Desivých a zároveň sugestívnych filmových obrazov z koncentračných táborov sme videli veľa, ale zmienku si zaslúžia iste aspoň dva, maďarský Saulov syn (2015) režiséra Lászla Némesa a Zóna záujmu (2024) britského režiséra Jonathana Glazera, oba ocenené Oscarom za najlepší medzinárodný film. Zaujímajú radikálne odlišné optiky, prvý priamu a druhý odclonenú, koncentrák a jeho zvuky vidíme len za betónovým plotom vilky veliteľa Osvienčimu Rudolfa Hossa. Opačný pohľad je stále viac a viac zaujímavý, lebo nám sprostredkováva spôsob, akým fungovala nacistická logika, ako sa odôvodňovali zločiny, vysvetľovala ich nutnosť, lebo to bolo niečo, čo sa muselo stať. Dovoľujú aspoň trochu pochopiť, akými transformáciami muselo prejsť zužovanie vedomia ľudí, ktorí všetko to vraždenie prijali a nehľadali za ním nič zlé a nespravodlivé. Naopak. Tieto mentálne konvergencie sú aktuálne aj dnes a v súčasných kulisách sa o nich nehovorí skoro vôbec. Najnevinnejšie vysvetlenie je, že vlastne nevieme, „ako nato“.

Vojnovému zločincovi Josefovi Menglemu (1911-1979) sa podarilo vcelku bez problémov ujsť do Argentíny. S prvou ženou má syna Rolfa, ale tá sa s ním po vojne rozvedie a on si berie Martu, vdovu po svojom bratovi. Ona aj so synom za ním príde do Argentiny, ale odmietne neustále utekať. Do Paraguaja sa teda presúva sám. Od hranice sám, pešo, len s kufríkom. Rozprávanie o jeho živote je rámcované návštevou Rolfa. Nájde ho v Sao Paule v Brazílii, kde žije ako don Pedro. Od roku 1949, kedy odíde z Janova až do roku 1979, uplynie 34 rokov. Nakoniec sa utopí v mori, pri plávaní dostane infarkt.

Anatómia jeho osobnosti, ako ju vidí autor rovnomenného románu z roku 2017, francúzsky novinár a spisovateľ Olivier Guez a ruský exilový režisér, žijúci v Berlíne Kirill Serbrennikov, odhaľuje človeka, ktorý prežíva v úbohých podmienkach štvaného „zvieraťa“, ako to sám konštatuje. Nikdy nepripustil svoju vinu a trvá na tom, že sa stal obetným baránkom za všetko, čo sa v Osvienčime odohralo. Odvelili tam dvadsať lekárov a len on je vinný? Spomína istého Versuchera (Ottmar Freier von Versucher), vedca, ktorý pracoval v Ústave cisára Viléma v Berlíne. Mengele mu posielal z Osvienčimu „vedecký materiál“, vo filme vidíme vraždu otca, s deformovanou chrbticou a jeho syna. Oboch zastrelia a kostry posielajú Versucherovi. Bol Mengeleho mentorom a po vojne vyviazol bez viny, dokonca pokračoval v úspešnej akademickej kariére a výskume na Univerzite v Munstri, ako vážený profesor. Mengele ťažko nesie takúto nespravodlivosť. Žije na kraji sveta, medzi ľudským odpadom a krysami, vo večnom strachu pred židmi a Mossadom. Tí jediní nezabúdajú.

Plnil len svoju vedeckú úlohu, povinnosť, ktorú mu pridelili, zaistiť čistotu rasy, dokazovať jej nemeckú nadradenosť a zbierať o nej dôkazy. Všetko, čo robil slúžilo pre dobro národa. Aj posadnutosť dvojičkami mala svoje vysvetlenie. Nemecký národ sa mal rozrásť na jednu miliardu a preto chceli, aby nemecké ženy rodili dvojčatá. Preto bol potrebný výskum. Vrcholom jeho obrany je monológ pred synom Rolfom. Ten sa neustále otca pýta, či to všetko, čo o ňom píšu, implantácie zvieracích embryído tiel žien, amputácie, operácie bez umŕtvenia a vraždy deti, je pravda. Reakcia je zúrivá, vzpiera sa svetu, ktorý „ zablokoval činy a ochromil vôľu“. Koncentráky boli i výnosným podnikom, tvrdí. Všetci sa obohatili, bankári, priemyselníci i vládne organizácie. On za svoju prácu eugenického inžiniera nemal ani fenig. “Nikto neprotestoval, keď kľačiaci židia pucovali chodníky“. Rasovú hygienu chceli všetci a preto bolo potrebné niečo urobiť.

Úspešne unikať by sa mu nepodarilo bez pomoci. Vždy sa objavia starostliví poslovia s plánom a obálkami. Mladý nacista s ukážkovou fyziognómiou nadradenej rasy Wolfgang sa mu zdôveruje, že nemohol slúžiť ríši, tak prispeje aspoň ochranou jej hrdinov. V Brazílii ho urobia spolumajiteľom farmy. Zdieľa ju s maďarským párom Gézou a Gittou. Neznáša jej večnú cigaretu v ústach, odporúča, aby si pred súložou občas vyčistila zuby a s veľkým sebazaprením toleruje ich ukričané deti. Keď sa z novín dozvedia, kto je ich nepríjemný spoločník, pochopia, že na jeho prítomnosti dobre zarobia.

Serebrennikov vo filme Mengeleho zmiznutie rozpráva tento príbeh v sugestívnej, presne vypracovanej a premyslenej forme. Čierno-biela je juhoamerická odysea, farebné spomienky z koncentráku, idylické scény na brehu rieky, kde si užívajú oddych členovia najvýkonnejšieho priemyselného komplexu na zabíjanie v histórii. Zábery z „laboratória“ majú charakter amatérskeho kameramanského cvičenia. Estetizovaný hyperrealizmus dopĺňajú metaforické línie, napríklad nahých tiel väzňov i samotného starca Mengeleho v závere. Do dynamiky rozprávania sa v spomalení dostávajú mrazivé symboly, pripomínajúce tu päť cípe hviezdy na brazílskej svadbe, tu hákový kríž z kvetiniek pred domom. Je to majstrovská orchestrácia vizuality, akcentujúca jasne formulovaný zmysel.

Nič na zachránenom osude „anjela smrti“ z Osvienčimu nie je pozitívne, život na úteku, plný strachu a úzkosti mu spôsobuje muky a ťažko nesie nespravodlivú kliatbu väzňa na slobode. V takomto obraze sa odráža istý druh metafyzickej spravodlivosti. Máva z večnosti nielen všetkým tyranom, ale aj zločincom v ich službách.

Mengeleho zmiznutie (La Disparition de Josef Mengele/ The Disappearance of Josef Mengele), Francúzsk, Nemecko, Mexiko, Veľká Británie, USA 2025
Dĺžka: 135 minút
Réžia: Kirill Serebrennikov
Predloha: Olivier Guez (kniha)
Scenár: Kirill Serebrennikov
Kamera: Vladislav Opeljanc
Strih: Hansjörg Weißbrich
Scénografia: Maria Belen Cirio
Produkcia: Julio Chavezmontes, Charles Gillibert, Abigail Honor, Ilja Stewart, Yan Vizinberg, Felix von Boehm
Hrajú: August Diehl, Dana Herfurth, Burghart Klaußner, Anton Lytvynov, Maximilian Meyer-Bretschneider, David Ruland, Friederike Becht, Sven Schelker, Sergey Podymin, Johannes Hegemann, Falk Rockstroh, Mirco Kreibich, Christoph Gawenda, Tilo Werner, Annamária Láng
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 7. mája 2026
Foto: Film Europe