Ubehlo 30 rokov, čo sa na plátnach kín objavil prvý diel dnes už sedemdielnej série Vreskot. Réžie sa vtedy ujal uznávaný hororový režisér Wes Craven a v sérii pokračoval až do roku 2011, kedy sa s filmovým aj civilným svetom rozlúčil štvrtým pokračovaním. Po smrti Cravena sa sériu rozhodla rozšíriť režisérska dvojica Bettinelli-Olpin a Gillett, ktorý pomerne schopne spracovali piaty a šiesty diel. Kým šiesty diel sa vzdialil koreňom filmovej série, siedmy sa naopak snaží na pôvodný film odkazovať. Réžie sa totiž ujal Kevin Williamson, pôvodný scenárista filmu Vreskot, a so starou známou dvojicou v ústredných úlohách sa nás pokúša naladiť na nostalgickú vlnu prvého dielu.

Kniha esejistu a politického poradcu Giuliana da Empoliho Le Mage du Kremlin, ktorá v slovenčine vyšla ako Kremeľský mág, vyvolala veľkú pozornosť, preložili ju do 35 jazykov a viedla v čase vydania (2020) rebríčky najpredávanejších kníh vo Francúzsku. Získala Veľkú cenu za román Francúzskej akadémie a patrila k i favoritom Goncourtovej ceny. Patrí k žánru „semifikcie“, opiera sa na reálne postavy a udalosti, ale zbytok fabuluje, dokresľuje, umelecky dopracúva.

Súrodenci Jeff (Adam Driver) a Emily (Mayim Bialik) idú navštíviť otca (Tom Waits) a cestou sa o ňom zhovárajú. Dcéra ho vidí realistickejšie, syn je k jeho bohémskemu životu tolerantnejší, vypomáha mu peniazmi. Kým deti pochybujú z čoho vlastne žije, otec zdá sa upratuje svoj dom. Prečo ? - to sa ukáže neskôr. Na prvý pohľad popletený starec ich ponúkne vodou, neskôr sa dopracujú aj k čaju, rozhovor viazne, viac sa mlčí ako hovorí. Našťastie, deti sa rýchle odporúčajú, no ešte stačia zistiť, že má na ruke krásne drahé  rolexky, ale nerozoberajú to a starý pán si môže oddýchnuť. Toľko prvá poviedka najnovšieho filmu Jima Jarmuscha Otec Matka Sestra Brat, ktorý na vlaňajšom festivale v Benátkach získal Zlatého Leva za najlepší film. Ak si chcete tento poviedkový film renomovaného nezávislého amerického tvorcu vychutnať, musíte sa pripraviť na čítanie medzi riadkami, presnejšie, domyslieť si to, čo sa tam nepovedalo, poprípade len naznačilo. V tichu, mlčaniach, trápnych momentoch a smutnom humore hľadať pravdu.

Naozaj nebýva častá takto presná a aktuálna harmonizácia reálnych udalostí a umeleckej reflexie. Tá obvykle zaostáva, objavuje sa až po nejakom čase, snaží sa o podstatný významový komentár i emocionálnu reflexiu. Iránske filmy nemajú z opozície voči režimu obavy. V čele stojí viacgeneračná skupina, celkom určite vedená Džafarom Panahim a Mohammadom Rasoulofom, ktorého film Semienko posvätného figovníka sme videli v našich kinách len nedávno, ale rovnako ostrý tón vyludzujú aj jeho filmy Niet zla medzi nami (2020) a, samozrejme, Rukopisy nehoria (2013). Pripájajú sa prirodzene i mladší režiséri, napríklad Reza Dormishian a jeho film Ja že sa hnevám? (2014), Reza Mirkarimi s filmom Dnes (2014), o taxikárovi, ktorý vezie do pôrodnice ženu bez muža, alebo Ali Zamani s filmom Orion (2014), o tajných, nedovolených potratoch.

Všetko sa to začne vo chvíli, keď sa pán Earnshaw (Martin Clunes), náladový, príležitostne vľúdny, inokedy značne hnevivý až násilne trýznivý vdovec, vráti do svojej domoviny na Veternej hôrke z Liverpoolu s malou „cigánskou“ sirotou a predstaví ju ako svojmu služobníctvu lamentujúcemu nad novými pribudnutými povinnosťami, tak vlastnej dcére Cathy (Charlotte Mellington). Tá je nadšená a ihneď chlapca bez mena ustráchaného vôbec niečo povedať pomenuje Heathcliff (Owen Cooper). Dievčina, nanešťastie, zdieľa niekoľko podobných charakterových čŕt so svojim otcom – teda okrem častého nachádzania sa v alkoholickom opare, či holdovaniu hazardným hrám – a rada najmä tie negatívnejšie aplikuje na pestúnke Nelly (Hong Chau), nemanželskej dcére lorda. Od začiatku ju to k Heathcliffovi priťahuje, no zároveň by ho rada kruto ovládala. Lichotí jej chlapcova vernosť „až za hrob“, aj to, že vo chvíľach, kedy spolu niečo vyvedú, je dokonca ochotný zniesť na svojom chrbte otcov trest za oboch. Keď ona vyrastie do podoby Margot Robbie a on nadobudne vzhľad Jacoba Elordiho, ich ako-tak fungujúci vzťah naruší otcovo prehratie zvyšku rodinných peňazí. Cathy začne premýšľať nad spôsobmi, ako si udržať postavenie, na aké je zvyknutá a pokukovať po Edgarovi Lintonovi (Shazad Latif) zo susedného Drozdova...

„Čo sa stalo, nesmie sa stať znova“, hovorí protagonistka ambiciózneho režisérskeho debutu Niny Knag v takmer obligátnej scéne stanovovania morálnych hraníc: pre seba, pre čerstvo dospelého partnera v jej tajnom vzťahu a pre filmové publikum, ktoré sa tým zabáva. Ak nám reakcie na filmy ako Nebezpečné sny (2025) a Babygirl (2024) – a pomerne intenzívny diskurz, ktoré podnietili – niečo ukázali, tak je to fakt, že príbehy žien generácie X, ktoré znovu hľadajú svoju sexualitu podľa vlastných predstáv, sú atraktívnejšie ako kedykoľvek predtým. Teraz sa do akcie zapojili aj nórska režisérka s filmom Nevolaj ma mami, ktorý mal premiéru minulý rok v Karlových Varoch.

Helsinky, muž a žena bežia parkom aj ulicami a preťahujú si svaly na vonkajších náradiach. Je to ich každodenný rituál. Takisto je ich rituálom rýchly sex, kým musia odísť do práce. Jane (Iina Kuustonen) pracuje v cestovnej kancelárii, práca ju baví, aj keď možno niekde vnútri cíti, že je to iba zásterka jej ozajstnej túžby cestovať, spoznávať iné krajiny ako Fínsko. Mikki (Riku Nieminen) je nie veľmi úspešný herec, čo si síce trocha uvedomuje, ale jeho uvedomenie nejde tak ďaleko, aby z neúspechu vinil sám seba. Obaja žijú relatívne spokojný život bez výkyvov, pohodlný a s dostatočnou dávkou predvídateľného sexu. Zdá sa, že ich súdržnosť nemôže nič naštrbiť. Preto je tak trocha šokujúce, keď Mikki navrhne, aby si svoj dlhoročný vzťah trochu ozvláštnili a okorenili a využili služieb Ostrova lásky. Jane je prekvapená a nezdá sa, že by bola nadšená. Napriek pochybnostiam sa s Mikkim na Ostrov vydáva. Ich prvé stretnutia s ľuďmi, ktorí prišli na Ostrov s rovnakým cieľom je aj prvou sondou do trvácnosti ich vzťahu. Zatiaľ čo Jane inštinktívne protestuje a náznaky sexu, alebo iba predohier od iných mužov či žien odmieta, Mikki je spontánnejší a ponuky Ostrova si užíva. Jane zachytí pohľady Valmy (Laura Malmivaara) a aj keď ju kontakt dráždi aj láka, odmieta ho z akejsi tradície jej vzťahu s Mikkim.

Prehliadka škandinávskeho filmu Scandi priniesla nielen hrané filmy s hviezdami ako Mads Mikkelsen, ale v tomto roku tak trocha výnimočne aj komédie a dokument Bratia Anderssonovci. Ten je sondou do osudov štyroch bratov, z ktorých prinajmenšom jedno meno je vo filmovom svete slávne. Režisérka Johanna Bernhardson sa v inteligentne poskladanej rodinnej ságe o živote, sklamaniach, nádejach a smrti zamýšľa nad vzťahmi štyroch súrodencov, bratov Anderssonovcov. Ona sama je s nimi rodinne spätá – je dcérou Leifa Anderssona. Každý z bratov má iný osud a či ich niečo ešte spája je otázka, ktorú si režisérka kladie.

Minulú jeseň mali premiéru hneď dva nové filmy z dielne rodiny Safdie. Po tom, čo v roku 2019 spolurežírovali film Drahokam, sa bratia Safdieovci profesionálne rozišli a rozhodli sa venovať sólovým projektom. Po prvýkrát Josh a Benny predstavili dve samostatné diela – oba filmy z prostredia športu. Najprv prišiel Benny, ktorý v Benátkach predstavil svoj film Drvič v ringu. O mesiac neskôr, na špeciálnom premietaní na filmovom festivale v New Yorku (ktoré bolo predtým predmetom mnohých špekulácií), Josh Safdie predstavil svojho veľmi očakávaného Veľkého Martyho – film, ktorý sa v skutočnosti ako pingpongová loptička závratnou rýchlosťou pohybuje medzi rôznymi žánrami.

Fiktívnej postave, talianskemu prezidentovi Marianovi De Santisovi (Toni Servillo) čoskoro končí volebné obdobie, kým však k odchodu do dôchodku príde má pred sebou ešte tri vážne rozhodnutia, udeliť milosť dvom vrahom, žene a mužovi, no najťažším orieškom však zrejme bude podpísať kontroverzný zákon o eutanázii. V expozícii sa s prezidentom stretávame, keď si s pôžitkom zapaľuje lekármi a dcérou zakázanú cigaretu a uvažuje aké stanovisko zaujme k udalostiam. Najväčšou pomocou je mu dcéra Dorotea (Anna Ferzetti), takisto právnička ako on, celý život zasvätila práci pre otca, a je zástancom eutanázie. Netrvá dlho a dôjde medzi nimi k výmene názorov. Dorotea mu vyčíta, že k podpisu eutanázie nemá odvahu, zachová sa ako vždy, keď všetky štátne krízy prežil len tak, že vyčkával, ako to dopadne. Tento názor nezdieľajú všetci, mnohí ho majú za dobrého prezidenta, lebo vždy zažehnal rozbúrenú politickú hladinu. On sám sa má za suchára a nudného človeka, ale dozvie od sa plukovníka Labara (Orlando Cinque), že ho prezývajú Železobetón.