,,Cez fotografie som skúmala svoje lásky, cez fotografie príbehu som hľadala môj vzťah k deťom, cez fotografie som sa zabávala a cez fotografie som hľadala samu seba“, píše sa distribučnom liste. Nedá sa lepšie a výstižnejšie charakterizovať ani zámer kolektívu autorov filmového dokumentu Milota o jedinečnej osobnosti slovenskej a českej fotografie Milote Havránkovej. Jej slová presne vystihujú, čo bolo pre ňu v živote dôležité a autorský kolektív jej hľadaniu filmovým obrazom vdýchol život. Vidíme Milotu ako uvažuje o umení, aký vzťah má k deťom, k rodine, konkrétne k rodičom, ktorých si nadovšetko vážila. Okrem iného sa priznáva, že veľmi chcela uspieť najmä kvôli mame, aby mohla byť na ňu pyšná. Na tom jej mimoriadne záležalo, lebo mala úžasných rodičov a nechcela ich sklamať. Milota celý život experimentovala, vždy bola o niekoľko krokov vpredu, predbehla dobu, bola doslova priekopníkom slovenskej a českej fotografie.

Povedzme si v krátkosti kto je Milota Havránková. Jedným z najšťastnejších dní v jej živote bolo, keď ju prijali na odbor fotografia na Strednú umelecko-priemyslovú školu vBratislave (i keď jej radosť trochu skomplikoval otec), milovala tú školu, rada na ňu spomína. Potom nasledovalo štúdium kamery na FAMU u profesora Jána Šmoka. Pražské prostredie bolo v tom čase veľmi priaznivé, Praha bola nabitá tvorivou energiou a prijala ju s otvoreným náručím. Pražské kultúrne prostredie vytváralo slobodu v neslobode, ako sa dodnes traduje, vznikla česká nová vlna a filmy boli na svetovej úrovni. Toto prostredie dovolilo Milote snívať a realizovať svoje predstavy a sny. Keď sa jej neraz pýtajú aký mala koncept – to slovo nemá rada. „Aký koncept? Najprv tvorím a potom uvažujem o koncepte“, hovorí Milota. Presadila sa koncom 60. rokov minulého storočia a stala sa prvou ženskou absolventkou fotografie na pražskej FAMU. Venovala sa aj pedagogickej činnosti – v 70. rokoch vyučovala výtvarnú fotografiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave, neskôr bola vedúcou ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Praha bola knej vždy veľkorysá a tak sa stala aj pedagógom na Katedre fotografie na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. Učila aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Poslucháči jej hovorili jednoducho Milota. Vymenovať všetky svetové metropoly, kde vystavovala svoje diela by si zaslúžilo osobitnú kapitolu. Docentku Havránkovú vyznamenali v roku 2022 Pribinovým krížom I, triedy.

Milota je skutočne jedinečný jav, zaujímavý človek, ktorý si dovolil lámať tradície a robiť veci moderne a po svojom. Stala sa predovšetkým priekopníčkou štylizovanej fotografie, ale jej moderné technológie sa dotkli aj architektúry, maľby a módneho dizajnu. Pamätám sa na návrhy jej módnych kreácii, ktoré boli elegantné, svojské a originálne. Milota však po celý životzostala úzko spojená so svojou rodinou, najprv s rodičmi, neskôr deťmi. I keď na nemala dostatok času, nikdy ich nestratila zo zreteľa. Syn Igor, dcéra Milota, známa ako Bibira, si matku vážia a aj keď sem tam poznamenali, "keď si na nás nemala čas", čo nemala byť výčitka len konštatovanie. Našťastie, jablko nepadne ďaleko od stromu a nepadli ďaleko ani deti, asi aj preto tá úcta a tolerancia.

Ak sa chceme dostať bližšie do sveta Miloty Havránkovej nemožno nespomenúť jej chalupu sa strednom Slovensku, konkrétne v osade Semák. Namaľovala strechu na modro. Všetci sa jej čudovali, nadávali, ale prijali aj jej tento výstrelok: „Tam som sa našla,“, hovorí Milota. Mala čas v pokojnomprostredí uvažovať nad sebou, svojou tvorbou, nad životom, ako skĺbiťprácu s povinnosťami v rodine, prosto žiť tak, ako chcela. Chalupa sa stala útočiskom pre priateľov, študentov a veru nejedno kreatívne a inšpiratívne stretnutie sa tam uskutočnilo. Chalupa s modrou strechou sa stala útočisko na skúmanie sveta a diania okolo seba, útočiskom kde sa dá skryť, keď nechcela nikoho vidieť, lebo Milota to nemala vždy jednoduché, smutné chvíle a sklamania ju neobišli, ale chalupa poskytla azyl, kde sa rany mohli zahojiť. Dodávali jej energiu a chuť do života diskusie s poslucháčmi – tie ju obohacovali v určitom čase najviac. A dostalo sa jej aj spätnej väzby v podobe úcty a uznania jej snaženia. Poslucháči ju zbožňovali, snažili sa ju napodobňovať. Originál je síce inšpiratívny, ale napodobniť sa nedá a to bol aj jej prípad. Milota ostala verná sama sebe v každom období svojho pohnutého a úspešnéhoživota. Ovplyvnila celé generácie aj spôsobom svojho života nielen avantgardnou tvorbou.

Dokumentárny film Milota prináša citlivý a jedinečný portrét výraznej, osobitej a všestrannej umelkyne, s dôrazom na uplatnenie sa v umení aj v nepriaznivých okolnostiach, Portrét človeka, ktorý svoj nevšedný talent len tak nepremárni a dovedie do dokonalosti. Portrét ženy, ktorá nezabúda, že je aj matkou. Portrét umelkyne, ktorá má odvahu riskovať, bez ohľadu na to čo jej to prinesie. Je to film o odvahe, talente a pochybnostiach. Aj keďsa uvádza, že tento životopisný film realizoval kolektív autorov nemožno nespomenúť dobre napísaný scenár, premyslenú réžiu a bravúrnu kameru. Tá by si zaslúžila osobitnú kapitolu. Najlepšie je zakončiť recenziu jej slovami, ktoré v rozhovore s Martinou Beňovou na otázku, do ktorej životnej etapy by sa rada vrátila povedala: „Možno by som sa nevracala do konkrétneho obdobia, ale do stavu mysle. Do času, keď som ešte nevedela, čo robím – keď som bola úplne ponorená do procesu bez potreby výsledok pomenovať alebo obhájiť. Táto ´nevedomosť´ bola vlastne veľmi čistá forma slobody. Človek nepochybuje, pretože ešte nevie, že by mal. A práve vtedy si dovolí ísť najďalej.“

Milota, Slovensko 2026
Dĺžka: 71 minút
Réžia, scenár a kamera: Kolektív autorov
Hudba: Katarína Máliková
Zvuk: Michal Horváth
Produkcia Lívia Filusová
Hrajú: Milota Havránková
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 30. apríla 2026
Foto: ASFK