Po prekonaní všetkých prekážok prvého dňa na festivale (je ich neúrekom!) si zvyčajne zmorene, ale spokojne sadnete do kinosály tohto roku napríklad na otvorenie 79. festivalu v Cannes, ktorý sa začal 12. mája a potrvá do 23. mája. Moderátorkou slávnostného otvorenia i záveru bola a bude pôvabná francúzsko-malijská herečka Eye Haïdara. Uviedla sa profesionálne, ničím nezaostala za svojimi predchodcami. Po pôvabnom programe privítala medzinárodnú porotu hlavnej súťaže na čele s jej predsedom juhokórejskym režisérom Park Chan-Wookom.

Tentoraz to bude bez zvyčajných „zaškobrtnutí“, teda faux pas, pomyslela som si, ako to už nie síce pravidelne, ale často býva zvykom. Tradícia je tradícia a tá nesklamala. Predseda poroty Park Chan-Wook predniesol svoju úvodnú reč v kórejčine, lenže nikto nevedel, čo chcel svetu oznámiť. Zrejme zabudli alebo sa stratil tlmočník. Miestna tlač to na druháý deň zachraňovala ako sa len dá, snažila sa to zamiesť pod koberec. Ani slovom sa nezmienili čo sa stalo, len citovali, že Park Chan-Wook povedal, že si nemysli, že by sa umenie malo oddeľovať od politiky, politické posolstvo samo osebe nestačí, ak film nemá umeleckú hodnotu, môže sa zmeniť iba na propagandu. Zrejme to zo záznamu rýchlo preložili a poslali agentúram. Jeho slova však presne zodpovedajú tomu čo hovoria všetci, lebo celý festival má silný politický akcent. Nečudo veď nežijeme v ideálnom svete.

Našťastie, po krátkom tichu prišlo odovzdanie čestnej Zlatej palmy slávnemu novozélandskému režisérovi Peterovi Jacksonovi. A keď sa objavil Elijah Wood, hlavný hrdina jeho trilógie, ktorý mu ju na želanie festivalu odovzdal, reputácia slávnostného večera bola zachránená. Jacksonov sen bol nakrútiť King Konga, už k nemu napísal aj scenár, prebehli prípravné práce, ale na poslednú chvíľu sa projekt zrušil. Dodnes sa však tejto myšlienky nevzdal a stále chce film realizovať. No, šťastie sa na neho usmialo pri slávnej trilógii Pán prsteňov a Hobit. Možno osud, skôr šťastie, Samozrejme, jeho filmografia je oveľa bohatšia, ale tieto filmy ho definitívne preslávili. Žije na Novom Zélande stále s tou istou partnerkou Fran Walsnovou. V komentároch o ňom som sa dočítala, že to pripisujú tomu, že majú spoločné záujmy a prácu a preto je ich manželstvo pevné a majú dve deti. Petera Jacksona prijalo obecenstvo veľmi srdečne, malo aj za čo, je to vynikajúci filmár, sympatický človek a nechýba mu humor,

Elektrika zobudí aj mŕtveho

Festival slávnostne otvoril nesúťažný film francúzsko- belgická romantická komédia Elektrická Venuša (La Venus Electrique) režíséra Pierra Salvadoriho. Maliar Antoine Balestro (Pio Marmaï) po smrti manželky stratil inšpiráciu a prestal tvoriť, čo bola nočná mora pre jeho manažéra a galeristu Armanda (Gilles Lelouche), veď takto príde o peniaze. Našťastie, natrafí v cirkuse na malú podvodníčku- iluzionistku Susane (Anaïs Demoustier). Dá sa vtiahnuť do hry, pobozká ju a po elektrickom bozku sa inšpirácia vráti. Armand ju vyhodí, no keď zistí, čo to s maliarom urobilo, s prosbou a veľkým honorárom ju uprosí, aby v tom pokračovala. Armand a Suzanne spolu začnú organizovať spiritistické seanse a vyvolávať ducha nebohej. No každá rozprávka sa raz skončí, dopadne to síce očakávane, no originálne. Takže „nebojte“ sa elektrického prúdu, ale berte ho napriek všetkému vážne. Snímka čerpá z dobre napísaného scenára, plného vtipných dialógov, dobrých hereckých výkonov, vynachádzavej réžie, ktorá výstižne evokuje aj 20. roky minulého storočia. Je to milý film o triumfe lásky, o malých a veľkých podvodoch, ktoré takisto patria k životu.

Štart súťaže bez prekvapenia

Prvý súťažný film nazval japonský režisér Fukada Koji Niekoľko dní v Nagi (Nagi notes). Yuri, rozvedená architektka odcestuje na niekoľko dní na malú dedinku Nagi navštíviť svoju bývalú švagrinú - sochárku a maliarku Yoriko. Yuri súhlasí, že jej bude robiť model. Pomaly, krok po kroku sa obidve ženy opäť spoznávajú, spomínajú a zistia, že ich veľmi veľa spája. Idyla na vidieku mladú ženu úplne pohltí, zamieša aj do rôznych problémov susedov i obyvateľov, rieši ich s porozumením. Nevie čo má robiť - odísť alebo zostať. Zdá sa, že vidiek bude triumfovať. Film je však zbytočne zdĺhavý, dej sa vlečie a až v poslednej tretine ako-tak naberie dych. Videli sme už aj lepšie japonské filmy.

Život ženy (La vie d´une femme) v réžii Charline Bourgois-Tacquet je snímka, ktorá dáva už viac podnetov na zamyslenie sa. Režisérka sa zamýšľa nad osudom prácou príliš pohltenej ženy. Gabrielle, ktorú výbore zahrala Léa Drucker, je chirurgička a šéfka oddelenia v štátnej nemocnici. Má priveľa práce, aby na výbornú zvládla aj svoj súkromný život. Na rodinu prosto nemá čas. Našťastie, má vzorného a milujúceho manžela, ktorý sa o všetko postará. Navyše jej starosti robí matka postihnutá alzheimerom, ktorá potrebuje neustálu starostlivosť. Spisovateľka, ktorá niekoľko dní ostane kvôli knihe v nemocnici, jej však obráti život trochu hore nohami, Obe cítia viac ako len sympatiu a tento pocit prerastie do ľúbostného vzťahu. Snímka však v nijakom prípade nie je o lesbickom vzťahu dvoch výrazných osobností, ale o hľadaní rovnováhy v živote. Toto malé vybočenie je len na doplnenie rôznorodosti života, ku ktorému asi patrí aj takýto zážitok, ktorý je pre Gabrielle nečakaný, vzrušujúci aj bolestný, ešteže má ako celoživotnú opora spoľahlivého manžela. Zaujímavý a uveriteľný príbeh o jednej prácou až príliš vyťaženej ženy  bude v súťaži prínosom.

Foto: Press servis Cannes, Jean Louis Hope, Amelia Canon