Ak by mal niekto pocit, že maďarský scenáristka a režisér – provokatér György Pálfi nakrútil film o živote hydiny, mýlil by sa. Aj keď hlavnou hrdinkou je ozajstná sliepka – film je predovšetkým o ľuďoch, ktorí sa okolo sliepky pohybujú. Napokon Pálfi mal vždy najbližšie k satire, surrealizmus a sci-fi. Asi žiadny z divákov nemá idylické predstavy o tom, ako vyzerá v dnešných časoch hydinársky priemysel. V presne takejto hale, kde sú tisícky sliepok natlačených na seba sa detailným pohľadom na znesenie vajca dostávame k hrdinke. Narodí sa ako tisícky iných, kohútiky idú rovno do drvičiek, kuriatkam ženského pohlavia je dovolené dospieť. Lebo veď znášajú vajca. Intímna kamera sleduje pomalé dospievanie hrdinky bez mena, ktorá sa od svojich družiek odlišuje iba tým, že má tmavé perie. To jej napokon zachráni život, keď je vyhodená prepravky plnej bielych sliepok s komentárom vodiča kamiónu, že takúto mu šéf nezoberie.

Sliepka cestuje vo vodičovej kabíne, ale ohrozenie je tu stále. Nejde o žiadneho milovníka a záchrancu zvierat, z takejto sliepky bude predsa dobrá polievka. Pri zastávke na pumpe sa sliepke cez otvorené okno kabíny podarí ujsť. Nehľadajme za tým žiadny úmysel, Pálfi sa cieľavedome vyhýba akémukoľvek náznaku, že sliepka je vedená túžbou po slobode, má ušľachtilé ciele a podľa nich jedná. Jej jednanie je náhodné, zobe, kvoká a kráča tam, kde je na zemi nejaká potrava. V noci sa na pumpe zjaví líška a to pre sliepku predstavuje prvé ohrozenie. Po niekoľkých scénach, keď s napätím sledujeme ako líška prenasleduje potenciálnu korisť a často sa aj zasmejeme, lebo sa to blíži miestami groteske (hrdinka totiž vôbec netuší, že je ohrozená, správa sa spontánne), vstúpi do hry kamión. Sliepke sa náhodne pri ďalšom hľadaní potravy podarí prebehnúť frekventovanú cestu, ale líške nie. Skončí pod jeho kolesami.

Následne sa zdá, že sliepka nachádza konečne pokoj, aj keď ju chňapne pes kde si na vyschnutom pobreží, donesie ju pánovi. Napodiv živú a zdravú. Reštauratér (Ioannis Kokiasmenos) v zanedbanej taverne s okázalým názvom Panoráma. Zatvára sliepku do ohrady z pletiva, kde má, podľa neho, všetko čo k životu potrebuje. Vodu a zrno. A tiež ďalšie sliepky. A kohúta. Toho najmä. Tu začína Pálfi podsúvať významy, ktoré sa už začínajú vymykať pôvodnej koncepcii. Strihom a výberom záberov vytvára pointy, ktoré si samotná sliepka pochopiteľne vôbec neuvedomuje, ale divák ich s vďačnosťou prijíma. Zatiaľ čo hrdinka je krásne operená, ostatné sliepky majú holé krky a ak sa postavia vedľa seba, vyzerajú ako pavlačové tetky, ktoré bezmocne sledujú natriasanie tej fifleny. Každopádne sa sliepka konečne dočká svojho prvého vajcia a možno aj prvého kuraťa. Príroda nepustí. Avšak takýto happy end by bol príliš ľahkým vyvrcholením.

Vedľa hydinovej love story sa odvíja iná dráma. S majiteľom zanedbanej reštaurácie žije jeho dcéra (Maria Diakopanagioti) a vnučka. Dcéru, zdá sa, zaujíma iba sex s priateľom (Argyris Pantazaras), malým gangsterom, ktorý by rád zbohatol na pašovaní utečencov cez more. Do deja vstupuje napätie, ktorého je síce sliepka svedkom, ale hnaná biologickými potrebami, správa sa tak, ako jej živočíšny druh dovoľuje. Prvá várka utečencov sa skončí ich udusením v nákladiaku. Gangster so svojim druhom nákladiak zapália a reštauratérovi nezostáva nič iné, ako zvyšky z ložnej plochy zakopať kúsok od cintorína. „Ani neviem, či ste boli kresťania, či moslimi“ komentuje. V druhej várke utečencov sú viacerí dospelí a aj deti. Kričia, že sú hladní, keď ich zatvárajú do garáže, ale nik na to nereaguje. Garáž si už predtým sliepka vyhliadla a zniesla tam vajce. Ale ani z týchto nebudú kuriatka, je to pre deti utečencov vítané utíšenie hladu.

Paralelná gangsterka na chvíľu odvedie pozornosť od sliepky, ktorá si žije vlastným životom, Zobe, kvoká a znáša vajcia. Dráma sa odohráva hneď vedľa. Starého majiteľa taverny prestane baviť byť svedkom nelegálnych výčinov sestrinho frajera a jeho kumpánov a udá ich polícii. Keď dcérin priateľ uteká na motorke, zrazí sliepkinho kohúta. Ale nič sa nekončí – starý pán prináša ďalšieho a nádej hrdinskej sliepky dočkať sa kuriatok je opäť živá. Jedinou prekážkou sú ľudia. Zosilňuje sa tu otázka v pozadí, či všetko to, čo sa začína neľudskými podmienkami v hydinárskych závodoch, pokračuje nie celkom vyslovenými otázkami o migračnej kríze a napokon sa končí v krvavom finále je to, čo si homo sapiens môže pripnúť ako medailu za to, že je ten naj. Pretože ani snaha starého pána mať konečne čistý stôl sa nekončí idylicky. Iba sliepka vo vyprázdnenej taverne sa konečne poprechádza po zábradlí a za ňou vidíme belasé more. Panoráma. A v piesku pod ňou pobehuje kŕdeľ jej vlastných kuriatok.

Pálfi však v kladení otázok šikovne kombinuje črtajúcu sa drámu a tragédiu so scénami, ktoré sú ako vystrihnuté z najlepších komédií či animovaným grotesiek. Keď sliepku zatvoria do škatule s vystrihnutými otvormi, uteká a my vidíme utekajúcu škatuľu. Bezduchosť človeka charakterizuje to, že zatiaľ čo sa divák smeje, svedok tejto scény, ľahostajný a unudený prevádzač si toho ani nevšimne. Pálfi so svojim kameramanom Giorgosom Karvelasom snímajú často sliepku v detailu, nie z pohľadu človeka, ale z jej perspektívy. Ľudia sa tak stávajú akýmisi figúrami v pozadí, síce z pohľadu sliepky veľkými, ale s jednaním, ktoré nikdy nepritakáva životu. Na rozdiel od vtáčej hrdinky.

György Pálfi nakrúcal film  Sliepka v Grécku a aj dialógy sú v gréčtine. Napriek úspechu svojich filmov - dva z nich (Štikútka a Taxidermia) boli maďarskými nominantmi na Oscara, vyhlásil, že už nebude nakrúcať svoje filmy v Maďarsku, pravdepodobne ako protest proti tomu, že Maďarský filmový inštitút je pod priamou kontrolou dnes už bývalého predsedu vlád Viktora Orbána. K najväčším pozitívam tohto „zvieracieho“ filmu je spôsob, ako sa pozerá na zvieratá. Už nie antropocentrizmus, ale prístup, ktorý premyslene stavia vedľa seba svet zvierat a svet ľudí. Komediálne vyznenie viacerých scén podporila aj hudba, ktorá strieda grécke ľudové melódie s ľúbostnými baladami. Tu Pálfi vsúva do príbehu charakteristiku, ktorú prináša človek. V zvieracej ríši sa znášanie vajec a dvorenie kohúta odohráva v tichu. Alebo v kulise kvokania. K zaujímavostiam patrí aj to, že hlavná hrdinka sliepka nemala iba jednu predstaviteľku. Osem sliepok, ktoré sa pri nakrúcaní striedali mal na starosti skvelý a uznávaný maďarský tréner zvierat Árpád Halász. Možno by sme ich mali spomenúť – napokon sú to tiež herečky. Feri, Anett, Nóra, Eti, Szandi, Enci, Ezster a Enikő a dvaja kohúti – Árpi a Rozsdás. Film Györga Pálfiho mal svetovú premiéru na festivale v Toronte 2025 v súťažnej sekcii Platform.

Sliepka (Tyúk(Hen/Kóta), Maďarsko, Grécko, Nemecko, 2025
Dĺžka: 96 minút
Réžia: György Pálfi
Scenár: György Pálfi, Zsófia Ruttkay
Kamera: Giorgos Karvelas
Hudba: Szabolcs Szőke
Hrajú: Yannis Kokiasmenos, Maria Diakopanayotou, Argyris Pandazaras, Antonis Kafetzopoulos, Antonis Tsiotsiopoulos
Strih: Réka Lemhényi
Zvuk: Adrian Baumeister, Erik Mischijew, Matthias Schwab
Produkcia: Martin Hampel, Thanassis Karathanos, Giorgos Kyriakos, Kostas Lambropoulos, Effie Skrobolas
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 25. apríla 2026
Foto: Filmtopia