Filmy o stratenej láske a o rozchodoch sú vždy trocha podozrivé. Zväčša predchádzajú nevery, dlhé dni neporozumenia, nostalgia a smútok. Zalieva nás romantika, presladené momenty, susedia v kine si potajomky utierajú slzy. A napokon sa pýtame, či to je v skutočnosti ozaj tak. Pri filme katalánskej režisérky Isabel Coixet môžeme mať zmiešané pocity. Predovšetkým nevieme, čo je vlastne príčinou rozchodu stredoškolskej učiteľky telocviku Marty (Alba Rohrwacher) s partnerom Antoniom (Elio Germano). Keď sa na mopede vracajú ulicami nočného Ríma z akejsi vernisáže, napriek hluku z okoloidúcich áut sa sporia o to, prečo museli odísť tak skoro. Antonio vyčíta Marte, že ju nič nezaujíma, že sa nevie premôcť. Ona argumentuje tým, že je predsa už taká, že si mohol za tie roky, čo sú spolu na to zvyknúť. Predtým mu to nevadilo. Zastavujú sa ešte v samoobsluhe, kde im pokladníčka ako bonus za vernostnú kartu ponúka tri misky. Marta ich prijíma.

Hádka pokračuje v byte, napokon aj v posteli. Zdanlivo bezvýznamný konflikt, ktorý sa napokon končí tým, že Antonio odchádza. Po tomto rozchode, ktorý môžeme vnímať ako zbytočný, najmä keď sa dozvieme, že spolu boli sedem rokov, sa každý z nich vracia k životu, ktorý opustil. Marta – po hodinách v škole, kde naráža na často nie veľmi nadšených študentov, ktorí týranie tela považujú za zbytočné, sa vracia do prázdneho bytu, kde si k večeri dá klobásku vytiahnutú z chladničky a zajedá to krekrami pokvapkanými kečupom. Antonio trávi večery v svojej reštaurácii, kde sa zákazníkom usiluje ponúkať tradičné rímske jedlo, tak odlišné od strašlivej pizze s ananásom, na ktorej trvajú často turisti. Na internete sleduje komentáre hostí reštaurácie, ktorí zväčša jeho autentické jedlá chvália, ale vyskytnú sa aj odsudzujúce komentáre. V týchto momentoch divák uvažuje, kam sa môže príbeh uberať, keďže záchytných bodov, na ktorých by sa dal postaviť ďalší vývoj filmu je primálo. V škole sa síce Marta stretáva so svojim kolegom Agostinom (Francesco Carril), ale ich každodenné debaty o filozofii, ktorou je zrejme Agostino očarený nie sú dostatočným dôvodom na nejaké pritakanie novému vzťahu. A ani žalúdočná nevoľnosť Marty po každom jedle sa nezdá byť tým, čo príbehu môže pomôcť. Tu film stráca tempo a nebyť toho, že sme svedkami krásnej atmosféry Ríma v zapadnutých uličkách, kam turisti nezablúdia, striedanie scén s osamelého života Marty a o niečo menej osamelého Antonia, bol by dej už zdĺhavý. Aj to, že Marta raz, pri návrate domov, nájde pri smetiakoch odchodenýkartónový pútač v životnej veľkosti – akúsi kórejskú popovú hviezdu menom Jirko je skôr schválnosťou ako momentom, na ktorom sa dá stavať. Mimochodom - nečíta sa to Jirko, ale kórejsky Džirko (Sungku Jung). Berie ju/ho domov a vedie s ním dialógy, ktoré nedávajú odpoveď. Ale aspoň je s Martou niekto, hoci aj imaginárny. Možno s Antoniom takéto rozhovory nikdy neviedla. Tu sa film obmedzuje na často dlhé monológy a v uzatvorenom priestore Martinho bytu máme pocit, že sme v divadle.

Po tejto únavnej časti sa dej predsa len rozbieha. Vstúpi doň Martina sestra (Silvia d‘Amico). Tá najskôr pokračuje v tom, čo Marte prekážalo na Antoniovi – rozpráva predovšetkým o sebe. O svojej nenaplnenej túžbe byť herečkou, o predaji bytu a snahe o dieťa, hoci bola manželovi neverná. Až keď sa jej Marta prizná k svojim nevoľnostiam, odporučí jej svoju gastroenterologičku (Sarita Choudhury). Tam sa Marta dozvedá, že má nádor a jej choroba je nielen skutočná, ale aj vážna. Dostáva lieky a tie zo začiatku začínajú zaberať. Marta sa však napriek diagnóze v živote rozbieha. Ako keby si zrazu uvedomila, že možno teraz je posledná šanca začať žiť. Začína si variť, tri misky majú zrazu obsah, už to nie sú tie tri zbytočné odmeny zo samoobsuhy, ale miesto napôžitok. V škole komunikuje s šarmantným kolegom Agostinom, je cítiť vzájomnú náklonnosť, ktorá sa už neobmedzuje na citáty z Feuerbacha. Aj v škole sa zaujíma o svojich študentov – objavuje, že dve jej študentky sa poškodzujú, režú si predlaktia. Je tu však skôr pozorovateľka, ako aktívna účastníčka, neodsudzuje, ale v pozadí je pripravená zasiahnuť. Antonio sa Martu pokúša kontaktovať, ale kód k dverám je zmenený. Nie úmyselne, zmienka tom padla už predtým. Cíti sa zranený, to, čo Marte vyčítal je zrazu banalita.

Marta zatiaľ trávi osamelé večery s Jirkom a začína sa učiť po kórejsky. Vedie s papierovým pútačom dlhé dialógy – monológy. Tie sú citátmi z knihy Michely Murgia, ktorá slúžila ako predloha scenára. To sa však slovenský divák nedozvie, ani to, že spisovateľka zomrela na rakovinu a príbeh Marty je tak trocha reflexiou jej života. Keď sa napokon Marta dozvedá, že liečba prestala zaberať a sú jej možno vymerané posledné týždne, stáva sa doslova milovníčkou života. Stretáva sa s Antoniom a priznáva mu svoju diagnózu. Zveruje sa očarujúcemu Agostinovi, chce odísť zo školy a cestovať. S nehou sa s ním bozkáva. A jej premena a pritakávanie životu napokon vrcholí v dojemnej scéne, keď spolu s tými dvomi študentkami, ktoré pristihla pri poškodzovaní, pochováva holuba, ktoré študenti zabili. Jej slová pri obrade sú jej sebareflexiou, ale aj prosbou k dievčatám, že vie, že ich prosí, aby sa zamysleli. Tu už Isabel Coixet balansuje na hrane pátosu a sentimentu, avšak predstaviteľka MartyAlba Rohrwacher sa s touto scénou vyrovnáva so cťou. V záverečnej tretine filmu réžia stupňuje tempo filmu tým, že kombinuje pohľady do života Marty s jej spomienkami. Tie sa týkajú predovšetkým Antonia. Kameraman Guido Michelotti v nežných rozostrených záberoch zaplňuje obraz detailmi Marty, ktoré rozcuchané vlasy sa stávajú možno až svätožiarou. Divák je tak vtiahnutý do intímne atmosféry lásky a radosti, ale, našťastie, sa scény vyhýbajú falošnej romantike.

Dvojhodinová minutáž snimky Tri misky v niektorých momentoch unavuje, najmä prvá časť by si zaslúžila presnejšie tempo. Takisto záverečné riešenie s oživnutým Jirkom po Martinej smrti pôsobí skôr ako schválnosť, alebo možno bezradnosť režisérky. Avšak žiarivá radosť, ktorá v závere z filmu plynie nám dáva nepochybne ten najlepší návod, ako aj v tých najťažších momentoch pritakať životu a prijať ho. Režisérka Isabel Coixet nakrútila 14 hraných a 7 dokumentárnych filmov a patrí medzi výrazné zjavy európskej kinematografie. V svojich filmoch skúma s ženskou nehou, ale aj s presnosťou témy lásky aj samoty. Film Tri misky mal svetovú premiéru na Filmovom festivale v Toronte v roku 2025.

Tri misky (Tre ciotole/Three Goodbyes), Taliansko, Španielsko 2025
Dĺžlka: 120 minút
Réžia: Isabel Coixet
Predloha: Michela Murgia (kniha)
Scenár: Isabel Coixet, Enrico Audenino
Kamera: Guido Michelotti
Strih: Jordi Azategui
Zvuk: Gianpaolo Catanzaro
Kostýmy: Massimo Cantini Parrini
Produkcia: Ruvido Produzioni
Hrajú: Alba Rohrwacher, Elio Germano, Giorgio Colangeli, Francesco Carril, Sofia D'Elia, Marco Gregorio Pulieri, Sarita Choudhury
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 7. mája 2026
Foto: ČSFD cz.