Na festival si po Krištáľový glóbus za celoživotný prínos svetovej kinematografie prišla francúzska herečka Juliette Binoche. Herečka, teraz už aj režisérka, okrem iného povedala na diskusii KVIFF Talk, ako sa dostala k réžii a nakrútila dokument V nás (In-I in Motion). Film je skôr meditáciou o umení a medziľudských vzťahoch než klasickým dokumentom. Kameramankou bola jej staršia sestra Marion Stalsens, ktorá na sestrinu žiadosť nakrútila aj posledných sedem predstavení turné.

„Mala som k dispozícii 200 hodín záberov od mojej sestry a trvalo mi veky v tom nájsť film. Ako zredukovať šesť mesiacov skúšania do jednej hodiny? To bola výzva,“ povedala Juliette lebo podľa nej je pre umelca dôležité skúšať nové veci. „Ja sa nechcem opakovať, pretože sa potom nudím Chcem sa niečo naučiť, opakovanie je pre mňa ako smrť.“ Herečka prišla do Karlových Varov v spoločnosti producenta Sébastiena de Fonseca, skorým spolu nakrútili film V nás, utkaný z desiatok hodin materiálov z predstavení Binoche s britsko-bangladešským choreografom a tanečníkom Akramom Khanom.  „Kedysi som bola v Londýne na masáži. Masérka sa ma opýtala, či chcem tancovať. A ja som chcela. Pozvala ma na predstavenie, ktoré robil jej manžel. Po ňom sa ma opýtal, či nechcem stráviť dva dni v štúdiu a vymyslieť nejaký spoločný projekt. Dokrútila som film a súhlasila". Predstavenie vzniklo o dva roky neskôr, priblížila začiatky projektu. "S Khanom sme sa vlastne ani dobre nepoznali, pôvodne sme nemali ani tému, ani inscenáciu. Každý sme sa však chceli naučiť umenie toho druhého. Ja tancovať, on hrať. Predstavenie sme tvorili dva mesiace. Išli sme na turné, celkovo sme odohrali 420 repríz. Na jednom z posledných bol aj Robert Redford. Ten povedal, že musíme z toho urobiť film a ja som ho poslúchla. Čiže uvidíte to čo si Robert Redford želal“. Jej umelecký zámer a metóda ? „Nechcela som vysvetliť vo filme všetko čím sme si prešli. Chcem, aby diváci mali pri sledovaní rovnaný pocit ako tvorcovia pri tvorbe. Neviete čo bude, všetko je rozmazané. Máte viac otázok ako odpovedí. Na konci filmu sa zo všetkých vás stanú tvorcovia a možno vás to pomkne, aby ste skúsili niečo nové. Pretože verím, že všetci sme tvorcovia.“

Oscarova herečka Juliette Binoche sa narodila v roku 1964 v Paríži herečke a učiteľke herectva Monique Stalsens a režisérovi Jean-Marie Binocheovi. Objavil ju André Téchiné a obsadil do filmu Schôdzka. Nikdy sa nevydala, ale z dvoch vzťahov má dve deti. O presune do Hollywoodu, aj keď ponúk bolo neúrekom, nikdy neuvažovala práve kvôli ním. Mne sa Juliette vždy vybaví ako Teraza vo filme Neznesiteľná ľahkosť bytia režiséra Philipa Kaufmana, ktorý nakrútil podľa románu Milana Kunderu. Mnohí sme ho videli po prvý raz na festivale v Moskve. Premietal sa mimo centra diania v nejakom kine v meste. Hľadali sme ho dlho, až kým nám jeden ochotný mladý muž s úsmevom povedal: „Chcete vidieť, ako sme vás obsadili. Len sa choďte na to pozrieť“. Chceli, len sme nevedeli kde je kino, vraj za uglom (uhlom). Len zabudol povedať, že k tam budeme kráčať asi dva kilometre. Dokráčali a stálo to za to. No Juliette pracovala s mnohými významnými režisérmi ako Michael Haneke, Abbas Kiarostami, Claire Denis, preslávil ju napríklad film Krzysztofa Kieślowskeho Tri farby: Modrá. A potom prišiel americký film Anthonyho Minghellu Anglický pacient, v ktorom hrala úlohu zdravotnej sestry Hany a dostala Oscara za vedľajšiu rolu. Potom nasledovala slávna Čokoláda s Johnnym Deppom, v snímke Deti storočia hrala George Sande a Benoit Magimel Alfreda de Mussetta, zblížili sa aj v súkromí, ale tento vzťah vydržal len niečo vyše štyroch rokov. Dlho sa nestýkali, ale pred kamerou ich priateľsky dal dohromady film Umenie jesť a milovať. Ostali dobrými priateľmi a Juliette povedala: „Objavila som radosť byť opäť spolu“. Veď akoby aj nie majú dcéru Hanu. Juliette Binoche má nespočetne veľa vyznamenaní a cien, ale nie je možno dôležité ich všetky vymenovať. Dôležité je spomenúť, že sa v roku 2024 stala prezidentkou Európskej filmovej akadémie, vlani predsedala hlavnej porote v Cannes. Na festivale premietnu jej filmy Verná kópia a Tri farby: Modrá.

Dve posledné lastovičky

Súťažnú snímku z Mjanmaru (koprodukcia s Českou republikou a Francúzskom) nazvala jeho režisérka Aung Phyoe Padlé ovocie (Thit-thee Khu). V centre pozornosti sú dve mladé ženy, ktoré pracujú v textilnej továrni v Rangúne. Nemajú nijakú istotu ani s bývaním, ani so zamestnaním. Kedykoľvek ich môžu prepustiť. Sociálna a ekonomická neistota ich ubíja najmä mladšiu San Kyi (Nandar Myat Aung), ktorá sa priam chorobne upne na staršiu a skúsenejšiu Theint Theint Oo (Nandar Myint Lwin). Vyčerpanosť ich ubíja a neustále dúfajú, že nájdu svoje miesto v živote, ich snom je vidiek, z ktorého práve odišli. Pomaly sa až príliš zblížili, a to v krajine kde je láska medzi ženami spoločenský odsúdeniahodná a neprijateľná. Našťastie, Thient Thient je vydatá, má dieťa a odchádza za manželom. San Kyi to veľmi ťažko znáša, ale príjme realitu a prestáva sa nad tým trápiť. Tempo filmu je pomalé, je nutné veľa odčítať z drobných gest a nevyslovených prianí. Tých ani nie ja tak veľa, v krátkosti by sa dali zhrnúť do vety: Túžim po dôstojnom živote. Cesta k nemu však bude ešte dlhá a tŕnistá.

V hlavnej súťaži posledný uvedený film z Čile je už komplikovanejší a rafinovanejší. Za dažďom (Detrás de la lluvia) režisérky a strihačky Valarie Sarmiento sa zamýšľa nad pamäťou a nevedomím. Hlavnou hrdinkou príbehu je Sofía Belmar (Paula Prado), ktorá práve skončila štúdia psychológie vo Valparaíse sa vracia do rodnej Valdivie aj preto, že jej stará matka mala vážny úraz. Práve pri jej príchode domov nájdu mŕtvolu malého dievčatka, zrejme brutálne zavraždenú. V Sofíi to prebudí spomienky z detstva na sexuálne zneužívanie, ktoré zažila v detstve. Nemôže sa tých pocitov nijako zbaviť a preto odmieta aj fyzickú blízkosť jej dlhoročnej lásky Julia (Cristián Arriagada). Julio je však človek citlivý, chápe jej pocity a nenalieha na ňu. Medzitým je tu aj pokus ďalší pokus o ďalšiu vraždu veľmi rafinovaným spôsobom cez bonboniéru. Snímka je nakrútená v čierno bielej verzii, čo si možno vysvetliť aj tak, že kým mladá žena vytesňuje spomienky nevidí nič farebne, no keď film prejde do farby sa Sofía konečne oslobodí, pozrie sa čo je za dažďom, zbaví sa svojho strachu. V informáciách o filme sa píše, že sa zároveň pozrie aj za pochovaný strach celej krajiny. No to som už vo filme nepostrehla. Podľa mojej mienky ide výlučne o jej problém, o jej pocity, o jej zbavenia sa strachu a nepekných spomienok. Osobne ma najviac zaujala krásna kamera Acácia de Almeida, ktorý vyťažil z prostredia čo sa len dalo, ale najmä zábermi z rozbúreného mora dotvoril to čo hrdinovia cítili a prežívali. Vzácna zhoda kamery s príbehom.

Zajtra sa jubilejný 60. ročník Medzinárodného filmového festivalu Karlovy Vary končí a dozvieme sa víťazov hlavnej súťaže i súťaže Proxima a ocenenia filmov neštatutárnymi porotami.