ očakávajú, že aj spoločnosť bude pripravená na podobnú konfrontáciu s tým, čo v sebe potlačili. Dokážu to však niektorí jednotlivci vôbec zvládnuť? Nehrozí ešte väčšie popretie, kompenzácia a iné nevyspytateľne afektívne reakcie? V tom tkvie práve najväčšie napätie príbehu.

Oni sú odrazom neraz čudáckych postáv priam sfanatizovaných túžbou po poznaní za každú cenu z Blízkych stretnutí tretieho druhu (a teda môžu sa aj mýliť a pôsobiť voči sebe, prípadne okoliu nechtiac deštruktívne), aj dospelé verzie detí z E. T.- Mimozemšťana, ktoré sa musia vrátiť k svojim zabudnutým detským stránkam vlastných osobností. Antagonistická organizácia Wortex na čele s Noahom Scanlonom (Colin Firth v osviežujúco atypickej úlohe) síce inflačne skrz „byrokratický“ systém sledovania a stopovania anonymne pôsobiacich desiatok zamestnancov vyvoláva dojem stvárnenia ďalšieho divákovi dosť známeho žánrového stereotypu (okrem iného pripomenie uzemnenú, či neparodicky stvárnenú verziu Mužov v čiernom od Barryho Sonnenfelda z roku 1997) a samotný Noah má veľa spoločných rysov s postavou Keysa Petera Coyotea v E. T.- Mimozemšťanovi. Pozvoľna sa títo protihráči stávajú ambivalentnými - síce tyranizujúcimi, ale aj nečakane starostlivými - ochrancami už tak dosť chaosu podliehajúceho ľudstva, ktorému by zverejnenie „pravdy“ práve v danom momente mohlo definitívne zlomiť väz. A ani Margaret s Danielom nie sú vždy úplne nadšení z toho, k čomu sú v príbehu tlačení, keďže v polovici prípadov nejednajú až tak za seba, ale prehovára skrz ich telesné schránky mimozemská entita. Neschopnosť vzdorovať vnútornému hlasu tak zásadne ovplyvní niektoré zvraty aj umožní hercom naplno prejaviť svoj talent pre charakterové herectvo.

Náboženský podtext príbehu sa pridaním týchto dejových prvkov o niečo viac umocňuje, pretože posadnutosť v psychologickom zmysle jednej postavy môže byť jednak prejavom duševného rozpadu osobnosti, môže sa však diať aj v zmysle novozákonného „obrátenia“ Šavla na Pavla. Posadnutosť inej postavy - Danielovej priateľky, bývalej novicky Jane Blankenshipovej (Eve Hewson), do ktorej sa cez nebezpečnú mimozemskú techniku „vnorí“ protagonistov prenasledujúci Noah, je možné tiež prirovnať k manipulácií démonom alebo diabolskou entitou. Dokáže zmeniť spojenca na zradcu a naopak. Koniec koncov aj rozpadajúce sa štruktúry tradičných náboženstiev pred koncom zúfalo bojujúce o svoje prežitie, sa môžu nachádzať v akomsi medzištádiu transformácie do niečoho vznikajúceho, nového a po najtemnejšej noci sľubujúceho potrebnú nádej. Spielbergova viera v mimozemskú inteligenciu je opäť optimistická a hlavne sa javí byť podľa finálneho posolstva príbehu pre ľudstvo ozdravujúca.

O remeselných kvalitách dynamicky sa okolo postáv krútiacej kamery Janusza Kaminskiho a Patricka Caponeho niet pochýb. Dynamizujú útek z miesta A do miesta B v príbehu, ktorý nikde nezačína ani nekončí, ale symbolicky prebieha práve tu a teraz. Z prekážok na ceste eskalujú filozofujúcu „odyseu“ neraz v dlhých, inscenačne náročných záberoch, do ktorých postavy vchádzajú aj ich opúšťajú v premyslených choreografiách. Je to výpravný film so scénografickými návrhmi  Adama Stockhausena nezabúdajúceho na typické spielbergovské landmarky v rámci interiérov aj exteriérov z vyššie citovaných titulov jeho kariéry a nespochybniteľne určený pre veľké plátno, s fascinujúcou hudbou deväťdesiatštyriročného režisérovho dvorného skladateľa Johna Williamsa. Deň odhalenia je skrátka žánrová lahôdka pre milovníkov z dnešného pohľadu už možno trochu staromódnych, no stále trvalých a časom preverených spielbergovských blockbusterov. Možno nie až taká dobrá ako Blízke stretnutia tretieho druhu alebo E. T.- Mimozemšťan. Má k nim však sakramentsky blízko. A tým najsympatickejším na ňom je – podobne ako v prípade iného majstrovského Prvého kontaktu (2016) od Denisa Villeneuvea -, že pred divákom inšpiratívne vyzdvihuje a zdôrazňuje potrebu prekonania izolovanosti a najmä hľadanie správnych spôsobov komunikácie.

Deň odhalenia (Disclosure Day), USA, 2026
Dĺžka: 145 minút
Réžia: Steven Spielberg
Scenár: David Koepp
Kamera: Janusz Kamiński
Hudba: John Williams
Casting: Cindy Tolan
Strih: Sarah Broshar, Michael Kahn
Scénografia: Adam Stockhausen, Rena DeAngelo
Kostýmy: Paul Tazewell
Produkcia: Kristie Macosko Krieger, Steven Spielberg
Hrajú: Emily Blunt, Josh O'Connor, Colin Firth, Eve Hewson, Colman Domingo, Wyatt Russell, Henry Lloyd-Hughes, Michael Gaston, Elliot Villar, Tommy Martinez, Hettienne Park, Delaney Anne Cuthbert, Noah Robbins, Chavo Guerrero Jr., Gabby Beans, Chris Silcox, Jennifer Butler, Jim Parrack
Distribúcia: CinemArt SK
Premiára v SR: 11. júna 2026
Foto: CinemArt SK