K nezanedbateľným devízam festivalových miest určite patrí kúzlo prostredia, ktoré je v prípade východoslovenskej metropoly nespochybniteľné. Svoj príťažlivý image má historická vizáž s gotickým masívom Dómu svätej Alžbety i vedľajším kostolom svätého Michala a Hrajúcou fontánou pri divadle, ale i ležérna kaviarenská a reštauračná scéna, kde sa konzumuje i debatuje v akúkoľvek dennú i nočnú hodinu. Všetko to patrí do súboru mimofestivalových atrakcií, ktoré vytvárajú dojem na zahraničných hostí, ktorí sú nezriedka vedení viac zvedavosťou, než programovou náplňou. Ak sa na mieste ukáže, že i tá je plne profesionálna a zaujímavá, spokojnosť sa bez zábran dostaví. Bolo tak i tohto roku, napriek pretrvávajúcej finančnej anémii a čo sa dalo, to sa pri plnom nasadení organizátorov aj stalo.

Východoeurópske súradnice

Všetko, o čom sa v súvislosti s 32. ročníkom zmienim, sú poznámky a dojmy insidera. Zostavovala som súťaž filmov strednej a východnej Európy. Bolo ich osem a selekcia prebehla s ohľadom na široký regionálny rozsah, od Pobaltia, Balkánu až po Kaukaz. Naše farby zastupoval dokumentárny film Musíme prežiť režiséra Tomáša Krupu. Ide o sledovanie životných i prírodných podmienok v rozsiahlych geografických súradniciach, od USA , kde more stále agresívnejšie pohlcuje pobrežné osídlenie rekreačných domov, cez Austráliu a osídľovanie podzemných priestorov, Grónsko v stave topiacich sa ľadovcov až po Mongolsko, kde sa miestni farmári snažia zastaviť šírenie púšte vysádzaním stromov. Je to film s civilizačným posolstvom a musím priznať, že keď som ho videla po prvý raz na veľkom plátne, jeho vizuálna krása mi vyrazila dych. Navyše má jeho realizačná úroveň úctyhodné parametre, ide o slovensko-francúzsko-rakúsku koprodukciu s nepochybným slovenským autorstvom. Potešil ma aj preto, lebo práve tento druh filmov demonštruje v plnej miere, že sa nemusíme trápne handrkovať o to, čo je a čo nie je slovenský film. Majorita rozhoduje, nech sa odohráva kdekoľvek. I v súvislosti s týmto filmom je potešujúce konštatovanie, že krídla nášho filmu sa rozprestreli do všetkých svetových šírok.

Porota vybrala ako víťaza film gruzínskej režisérky Any Urushadze Vedľajšia rola, gruzínsko-estónsko-tureckú koprodukciu. Bizarná rola starnúceho herca Niaza vo filme mladej. nonkonformnej režisérky ho zavedie do surreálneho sveta, ktorý mu sprostredkuje zvláštnu reflexiu jeho vlastného života. S gruzínskymi filmami sme sa dokonca stretli i v našej distribúcii, premietal sa Začiatok (2020) i Drozd v černičí (2023) a kreatívna schopnosť Gruzíncov otvárať zložité svety snov i predstáv a cez ne reflektovať realitu, oslovila i v tomto prípade.

Zvláštne uznanie dostal bulharský film Made in EU režiséra Stefana Komandareva. Jeho Blažine lekcie (2023) zvíťazili pred niekoľkými rokmi na festivale v Karlových Varoch a nový film s najväčšou pravdepodobnosťou mieri i do našej distribúcie. Na osude štyridsiatničky Ivy, ktorú covid dovedie na hranu existenčnej deštrukcie preukazuje opäť výnimočnú schopnosť odsunúť publicistickú kazuistiku, na ktorú tak často trpí slovenský film a pomenovať krízové uzly ľudského osudu v nezvyčajnej situácii.Veľmi som si priala, aby režisér prišiel so svojim filmom do Košíc a trochu sa s nami porozprával, lebo som presvedčená, že tento model filmového zásahu i rozsahu by bol aj pre našich tvorcov inšpiratívny. Je to presne ten druh filmov, ktorý by mohol vznikať aj u nás, keby tu bolo len o trochu viac uvažovania v nachádzaní originálnych, lokálnych príbehov s univerzálnym presahom.

Rovnako to platí aj v prípade poľského filmu Piotra Domalewského Miništranti o chlapcoch, ktorí sa rozhodnú realizovať vlastnú predstavu o morálke a predvedú ju s neobvyklou odvahou a vynachádzavosťou. Diváci naň reagovali neočakávanou návštevnosťou a udelili mu svoju vlastnú cenu. Bol to pre mňa najsilnejší festivalový dojem. Snáď sa ho dočkáme aj v distribúcii. Pre takýto výkon netreba až tak veľa. Len dostatok sebavedomia, sociálnej empatie a samozrejme rozprávačského talentu.

Pekne o tejto podmienke hovoril aj člen poroty na masterclass, afganský režisér žijúci vo Francúzsku Siddiq Barmak, nositeľ Zlatého glóbusu za film Osama. Povedal, že dnes už viac, než veľké mená, zaujímajú svetových producentov dobré príbehy. To je alfa a omega úspechu. Čím dlhšie budeme tento fakt ignorovať, tým dlhšie bude trvať katapultovanie slovenského filmu do významnejších pozícií na európskej kinematografickej mape.

Dlho som hľadala maďarský film, ale nakoniec, aj vo svetle minuloročného víťazstva dokumentárneho filmu Narodil som sa ako sluha režiséra Attilu Moharosa som sa obrátila k dokumentom a našla som film Dcéra môjho otca slovensko-maďarskej režisérky Ley Podhradskej. Režisérka v ňom hľadá svoju nevlastnú sestru, čiernu ovcu rodiny. Uviazla kdesi v španielskom väzení. Lea ju nakoniec vypátrala a pomohla nájsť cestu späť. Osudy východoeurópskych migrantov sú a zrejme ešte dlho budú zdrojom príbehov o našej slobode. Sú prítomné takmer v každom, takto orientovanom výbere. Minulý rok bulharské Bezvetrie rozplakalo porotkyňu z Ukrajiny.

Chýbajúcu komédiu som našla v rumunskom debute Catane Joany Mischie. O našich reáliách hovoril z trochu inej perspektívy. V malej dedinke kdesi v Transylvánii berie finančnú podporu pre zdravotne postihnutých kompletne všetko jej osadenstvo. Táto skutočnosť vzbudí na patričnom úrade pozornosť a skupinka úradníkov sa vyberie na kontrolu. Dopadne pre dedinčanov dobre, ale len na chvíľu. V nefunkčnom štátnom systéme si našli spôsob, ako jeho vlastnú neschopnosť využiť.

S intenzívnym svedectvom prispeli i ďalšie dva filmy, ukrajinská Tichá povodeň režiséra Dmytra Sucholytkij Sobčuka a kanadsko-bulharská Nina Rosa so Strieborným medveďom za najlepší scenár z tohtoročného Berlinale.

Pre každého niečo

Z festivalovej ponuky nikdy nestihnete všetko, čo by ste chceli. Dilemy sú často neriešiteľné, alebo si sadnete do kina, alebo na masterclassi, alebo k večeru na zaujímavú talk show. Nakoniec napriek dôkladnej programovej príprave, skončíte v nejakej hypnotickej debate a všetko je inak. Môj divácky apetít zasýtili dostatočne skvelé filmy Kráľovná na mori/V neznámych vodách i Couture s Angelinou Jolie.

Nestihla som dokument Everest: hora matky uvedený za prítomnosti pokoritelky najvyššej hory sveta Lucie Janičovej, rakúskeho víťaza, film Navždy i Richarda Mullera, ktorý preberal Cenu Milana Lasicu in memoriam za svojho otca Vlada Mullera. Zato som si dosýtosti pohovorila o poľských filmoch a tamojšej kultúrnej scéne s porotcom súťaže krátkometrážnych filmov Maciejom Gilom, bývalým riaditeľom známeho festivalu Kino na hranici, filmovým historikom i pedagógom, a odniesla si odporučený zoznam najzaujímavejších poľských podcastov.

A ešte jeden prekvapujúci zážitok z komornej party festivalového „staffu“. Pristavila som sa pri stolíku, kde čosi veľmi intenzívne anglicky vysvetľoval pomenší chlapík mojim známym. „To je kto?“, spýtala som sa decentne okolostojacich. „Fatih Akin“, zaznela odpoveď. Slávny nemecko-turecký režisér, najvýznamnejší hosť festivalu, ktorý si mal na druhý deň prevziať Zlatú kameru, si chcel pohovoriť v neformálnej spoločnosti. Ospravedlňuje ma len fakt, že aj keď bol večer, mal na nose veľké slnečné okuliare. Bol sympatický a neformálny. Ostatne ako celý festival.