Hodnotenie príbehu filmu Pět švestek o plavbe päťčlenného seniorského ansámblu na výletnej a navyše tajnej ceste po mori, kdesi pozdĺž gréckych brehov, asi najviac závisí od miery skúseností, ktorými divák v tejto neradostnej agende disponuje. O vzdialenosti k jej realistickým situačným axiómam a praktickým lifestylovým detailom s určitosťou platí, že čím je kratšia, tým je emocionálne zložitejšia, lebo uchopiť zmes depresívnych momentov, pretkaných bizarným až čiernym humorom, zabiehajúcim často do žánru fantasy, nie je disciplínou pre každého, ani toho, kto s ňou prišiel do styku.

Režisér a scenárista Jan Svěrák evidentne áno, lebo je to zo skladby jeho hrdinov a hrdiniek i jednotlivých situácií zrejmé. Začíname na frekventovanej spoločenskej platforme, ktorá do tohto vekového zaradenia patrí, a to na pohreboch. Věra (Lenka Termerová) sa prišla rozlúčiť s manželkou Emana (Petr Kostka). Ten už je na vozíčku a počujeme vetu, ktorá odznieva často: „Prečo nie ja, prečo on/ona?“ Pocit akéhosi neuchopiteľného egoizmu mŕtveho je presne odpozorovaným momentom. Je ich vo filme množstvo a otvára tak brány okamžitému diváckemu napojeniu. Teda tým divákom, ktorí vedia, o čo ide, a majú záujem sa do príbehu ponoriť, alebo pre tých, ktorých to aspoň zaujíma, lebo je jasné, že nie je pre všetkých. Věru obťažuje ešte počas rozlúčky jej známy, „námorník“ Jindra (Oldřich Kaiser), núka jej pár čerstvých rýb v igelitke a navyše sa ju snaží zlanáriť na svoju loď, kotviacu tuším na Slapoch. Věra je otrávená a pred dotieravým Jindrom uteká. Keď príde domov a chce si urobiť kávu, nečakane sa jej roztrasie ruka a odpadne. Nasleduje nemocnica, diagnóza, pribehne aj dcéra (Petra Špalková) z Belgicka, kde s rodinou žije. Dozvie sa, že má na mozgu nádor a treba ho operovať. Nie je isté, ako všetko dopadne a musí sa pripraviť na to, že ten malý zvyšok života dožije ako „zelenina“.

To je základné motivické východisko, začiatok hrdinovej cesty. Iste má aj svoj mytologický základ, overené fázy – od prekročenia prvého prahu, cez hľadanie spojencov, skúšky a prekonávanie nepriateľského správania, k ťažkej skúške, k odmene, ceste späť, vzkrieseniu a návratu s „elixírom“. Možno chýba len tá pozícia mentora alebo radcu, lebo tí obvykle bývajú starci a stareny, čo v tomto prípade nebolo celkom aktuálne. To, čo nám po ceste, či lepšie plavbe Jan Svěrák otvára, je nejaký druh zdieľaného optimizmu, že v spoločnosti blízkych alebo len známych sa všetky alebo takmer všetky prekliatia životnej cesty môžu transformovať a získať nečakanú ľahkosť, kropenú najmä humorom, ale aj zmierením a prijatím osudu. Ten v akejkoľvek fáze môže podstúpiť optimistický lifting, najmä vďaka záchrannému kruhu blízkych ľudí. Na Slovensku rodiny, v Čechách obvykle kamarátskej „party“. Nakoniec všetkých päť členov na palube prenajatej gréckej lode absolvovalo rovnaké plavby v minulosti pravidelne, ako si spomína syn Jindru a Lucie (Dana Syslová). Tú Věra vytrhne z ústavu, kde je zavretá s diagnózou Alzheimerovej choroby. Treba spomenúť i posledného výletníka, gaya Rudu (Jan Vlasák), asi najvýraznejšieho nositeľa humorných odkazov, vďaka neobyčajnému umiestneniu piercingu, ale i snahe dodať ceste originálny ornament v podobe taštičky s najrôznejšími „narkoradosťami“.

Osobitú kapitolku príbehu tvorí dvojica potomkov, dcéra Věry, viac chápajúca, o čo matke ide, ale snažiaca sa zaistiť jej všetko podľa vlastných predstáv potrebné a nutné. Iný druh vzťahov reprezentuje spomínaný syn dvojice (Petr Lněnička), ktorá sa kedysi dávno rozišla kvôli tomu, že Jindra holdoval alkoholu a odvtedy sa k nemu nechce hlásiť.

Svěrák scenárista je pri formovaní charakterov svojich postáv vcelku zručný, lebo sú uveriteľní a nejako zvláštne milí, autentickí i sympatickí. Nie úplne ideálne vybral dosť dôležitú podmienku obratu v ich profiloch. Realizuje sa len u Jindru, z dotieravého minikšeftára sa stáva na lodi, s novou rolou kapitána, zodpovedný a tuším najrozumnejší člen „party“. Inak sa zmena koná len ako trochu rituálna optimistická bodka.

Občas čosi i ďalej zaškrípe, nevieme, prečo Věra napriek tragickej prognóze celú operáciu skrátka neodmietne, veď aj to je možné, a nevieme, ako to presne myslela s tou smrťou na mori. Najprv zúfalo volá o pomoc, keď od lode odpláva príliš ďaleko, ale potom tvrdí, že sa chcela utopiť. K tomuto „paragrafu“ čosi evidentne chýba. Podobných maličkostí by sa asi našlo i viac.

Nový film Jana Svěráka, kde chýba ikonický otec, ale figuruje tu nová časť rodiny, za kamerou stál jeho syn František, podieľajúci sa na filme aj ako zvukár a v titulkoch sa meno Svěrák objavuje viackrát. Kedysi syn Jan vyhlásil, že otcove poviedky sa dramatizujú ťažko, lebo sú vo svojej podstate nedramatické. Ich kúzlo leží inde. Tu je asi tá najviditeľnejšia slabina inak takmer dokonalej súhry rodinného výkonného tvorivého motora. Ak sa dostaví silný príbeh, je podobne ako v prípade Kolju vyhrané, a to dokonca medzinárodne.

Nie je to úplne tento prípad, lebo film má silný emocionálno-humanistický akcent a veľa sa z nedostatkov príbehovej architektúry nielen zakryje, ale i stratí. Nie som si ale úplne istá, či je to film do kín a nie na menšie rozmery televízne alebo streamové. Čo s ním urobí plavba vedľa žralokov ako Scary Movie, Super Mario galaktický film, Michael alebo Diabol nosí Pradu, nevedno, ale veľké prekvapenia v podobe diváckych čísel sa s najväčšou pravdepodobnosťou konať nebudú.

Pět švestek, Česko 2026
Dĺžka: 100 minút
Réžia: Jan Svěrák
Scenár: Jan Svěrák
Kamera: František Svěrák
Hudba: Michal Novinski, Nina Kohout
Strih: František Svěrák
Zvuk: Viktor Ekrt, Sandra Klouzová, Pavel Rejholec
Scénografia: Jan Vlasák
Masky: Romana Karlíková
Kostýmy: Veronika Moudrá
Produkcia: Jan Svěrák, Eric Abraham, Jack Sidey
Hrajú: Lenka Termerová, Oldřich Kaiser, Petr Kostka, Jan Vlasák, Dana Syslová, Petra Špalková, Petr Lněnička, Judit Pecháček, Marek Adamczyk
Distribúcia: Magic Box
Premiéra v SR: 28. mája 2026
Foto: Magic Box