Filmové rozchody a rozvody sme si zvykli vnímať ako zmes únavných rozhovorov, schválností, mlčania či kombináciu toho všetkého. A niekedy sa pridružuje násilie. Režisér Hlynur Pálmason v duchu svojej špecifickej poetiky vytvoril vo filme Čo nám zostalo z lásky niečo iného. Záznam trápenia, predchnutý víziami, ktoré divákovi dovoľujú dostať sa až do hĺbky duše protagonistov. Divák tak sleduje obrazy, pri ktorých nevdojak uvažuje, ako by on sám niesol ťažobu odlúčenia samoty. Režisér má jednu výhodu, ktorú dokonale využíva – islandskú krajinu, ktorú predstavuje v impresionistických obrazoch a do nej zasadzuje ľudí, ktorí si nesú svoje trápenia.

Anna (Saga Garðarsdóttir) a Magnus – Maggi (Sverrir Gudnason) sa rozchádzajú. Majú tri deti, staršie dievča (Ída Mekkín Hlynsdóttir) a dvoch synov, dvojčatá (Þorgils Hlynsson, Grímur Hlynsson). Príbeh ich rozchodu sa neodohráva v nekonečných rozhovoroch, vo výčitkách. Vlastne sa neodohráva. Maggi pracuje na rybárskej lodi a tak je často mimo domov – teraz už vlastne nie jeho domov – keď je sezóna sleďov. Anna je výtvarníčka, vytvára obrovské plátna s farebnými obrazcami, ktoré jej však pomáha vytvoriť počasie – nepoužíva farby, ale na plátna v exteriéri pokladá kovové pláty, ktoré predtým starostlivo vyrezala. Tie na lúkach hrdzavejú a hrdza vytvára obrazce. Krajina a počasie sa tu podieľa významne na tvorbe. Anna žije na vlastnom pozemku, kde jej široké lúky pomáhajú vytvárať jej diela. Maggi po dňoch strávených na mori sa vracia k Anne a deťom a bezradne sa pokúša byť s rodinou. Príbeh neskúma príčiny rozchodu, Anna je podráždená, veci z minulosti, alebo možno prítomnosti sa podpísali na vzťahu a ona je už privyknutá na svoj život. Aj keď raz, možno úprimne povie, že už bude rada, keď sa chlapci vrátia do školy, lebo jej sem-tam lezú na nervy. Maggi je evidentne nadržaný a možno dúfa, že sa mu podarí Anne priblížiť. Napokon reči o sexe sú prítomné nielen na lodi, keď sa pri večeri chlapi rozprávajú, ale aj deti riešia s úprimnosťou otázku sexu. Či už u rodičov (vtedy bolo dobre, keď sexovali), alebo pri debate o sliepkach – sú to také kurvy.

Príbeh sa rozpadá do scén, strieda humorné aj absurdné momenty, snové predstavy aj až smiešnu krutosť. Anna pozýva švédskeho majiteľa galérie a dúfa, že sa jej ho podarí presvedčiť, aby vystavil jej diela. Ten ju unavuje otravnými rečami o užitočnosti vína. Náhodou vyplašia hus sediacu na vajciach. Keď sa muž pýta či sú tie obrovské vajcia jedlé, Anna ho upozorňuje, že vo vajíčku už je život. Za prudkého vetra sa muž chystá so strachom nasadnúť do lietadielka a predtým ukáže Anne ukradnuté vajíčko. Priloží si prst na ústa. Vzápätí sa lietadlo po strete s kŕdľom vtákov zrúti. Avšak Hlynur Pálmason to necháva bez komentára.

Inokedy vyráža Anna s Maggim a deťmi na výlet. Zbierajú čučoriedky, huby, ležia v tráve. Anna sa s vlajúcou sukňou postaví rozkročene nad Maggiho a ten sa pozerá na jej rozkrok. Ale nevieme, či je skutočnosť, alebo Maggiho mužská, osamelá a neuskutočniteľná vízia. Skúmanie Maggiho neschopnosti sa so svojou osamelosťou vyrovnať pokračuje, on je viac v centre pozornosti pri skúmaní jeho duševného stavu. Anna mu spomenie, že ju napadol kohút a poverí ho, aby to vyriešil. Nepovie ako. V grotesknej scéne Maggi naháňa kohúta po lesíku až ho napokon zabije hodeným kameňom. V noci má potom víziu, že sa v izbe, kde spí zjaví obrovitý kohút a napadne ho. Pri neskoršom rozhovore s dcérou sa usiluje urobiť sa lepším a vraždu kohúta zakryť.

Mlčanlivým pozorovateľom deja je pes Panda, ktorý je stále prítomný a možno aj je akýmsi spojivom rozpadajúcej sa rodiny. Mimochodom – ozajstný pes s ozajstným menom Panda získal na festivale v Cannes, kde mal film premiéru, cenu Palm Dog, akúsi parafrázu na Palme d’Or. Ak hľadáme vo filme nejaký kontinuálny dej, nenájdeme ho. Pálmason vrství jednotlivé sekvencie, strieda obyčajné často humorné scény s pohľadmi na islandskú prírodu. Rytmizujúcim faktorom je aktivita detí – na pobreží stavajú okolo kolo, ktorý predtým zatĺkli akúsi figurínu. Raz je to iba beztvará hmota, inokedy pripomína vikingského bojovníka. Cieľ je jediný, chlapci do figuríny napokon strieľajú šípy.

Ale aj Maggimu je venovaná pozornosť v jeho prostredí, sekvencie na lodi a debaty s námorníkmi ešte zosilňujú jeho pocit vylúčenosti a osamotenosti. Jedna z debát sa týka nájdenej míny z Druhej svetovej vojny. Jej zábery v sieti s akousi plávajúcou postavou zdanlivo nemajú žiadny význam. Len podvedome zvyšujú strach, pocit nekonkrétneho ohrozenia. Výbuch pri jej odpálení na pevnine je len akcentom. Ale pocit ohrozenia nemizne.

Všetky zdanlivo nelogické obrazy, ktoré Pálmason vŕši, zrazu dostávajú význam. Kvety vresu na lúkach bičovaných vetrom, krájanie húb a detailné pohľady na to, ako sa nôž zabára do ich štruktúry, strieľanie šípmi do figuríny, korčuľovanie na zamrznutej hladine, Annine plátna a ich tvorba, umývanie hrdze prúdom vody. A celkom na začiatku filmu hlučné búranie akéhosi prázdneho hangáru. Pálmason pracuje aj s časom, aby sme neprepadli predstave, že to, čo vidíme, je záležitosť niekoľkých dní či týždňov. Práve strieľanie z luku do strašidelnej figuríny nás presvedčí, že rozpad a hľadanie niečoho, čo ozaj zostalo z lásky, je dlhodobý proces. Nehybná kamera snímajúca figurínu zároveň časozberne zaznamenáva meniace sa ročné obdobia. Za kamerou stál sám režisér a materiál bol nakrútený na 35mm film. Pálmason kameru pre svoje nakrúcanie aj kúpil, pretože dlhé hľadanie a skladanie záberov by bolo príliš náročné, ak by si pri takejto práci musel techniku prenajímať. K plynulému toku jednotlivých sekvencií prispieva aj práca strihača Juliusa Krebsa Damsba, ale takisto hudba a celý zvukový dizajn. Hudba Harryho Hunta, ktorá film sprevádza, je akousi paralelou k obrazom. Jemná, s atmosférou severskej prírody, nepodkladá sa smútku a dýcha spolu s postavami, ktoré sprevádza pri ich ceste bolestivého rozpadu vzťahu. K zaujímavostiam patrí aj to, že detské role hrali vo filme vlastné deti režiséra. Film Čo nám zostalo z lásky bol islandskou nomináciou na Oscara v roku 2025.

Čo nám zostalo z lásky (Ástin sem eftir er), Island / Dánsko / Švédsko / Francúzsko 2025
Dĺžka: 109 minút
Réžia: Hlynur Pálmason
Scenár: Hlynur Pálmason
Kamera: Hlynur Pálmason
Hudba: Harry Hunt
Strih: Julius Krebs Damsbo
Zvuk: Björn Viktorsson
Scénografia: Frosti Fridriksson, Árni Jónsson
Kostýmy: Nina Grønlund
Produkcia: Katrin Pors, Anton Máni Svansson
Hrajú: Saga Garðarsdóttir, Sverrir Gudnason, Ída Mekkín Hlynsdóttir, Grímur Hlynsson, Þorgils Hlynsson, Kristinn Guðmundsson, Halldór Halldórsson, Anders Mossling, Ingvar Sigurðsson, Katla Margrét Þorgeirsdóttir
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 28. mája 2026
Foto: ASFK