Aj keď ide v tomto filme o príbeh zo života zvierat, nie je to dokument v štýle fascinujúcich snímok Davida Attenborougha iba opisné deje sú tu nahradené príbehom. Avšak už strihom vytvárame niečo, čo sa možno v prírode odohráva inak, v inom poradí, s inými významami. Ale to patrí k filmu.Hrdinom snímky Amazónia, tejto čarovnej výpravy do srdca amazonského pralesa, je kapucínska opička menom Sai. V brazílskej verzii sa volá Castanha, to všetko sa však dozvedáme z titulkov, a z oslovenia dievčatkom na začiatku a na konci filmu. Inak v príbehu nepadne ani slovo. Ak za slovné vyjadrenie nerátame zvuky malej opičky, ktorými neprestajne „komentuje“ dej. Nedopátrala som sa informácie, či ide o autentické zvuky tohto opičieho druhu, či si tvorcovia nemuseli vypomôcť zvukmi iných zvierat, ako tomu napríklad bolo v prípade kapybary vo filme Flow.

Sai v bambusovej klietke je naložená do malého lietadla medzi ďalšie predmety, ktoré možno poukazujú na to, že sa niekto niekam sťahuje, je tam debnička s farebnými loptičkami aj iné veci. Ešte pred odletom ku klietke prichádza dievčatko a cez tyčky klietky pohladká opičku. Stretne ju ešte? Lietadlo štartuje a vydáva sa cez nekonečný dažďový prales. Letecké zábery tu nie sú samoúčelné, poukazujú na názov filmu, ale zároveň diváka utvrdzujú v tom, že toto územie je nekonečné a tajomné. Naprekvapujúco sa malé lietadlo dostáva do búrky, ktorej následky sledujeme iba v nákladnom priestore, kde je opička. Nevieme, ako reaguje pilot, ani či je v pilotovej kabíne ešte niekto iný. Čo je napokon logické, keďže človek je z príbehu vylúčený. Havária je nakoniec celkom „priateľská“, zatiaľ čo opička je v iba mierne zdevastovanom priestore bez zranenia, v pozadí vidíme pilóta, ktorý zrejme tiež nezranený opúšťa lietadlo. Toto nevysvetlené riešenie situácie môžeme prijať, ak si uvedomíme, že film je určený aj detskému divákovi a pohľad na mŕtveho pilóta by nepochybne odviedol pozornosť detského diváka od krás Amazónie. V tomto okamihu sa začína jednak akási zoznamovacia cesta opičky s faunou a flórou dažďového pralesa, ktorú by sme mohli nazvať hodinou prírodopisu, ale aj náučnou prechádzkou s výrazne pedagogickým zameraním.

Našťastie, režisér Thierry Ragobert to zvláda so šarmom a dokonca umožňuje rodičom prítomným v sále povysvetľovať deťom to čo oni sami nezabudli zo školy a niekedy aj to, čo zabudli. Malá Sai je síce zatiaľ uväznená v klietke, ale partia zvedavých mravčiarov dvierka uvoľní a opička sa dostáva na slobodu. Jej cesta pralesom sa začína pomalým a nie vždy bezpečným stretnutím sa s nástrahami. Slnko sa strieda s prudkými dažďami. Pád do vody, zachytenie sa na plávajúcich konároch, cesta k vodopádu a pád do neho. To všetko režisér kombinuje s poznávaním živočíšnych druhov, ale tiež hľadaním potravy, čo je pre zviera odchovaní v zajatí kľúčové. Opička je odkázaná na pomalé učenie sa aj s omylmi. Niektoré plody sú jedlé, iné ťažko dosiahnuteľné, šplhať na strom s trčiacimi tŕňmi za lákavo vyzerajúcimi plodmi je jednoducho nemožné. Sai sa učí a spoznáva aj tie nejedlé. Po ich konzumácii zažíva akýsi trip, keď sa v krútiacich a rozostrených záberoch dostáva divák do jej hlavy. Táto sekvencia, hocijako značne štylizovaná dovoľuje najmä detskému divákovi zažívať momenty strachu o život a zdravie opičieho hrdinu.

Príbeh pomaly buduje cestu opičky pralesom a stáva sa, bez násilnej snahy o dobrodružstvo za každú cenu, cestou spoznávania. Nie v každej scéne ide o dramatické stretnutie, ale pohľady na prapodivné húsenice, nekonečný sprievod červených mravcov, vtipné zábery žabiek, zoznámenie sa s všetečným tapírom, tukanmi, a napokon aj najväčšou šelmou Južnej Ameriky jaguárom, či neskutočnými zástupcami hmyzej ríše je v skratke pre detského diváka hodinou prírodopisu a poznávanie fauny a flóry Amazónie. Niektoré sekvencie sú iba jednoduchou prezentáciou exotického živočíšneho druhu iné, napríklad stretnutie s jaguárom, sú posunuté do dramatických sekvencií. A v tom všetko sa pomaly vynára účel cesty malej opičky – je to návrat do jej rodného prostredia a pritakanie pravidlám života v ňom. Pre dospelého diváka je to aj čarovná príležitosť po návrate z kina vyhľadať informácie o druhoch, s ktorými sa ani na hodinách prírodopisu nestretol. Napríklad o sladkovodných delfínoch ružovej farby (delfínovec amazonský) či o harpyji pralesnej.

V tretej časti filmu sa konečne opička stretáva so svojim druhom. Ani to však nie je bez problémov. Starší samec si uzurpuje právo na prvý prístup k potrave a bez milosti vyháňa mladších členov svorky. Sai nachádza akúsi spriatelenú dušu, rovnako malú opičku, ktorá má takisto problém s agresívnym samcom. Tu zistíme, akú dôležitú úlohu mal červený obojok, ktorým bola Sai od začiatku vyzbrojená a ktorý ju jasne zaraďoval medzi domestikované zvieratá. Keď sa ho nakoniec zbavuje, je to jasné pritakanie životu v divočine, ktorého pravidlám sa už naučila. Nakoniec má film aj jemne prezentované ekologické posolstvo. Z diaľky sa ozve zvuk motorových píl a Sai uteká za zvukom. Možno si spomenula na svoj život s človekom. Na čistine s ohorenými pňami vyrúbaných stromov vidí pri plechových domčekoch skupinu ľudí a od nej k nej prichádza dievčatko. Spoznávajú sa. Po chvíľke váhania sa opička obracia a uteká späť do pralesa. Bez červeného obojku sa už ničím neodlišuje od iných kapucínskych opíc.

Je zrejmé, že tento film nebolo možné realizovať bez 3D efektov, ktoré sú však tak nenápadné, že ich takmer neodhalíme. Thierry Ragobert spolu so svojim štábom strávil v pralese takmer dva roky. Na scenári sa spolu s ním podieľali ešte ďalší štyria scenáristi. Je nepochybné, že skvelá technika umožnila nakrúcanie života v tajomnom pralesnom svete. Ku cti filmu a jeho tvorcov však treba povedať, že technika tu nie je zneužívaná a triky či animácie sú tak nenápadné, že divák môže v úžase sledovať túto prehliadku života v zelených pľúcach sveta, uveriť príbehu a rozmýšľať o ohrozeniach tohto tajomného a očarujúceho sveta.

Amazonia, Francúzsko, Brazília 2013
Dĺžka: 83 minút
Réžia: Thierry Ragobert
Scenár: Johanne Bernard, Thierry Ragobert, Luiz Bolognesi
Kamera: Manuel Teran, Gustavo Hadba
Hudba: Bruno Coulais
Strih: Thierry Ragobert
Zvuk: Francis Wargnier, Olivier Goinard
Produkcia: Caio Gullane, Fabiano Gullane, Débora Ivanov, Gabriel Lacerda, Laurent Baujard, Stéphane Millière
Hrajú: Lúcio Mauro Filho
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 25. júna 2026
Foto: Film Europe