Fiktívnej postave, talianskemu prezidentovi Marianovi De Santisovi (Toni Servillo) čoskoro končí volebné obdobie, kým však k odchodu do dôchodku príde má pred sebou ešte tri vážne rozhodnutia, udeliť milosť dvom vrahom, žene a mužovi, no najťažším orieškom však zrejme bude podpísať kontroverzný zákon o eutanázii. V expozícii sa s prezidentom stretávame, keď si s pôžitkom zapaľuje lekármi a dcérou zakázanú cigaretu a uvažuje aké stanovisko zaujme k udalostiam. Najväčšou pomocou je mu dcéra Dorotea (Anna Ferzetti), takisto právnička ako on, celý život zasvätila práci pre otca, a je zástancom eutanázie. Netrvá dlho a dôjde medzi nimi k výmene názorov. Dorotea mu vyčíta, že k podpisu eutanázie nemá odvahu, zachová sa ako vždy, keď všetky štátne krízy prežil len tak, že vyčkával, ako to dopadne. Tento názor nezdieľajú všetci, mnohí ho majú za dobrého prezidenta, lebo vždy zažehnal rozbúrenú politickú hladinu. On sám sa má za suchára a nudného človeka, ale dozvie od sa plukovníka Labara (Orlando Cinque), že ho prezývajú Železobetón. 

Režisér filmu Milosť Paolo Sorrentino (Mladosť, Veľká nádhera, Parthenope) vyrozpráva príbeh vážneho politika, vedomého si zodpovednosti za svoje rozhodnutia, súkromne štyridsať rokov trápiaceho sa za neveru manželky Aurory, s noblesou a eleganciou jemu vlastnou. Všetky Sorrentinove opusy sú elegantné – vo vyrozprávaní príbehu, hereckých výkonoch, obrazovej zložke a všetkých komponentoch. Nepoznám lepší výraz ako slovo elegancia, lebo aj eventuálne vulgarizmy vyznejú z úst hercov elegantne, nepohoršujúco. Majú v deji svoj význam, nikdy nie sú použité samoúčelné. Vyše dvoch hodím divák nepočúva banality, netrepú po povrchné blbosti, uvažuje sa o zodpovednosti, neustálych pochybnostiach, láske a temných zákutiach ľudskej mysle. Ale aj o striktných pravidlách, ktoré sa stoj čo stoj musia dodržiavať. Najlepšie ich charakterizuje scéna príchodu návštevy portugalského prezidenta. Ako vždy je nastúpená garda a prezident so svojou suitou čaká na príchod vzácneho hosťa, ktorý musí sám bez pomoci prejsť cez červený koberec. Medzitým sa zdvihne vietor, príšerne sa rozprší a starému, unavenému mužovi nesmú prísť na pomoc, je odsúdený iba na pomoc gardy. Táto kameramansky a obrazovo úchvatná scéna má význam len v tom zmysle, aby naznačila, aké skostnatené zvyky ešte vládnu. Zmienila som sa o nej len na okraj, lebo nehrá ďalej v príbehu už nijakú rolu. Prezident Mariano sa so smrťou milovanej ženy nevie zmieriť, ale anis jej neverou. Neustále otravuje rodinnú priateľku, originálnu Coco Valori (Malvia Marigliano), aby mu to, ako jej najlepšia priateľka Aurorory prezradila. No tá neuhne, nechá muža trápiť sa apodozrievať svojho najlepšieho priateľa ministra spravodlivosti Uga Romaniho (Massimo Venturiello), zbytočne ho douráža, nedá si svoje podozrenie vyhovoriť. Ale Aurora mu chýba, život bez nej už nemá pre neho zmysel.

Aurora je neustále prítomná i keď vidíme len jej prechádzajúcu sa siluetu, je to jeho ideál krásy, vkusu a ženskosti. Spovedníkom a najlepším a najlepším priateľom prezidenta je afro-francúzsky pápež (Rufin Doh Zeyenouin) vždy ochotný počúvať a dať dobrú radu. Vzácna zhoda medzi mužmi, z ktorých jeden sa riadi zákonom a druhý má Boha. Tieto dva postoje sa však nevylučujú, lebo obaja hľadajú a hlásajú pravdu. Mariano si hovorí, že je a bol vždy mužom zákona – tomu podriaďuje všetko, jemu hovoria len fakty a občas aj intuícia. Dcéra Dorotea, ako som už spomenula mu stále pomáha, rieši veci zaňho, je už človek otvorenejší, modernejší, ochotný prijímať všetko čo posúva vývoj vpred. Diskusie s dcérou, nebohou Aurorou, pápežom a jedným z odsúdených – mužovi, ktorý zavraždil svoju ženu z lásky, lebo bola už vo vysokom štádiu Alzheimerovej choroby -  sú hlavnou osou príbehu o človeku trpiaceho samotou a žijúceho v sieti absurdity moci. V tomto poňatí je Milosť vážna politická dráma a zároveň aj dilemou človeka bojujúceho s pochybnosťami, zodpovednosťou a možno aj nerozhodnosťou. Prezident je však len zdanlivo nerozhodný, skôr človek včerajška, neschopného preskočiť svoj tieň aj keby si to veľmi želal. Alebo sa predsa len odhodlá...

Osobitnú kapitolu si zaslúži herecký výkon Toniho Servilla (získal na vlaňajšom festivale v Benátkach za túto úlohu Volpiho pohár ako najlepší herec), ktorý zdôraznil ľudskosť a nedokonalosť svojej postavy, ale nezabudol akcentovať to podstatné, že je predovšetkým politik a podľa toho by sa mal aj správať. Nikdy na to nezabúda aj keby najradšej zutekal. Je si vedomí svojej zodpovednosti za krajinu a životy ľudí. Pochybnosti o tom či skutočne dvaja odsúdení vrahovia vraždili z lásky zahral tak vierohodne, že výsledok jeho rozhodnutia neprekvapuje a neprekvapí ani to, ako sa zachová k svojmu domnelému sokovi. Priblíženie k svojim deťom, dcére a synovi, tiež vyplýva z jeho charakteru a etickým normám, ktorým sa nikdy nespreneverí. A tie určujú aj jeho postoj ku kontroverznej eutanázii. Je nad čím uvažovať, lebo čo urobí človek, ktorý nedovolí utratiť ani koňa v agónii, nechá ho zomrieť prirodzenou smrťou, je veľký rébus pre diváka. Výborné výkony podali aj Anna Ferzetti ako Dorotea, Milvia Marigliano (Coco Valori), Orlando Cinque (plukovník Labaro) a Rufin Doh Zeyenouin (pápež).

Milosť Paola Sorrenina patrí k filmom, na ktoré sa nezabúda. Nezabúda pre hlboké myšlienky a úvahy o politike, etike, živote a láske. Prezident Mariano nie je ideálny človek, má veľa chýb, ale je to človek zodpovedný, čestný, taký politik by sa zišiel všade, žiaľ, jemu podobní sú už len minulosťou. V kontexte súčasnej politickej situácii priam rozprávkový. Film sa však oplatí sledovať a obdivovať aj pre striedmu a do detailov prepracovanú kameru Daria D´Antonia. Obdivuhodný výkon! A vôbec snímka je krásna, múdra, elegantná, má hĺbku a nechýba jej ani humor. Čo viac si možno od filmu želať? Len si sadnúť do kina započúvať sa do toho o čom sa tam hovorí a uvažovať. To hlavne.

Milosť (La grazia/Grace), Taliansko, 2025
Dĺžka: 131 minút
Réžia: Paolo Sorrentino
Scenár: Paolo Sorrentino
Kamera: Daria D'Antonio
Casting: Massimo Appolloni, Annamaria Sambucco
Strih: Cristiano Travaglioli
Scénografia: Ludovica Ferrario
Masky: Irene Fasulo
Kostýmy: Carlo Poggioli
Produkcia: Annamaria Morelli, Paolo Sorrentino
Hrajú: Toni Servillo, Anna Ferzetti, Orlando Cinque, Massimo Venturiello, Milvia Marigliano, Giuseppe Gaiani, Alessia Giuliani, Roberto Zibetti, Vasco Mirandola, Linda Messerklinger, Rufin Doh Zeyenouin, Simone Colombari, Alexandra Gottschlich, Lucio Zagaria, Francesco Martino, Tommaso Amadio, Guè Pequeno, Fabrizio Bordignon, Michele Azzarito, Cesare Scova, Stefania Barca, Federica Corti
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 5. februára 2026
Foto: ASFK