Naozaj nebýva častá takto presná a aktuálna harmonizácia reálnych udalostí a umeleckej reflexie. Tá obvykle zaostáva, objavuje sa až po nejakom čase, snaží sa o podstatný významový komentár i emocionálnu reflexiu. Iránske filmy nemajú z opozície voči režimu obavy. V čele stojí viacgeneračná skupina, celkom určite vedená Džafarom Panahim a Mohammadom Rasoulofom, ktorého film Semienko posvätného figovníka sme videli v našich kinách len nedávno, ale rovnako ostrý tón vyludzujú aj jeho filmy Niet zla medzi nami (2020) a, samozrejme, Rukopisy nehoria (2013). Pripájajú sa prirodzene i mladší režiséri, napríklad Reza Dormishian a jeho film Ja že sa hnevám? (2014), Reza Mirkarimi s filmom Dnes (2014), o taxikárovi, ktorý vezie do pôrodnice ženu bez muža, alebo Ali Zamani s filmom Orion (2014), o tajných, nedovolených potratoch.

Panahiho cesta od poetického Bieleho balónika (1995), v ktorom si malá Razieh chce pred oslavami Nouruzu (islámsky nový rok) kúpiť rybičku, až k alarmujúcemu Kruhu 2000, portrétom žien, prepustených z väzenia, nie je dlhá, ale od tohto momentu kontinuálna. Počínajúc filmom Taxi Teherán (2015) opúšťa mračnú bizarnosť filmov ako Zatiahnutý záves (2013), alebo To nie je film (2010) a objavuje novú poetiku, blízku talianskemu neorealizmu, lebo práve z týchto tradícií čerpala pri svojich začiatkoch v 80. rokoch nová energia iránskeho filmu, formovaná v Inštitúte pre intelektuálny rozvoj detí a mládeže. Zhoduje sa s ním v niekoľkých rovinách : neglorifikuje sociálnu kritiku a priamočiary útok na režim, ale vychádza pozorne z realistického popisu praktickej a všednej každodennosti, niekedy úsmevnej a niekedy poetickej a ľudsky dojímavej. Úder do reality teokratického štátu je o to autentickejší.

Východisková situácia Drobnej nehody je jednoduchá. Začína v aute, scéne, ktorá sa pre iránsky film stala ikonickou a filmov, odohrávajúcich sa v tomto minipriestore by sme sa asi nedopočítali. Rodina je trojčlenná, manželský pár a malá dcérka. Čosi sa však stane, otec zrejme narazí na potulného psa a auto kolabuje. Dorazí do malej dielne a jej majiteľ Vahid v šoférovi rozoznáva policajného vyšetrovateľa Eghbala podľa zvuku, ktorý vydáva jeho protéza. Aj keď si nie je celkom istý, vinníka unesie a rozhodne sa ho za pomoci ostatných spoluväzňov identifikovať. Odhalenie má však háčik, pri výsluchoch mali väzni zakryté oči a tak je zvuk jediným dôkazom.

Panahi, ktorý je aj autorom scenára, rozohráva drámu malého človeka, odhodlaného vykonať dielo spravodlivosti na vlastnú päsť. Ide o jav, zvaný vigilantizmus, keď jednotlivec neverí inštitucionálnemu výkonu spravodlivosti a berie ju do vlastných rúk. Vahid prišiel uväznením o všetko, ženu, prácu i zdravie a navaše bol ponížený. Potreba odplaty je vecou cti. Do tohto hrdinského rozhodnutia sa však mieša pochybnosť. Čo ak to nie je on? Počiatočný entuziazmus zabrzdí Eghbalovo tvrdenie, že netuší, o čom Vahid hovorí. Už mu vykopal hrob, kam ho chcel zaživa zahrabať, ale chce si byť istý. Od kamaráta dostane kontakt na ďalšie obete a vyberie sa ich hľadať.

V schopnosti navrstviť príbeh „kontralíniami“, ktoré idú proti sebe a do nejakej miery sa relativizujú, dosahuje Panahi intenzívny efekt. Rozprávanie odľahčujú, zbavujú depresívnej ťaživosti a dokonca môžu byť pre niekoho zábavné. Vahid je na jednej strane hrdý vykonávateľ spravodlivosti, ale zároveň dojemne telefonuje s matkou, je poslušným synom a jeho herecká typológia vykazuje známky nežného dobráka. Obete výsluchov predstavuje v situáciách, ktoré sú vzdialené akejkoľvek politickej angažovanosti, lebo tá bola zrejme príčinou ich zaistenia. Jednu z nich vidíme ako budúcu nevestu, fotí ju v svadobných šatách so ženíchom ďalšia svedkyňa. Asistujú potom Vahidovi pri prevážaní Eghbala v jeho aute. Leží zatvorený v drevenej krabici. Tieto posuny majú síce komediálny nádych, ale zároveň sa dozvedáme podrobnosti surových praktík väzniteľov. On sám je teraz bezmocným väzňom, navyše jeho žena je tehotná a rodí mu syna. Veselá dcérka s plyšovou hračkou je ďalším pôsobivým herným kontrapunktom.

Takáto príbehová architektúra odkazuje k hlboko humánnym koreňom rozprávania a presviedča divákov o tom, že obete režimu sú v konečnom dôsledku na oboch stranách. Takýto pohľad na deliacu mocenskú čiaru môžeme sledovať aj v ďalších iránskych filmoch. Mohammad Rasoulof vo filme Niet zla medzi nami (2020) v štyroch častiach rozprávania predstavuje napríklad istého Javada. Asistuje pri popravách a keď príde na opušťák za rodinou, je svedkom správy o smrti rodinného známeho, popraveného vo väzení.

Drobná nehoda je tak náhodou, na ktorej  Džafar Panahi s nadhľadom demonštruje stav spoločenskej pamäte. Vpísali sa do nej najrôznejšie formy represie a jej obete na svojich mučiteľov nezabúdajú, nech už je ich pomsta vykonávaná akokoľvek nešikovne, má silu morálneho víťazstva obyčajných ľudí. Moc bezmocných je tak lekciou pre mocných, aj keď časom možno skrotnú a snažia sa svoju vinu cynicky relativizovať. Veď to poznáme.

Drobná nehoda (Un simple accident/It Was Just an Accident), Irán, Francúzsko, Luxembursko, 2025
Dĺžka: 102 minút
Réžia: Džafar Panahí
Scenár Džafar Panahí
Kamera: Amin Jafari
Strih: Amir Etminan
Scénografia: Leila Naghdi Pari
Produkcia: Džafar Panahí, Philippe Martin, David Thion
Hrajú Vahid Mobasheri, Mariam Afshari, Ebrahim Azizi, Hadis Pakbaten, Majid Panahi
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 19. apríla 2026
Foto: ASFK