Nórska režisérka vo svojom celovečernom debute Škaredá sestra predstavuje novú interpretáciu príbehu o Popoluške, ktorá zaujme predovšetkým svojou nekompromisnosťou. Emilie Blichfeldt neobohacuje rozprávku len o súčasný pohľad prostredníctvom zmenenej rozprávačskej perspektívy, ale zároveň obohacuje predlohu o brutalitu. Už po svetovej premiére na festivale Sundance sa okolo tohto výnimočného debutu rýchlo vytvorila debata. Objavili sa aj porovnania s filmom Coralie Fargeat Substancia.

Režisérsky debut Emilie Blichfeldt prerozpráva klasický príbeh o Popoluške ako čiernohumornú hororovú rozprávku v štýle body horroru. Tentoraz sa pozornosť nevenuje samotnej Popoluške, ale jej nevlastnej sestre Elvire (Lea Myren). Zatiaľ čo Agnes (Thea Sofie Loch Næss), „Popoluška“ tejto verzie, stelesňuje spoločenský ideál krásy so svojou bezchybnou tvárou a rozpustenými blond vlasmi, Elvira so strojčekom, bacuľatými líčkami a neohrabaným správaním sa tomuto modelu vymyká. Obsesívne túži po princovi a drží sa nádeje, že aj ona má šancu získať jeho srdce podstúpením rôznych skrášľovacích procedúr. Čím bližšie sa ples blíži, tým drastickejšie sú jej pokusy o zmenu svojho tela…

Surová brutalita rozprávok bola v kinematografii už viackrát braná doslovne. Myšlienka filmu Škaredej sestry sa preto na prvý pohľad nezdá byť nijako mimoriadne inovatívna. Spôsob, akým však Blichfeldt dokáže svoju premisu vystavať priamočiaro a zároveň prekvapivo mnohovrstevnatým spôsobom doviesť k pointe, je nanajvýš pozoruhodný. Zatiaľ čo v rozprávkach bývajú sympatie spravidla rozdelené jednoznačne, Blichfeldt šikovne manévruje postavy do sivej zóny. Najsilnejším protivníkom filmu je pritom samotná spoločnosť, ktorá kladie absurdné nároky a tvrdo udiera, keď zostanú nenaplnené. Aj Elvirina matka, ktorá je azda najbližšie k nenávidenej postave, je obeťou okolností, ktorá si nevie pomôcť inak, než vytvárať ďalšie obete. Tu sa odohráva body-horrorová časť filmu; brutálne scény sú použité sporadicky, no o to intenzívnejšie a vďaka svojej bezprostrednosti skutočne bolestivé.

Metafory sú jasné: vynútená krása za každú cenu vedie k sebazničeniu a popieranie vlastného ja prostredníctvom prispôsobovania sa cudzím, umelo vytvoreným ideálom musí nevyhnutne zlyhať. Po vizuálnej stránke je Škaredá sestra rovnako mimoriadne pôsobivá. Režisérka spolu s kameramanom Marcelom Zyskandom kombinujú realistickú, uzemnene pôsobiacu estetiku s odťažitými pasážami, ktoré nadväzujú na východoeurópsku klasiku rozprávok. Elvirine zahmlené denné sny o lepšej budúcnosti, v ktorých odcvála na princovom koni zasneženou krajinou, priamo odkazujú na Tri oriešky pre Popolušku. Tomu zodpovedajú aj početné zoomy, retro kostýmy a melancholická hudba, ktorá podľa koncepcie miestami skĺzava do popovej roviny, čiastočne je však elektronická a občas až znepokojivo temná.

Blichfeldtin film rozprestiera horor naprieč rôznymi spoločenskými triedami a majetkovými pomermi. Škaredá sestra (na rozdiel od „The Substance“) nie je filmom, ktorý by svoju spoločenskú kritiku pripisoval predovšetkým štruktúram šoubiznisu. Namiesto toho zobrazuje brutálne praktiky práce s telom aj ako symbol a produkt triedneho boja, ktorý nadobúda omnoho širšie, univerzálne rozmery. Nepremieta ho na nadživotné, žiarivé hviezdy či modelky z plagátov, ale necháva vystupovať rôznych predstaviteľov, ktorí sú všetci zapletení do tohto súťaživého a okázalého zápasu. Je zaujímavé, ako štýlovo Emilie Blichfeldt skáče medzi zábavou a vážnosťou, napätím, čiernou komédiou a nechutným hororom. Mieša umelosť dvorného sveta so závratmi a delíriom. Ples, na ktorom má byť princ chytený do pasce, sa mení na tiesnivú, dekadentnú nočnú moru, do ktorej sa vkráda nevoľnosť a hniloba a v ktorej zo soundtracku čoraz hlasnejšie duní gastrointestinálny trakt hlavnej postavy. Veď krásu možno ovplyvniť aj zvnútra. Emilie Blichfeldt prináša veľkolepú, súčasnú adaptáciu Popolušky – čierno humornú, podmanivú, bolestivú a desivú. Škaredá sestra je jedným z najsilnejších rozprávkových filmov, aké boli kedy naktútené práve preto, že rozhodne NIE JE „vhodný pre celú rodinu“.

Škaredá sestra (Den stygge stesøsteren /The Ugly Stepsister), Nórsko, Poľsko, Švédsko, Dánsko, 2025
Dĺžka: 109 minút
Réžia: Emilie Blichfeldt
Scenár: Emilie Blichfeldt
Kamera: Marcel Zyskind
Hudba: John Erik Kaada
Casting: Luise Nes, Catrin Wideryd, Miłosz Sawicki
Strih: Olivia Neergaard-Holm
Zvuk: Tormod Ringnes, Marius Brovold
Scénografia: Sabine Hviid
Masky: Anne Cathrine Sauerberg, Thomas Foldberg
Kostýmy: Manon Rasmussen
Produkcia: Maria Ekerhovd
Hrajú: Lea Myren, Thea Sofie Loch Næss, Ane Dahl Torp, Flo Fagerli, Isac Calmroth, Malte Gårdinger, Ralph Carlsson, Adam Lundgren, Willy Ramnek Petri, Cecilia Forss, Kyrre Hellum, Richard Forsgren, Agnieszka Żulewska, Katarzyna Herman, Oksana Czerkasyna, Isac Aspberg, Albin Weidenbladh, Philip Lenkowsky, Staffan Kolhammar, Paulina Burzyk, Daniel Leżoń, Mateusz Wierzbicki, Piotr Stanek, Zofia Wojtkowska, Dawid Sozański, Dominik Więcek, Paweł Browczuk
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 18. júna 2026
Foto: ASFK