Dve čestné Zlaté palmy si už laureáti, Peter Jackson a John Travolta prevzali, tá tretia sa má odovzdať slávnej, populárnej a originálnej americkej herečke Barbre Streisand. Lenže Barbra odkázala: „Na odporúčanie mojich lekárov, keďže pokračujem v rekonvalescencii po zranení kolena, sa tento rok, žiaľ, nemôžem zúčastniť Festivalu v Cannes“. Veľké sklamanie pre jej obdivovateľov, ale čo sa dá robiť, zdravie má človek len jedno. Cenu za ňu prevezme, zatiaľ nevieme kto, na záver, slávnostnom vyhlásení víťazov.

Film pre nepoučiteľných

Maďarský režisér László Nemes, preslávený najmä filmom Saulov syn, sa opäť vrátil do minulosti, nakrútil film Moulin o najvýznamnejšej postave francúzskeho odboja počas druhej svetovej vojny. Kto bol Jean Moulin ? Narodil sa v roku 1899, pred vojnou pracoval ako vysoký štátny úradník a prefekt. Po porážke Francúzska odmietol spolupracovať s nacistami, emigroval do Londýna, tam začal organizovať hnutie Slobodné Francúzsko, vrátil sa do Lyonu a pokúsil sa zjednotiť skupiny francúzskeho odboja (Conseile national de Résistance). V roku 1943 ho zatklo gestapo, brutálne ho mučili a zomrel počas transportu do Nemecka. Pre Francúzov je symbolom odporu proti nacizmu a národnej jednoty a svoju úctu mu prejavili aj umiestnením jeho popola do Panthéou, kde sú pochované najvýznamnejšie osobnosti národných dejín. Do istej miery je pravdou, že snímka je dôležitejšia pre Francúzov, ale na otázku prečo zasa o vojne odpoveď znie: v súčasnosti sa v Iráne a v Číne húfne popravuje, na Ukrajine zbytočne zomierajú ľudia, naša súčasnosť, žiaľ, až príliš pripomína obdobie pred vojnou a počas nej. Sme nepoučiteľní, nutné je to stále opakovať – je jedno kde sa príbeh odohráva.
Snimka Moulin je dokonale nakrútená, dialógy presné, trefné, nezaznie ani jedno zbytočné slovo, herecké výkony brilantné, réžia prepracovaná, vyrátaná až s matematickou presnosťou. Výsluchy, týranie fyzické, najmä psychologické, smutne presláveným Klausom Barbiem, je ukážkou precíznej režijnej práce i herectva. Prosto Nemes je perfekcionista, čo mnohým aj prekáža. Úlohu Moulina zveril Gillesovi Lellouchovi a rolu Klausa Berbieho Larsovi Eidingerovi. Ostáva len konštatovať, že taký herecký koncert sa len tak ľahko nevidí. Obaja kandidáti na cenu. Ako film prijme porota je vo hviezdach.

Najdiskutovanejší film festivalu

Juhokórejský film Hope režiséra Na Hong-jina je kombináciou sci-fi, hororu a mysteriózneho thrilleru. Trvá 2 hodiny a 40 minút a skromný režisér sa na tlačovej besede poďakoval slovami: „Som rád, že ste to vydržali“. Príbeh sa odohráva na pomedzí severnej a južnej časti rozdelenej krajiny v prístavnom mestečku Hope. Na ceste nájdu zdochlinu kravy, ktorú niečo zožralo. Vraj to bol tiger. Nechcú tomu veriť, kdeby sa tam vzal, ale nakoniec sa zhodnú, žeto muselo vykonať len zviera. Až kým nezistia, že celé mestečko je zdemolované, všade ležia mŕtvoly, a to nie je normálne. Vysvitne, že je to nejaká obrovská potvora. A pôvodne mysteriózny thriller sa zrazu zmení na sci-fi s mimozemskou bytosťou. Vystrieľať toľko nábojov by stačilo na veľkú armádu, ale potvora žije a ničí čo jej príde do cesty. Po úmornej a dlhej naháňačke a streľbe ju zlikvidujú. No čoskoro zistia, že v lesoch sú ďalšie, objavia aj neznámu vesmírnu loď. Zmobilizuje sa celé mesto a postupne mimozemšťanov likvidujú. Vesmírny koráb sa odpúta od zeme a vybuchne, no na nebi vidieť záblesky pripomínajúce pristátie iných korábov. Je to fantázia či realita? Isté je, že po 40- minútovej naháňačke autami prežije len kráľovná  (Alicia Vikander) a jej poradca (Michael Fassbender), ktorého požiada, aby jej zmenil osud. Prečo? To nikto netuší.  Asi preto, lebo sa už pripravuje pokračovanie. Technicky ohromujúce dielo, inšpirované americkými vzormi, uchváti najmä trikmi, vizualitou, nápadmi a fantáziou. V noticke k filmu sa píše, že nešťastie pramení z nevedomosti a prerastá do celosvetovej katastrofy. Skutočne aktéri filmu konajú bezhlavo, bez uvažovania a ak chcel Na Hong-jin naznačiť, že nie sme pripravení na budúcnosť asi má pravdu. Niekto je z filmu nadšený, veľká časť zmätená a zhrozená...

Sólo pre Javiera Bardema

V španielskom filme Rodriga Sorogoyena Blízky človek (El ser Querido) sa do vlasti vracia svetovo uznávaný režisér Esteban Martínez (Javier Bardem), aby nakrútil svoj najnovší film. Do hlavnej úlohy obsadí neznámu herečku (Victoria Luengo), zhodou okolnosti svoju dcéru, s ktorou už roky nemal nijaký kontakt. Spoločná práca však otvoria staré rany, ktoré s veľkou intenzitou vyplávajú na povrch. Martínez je tyran, sebastredný človek a myslí si, že môže všetko, hádzať po ľuďoch aj stoličky. K dcére sa správa arogantne a nedokáže jej povedať – prepáč. Nedokáže sa prispôsobiť, každého len raní svojim správaním. Bardem povedal, že „je to príbeh o toxickej mužnosti a človeka, ktorý nevie počúvať ani požiadať o odpustenie. Esteban je podľa neho „muž z inej éry“, poznačený starými modelmi správania“. A dodal, „že škodlivé podoby mužského ega a autoritárskeho správania podľa neho neexistujú len vo filmovom priemysle, ale aj v politike a spoločnosti“. Film vzťah otca a dcéry necháva otvorený, dievča sa s tým vyrovná, veľa od neho neočakáva. Snímka je však predovšetkým hereckým koncertom neopakovateľného Javiera Bardema.

Andrej Zviagincev nesklamal

Úspešný podnikateľ Gleb (Dmitrij Mazurov) žije so svojou manželkou Galinou (Iris Lebedeva) a synom v provinčnom meste a honosnom sídle. Manželstvo začína škrípať a Gleb zistí, že žena má milenca. Z každú cenu chce vedieť kto to je. Má konexie u polície a netrvá dlho kým sa to dozvie. Nelení fotografa navštívi, zabije ho a hodí do rieky. Aby toho nebolo málo aj v práci začína mať problémy, ale to ho až tak neruší. Chladnokrvne, okrem iného, robí zoznamy vojakov na ukrajinský front. Andrej Zviagincev (Leviathan, Lovelles) v podstate s filmom Minotaurus, thrillerom, ktorý sa z psychologickej drámy stáva aj politickou, presne zmapoval súčasnú ruskú spoločnosť. Morálka, protekcionizmus, bezcitné posielanie ľudí na istú smrť, sú v tejto krajine stále prítomné. Precízne a hodnoverne vyrozprávaný príbeh o nevere, vražde, ktorá by sa aj vyšetrila keby Gleb nemal protekciu u vrchnosti, nevedomosť mladých kam ich posielajú, je plastickou ukážkou absencie morálky a násilí v spoločnosti. Zviagintsev však povedal, že mal v úmysle nakrútiť čisto súkromnú drámu, zrejme mu to nakoniec nedalo a vpašoval do nej v podtexte aj strach a morálny kolaps súčasného Ruska. Minotaura porota možno len tak obísť asi nebude môcť.