John Travolta je skutočne hercom prvej kategórie, nikto mu to nemôže uprieť. A dokonca veľmi zaujímavý človek. Nečudo, že sa všetci tešili na jeho režijnú prvotinu, ktorú uviedol v Cannes v sekcii Premiéry v Cannes Nočný let do Los Angeles (Propeller One-Way Night Coach).

Ako prekvapenie mu udelili čestnú Zlatú palmu. Hral v takých kultových filmoch ako Horúčka sobotňajšej noci, Pult Fiction: Historky z podsvetia, Pomáda, Kto to hovorí?, Mestský kovboj, Chyťte ho!, Farby noci a Operácia Swordfish. Vrelé prijatie a ovácie nemali konca- kraja a šťastný herec hrdo držal v rukách svoju zaslúženú trofej. Snímka je na prvotinu je vcelku vydarené dielo a iste sa čoskoro dostane aj do našich kín. Na Apple TV už 29. mája.

Neprehľadný Farhadi

Iránsky scenárista a režisér Asghar Farhadi je už pojem a od každého jeho filmu sa očakáva zázrak. V súťaži uviedol tentoraz film pod názvom Paralelné príbehy (Histoires paralléles) s reprezentatívnym francúzskym hereckým obsadením ako Isabelle Huppert, Virginie Elfira, Vincent Cassel, Pierre Niney, Adam Bessa, dokonca v jednom sa obraze mihne aj Catherine Deneuve. Ťažko opísať dej príbehu, lebo sa fikcia prelína s realitou, miestami je neprehľadný, ba dokonca zmätočný. Jedno je isté, že každý cez ďalekohľad každého sleduje, potom sa mstia, no len vo fantázii, hádať kto je kto a prečo to robí je umenie. Zrejme je to zámer, ktorý celkom nevyšiel. Čo je jasné, že hlavnou postavou je Sylvia (Isabelle Huppert), ktorá pre inšpiráciu špehuje svojich susedov cez ulicu, má v úmysle napísať román. Naproti je zasa zvukové štúdio, z ktorého tiež každý každého sleduje. Sylvia však urobí veľkú chybu, keď prijme do svojho bytu mladého muža Adama, ale vpašuje ho aj do samotného príbehu románu a v tom momente sa fikcia s realitou začne bláznivo rozmazávať. Farhadiho film je predovšetkým o manipulácii, neistote medzi aktérmi, voyeurstve, morálnej dileme. Dalo by sa s nadsázkou povedať, že je to metafora o neduhoch súčasného sveta, kde nikto nevie, čo je a nie je pravda, Len je až príliš zašifrovaná do prekotného rozprávania. Bol rozhodne sklamaním, no keď som si pozrela mená porotcov, nevylučujem, že môže aj uspieť.

Dokonalá, ale chladná Vlasť

Renomovaný poľský režisér Pawel Pawlikowski sa drží svojich tém, prezentuje ich kultivovane a profesionálne precízne. Súťažný film Fatherland (Vlasť) sa odohráva v povojnovom Nemecku, kam sa slávny spisovateľ, laureát Nobelovej ceny, Thomas Mann v roku 1949 vracia po 14 rokoch z emigrácie s dcérou Erikou. Z toho čo vidí je mimoriadne sklamaný. Obdivovateľ Goetheho, svoju prvú prednášku, samozrejme, venoval jemu a zistil, žeuž nie je až tak aktuálna a pochopí, že sa vrátil do inej a cudzej krajiny. Jeho vzťah s Erikou je korektný, dcéra mu je od spoločníčky až šoférku a holiča všetko. Spisovateľ, ktorý pomaly stráca všetky ilúzie, je zrazu navyše šokovaný aj samovraždou syna Klausa Manna (pochovaný na cintoríne v Cannes), no ešte viac Erika, s ktorou si boli viac ako blízky. Historici tvrdia, že neexistujú nijaké dôveryhodné dôkazy žeby Erika a Klaus mali incestný sexuálny vzťah. Klaus však bol homosexuál, dokonca milenec jej exmanžela slávneho herca Gustafa Gründgensa, ktorému Erika vylepila poriadnu facku za všetko čo jej spôsobil. Podľa životopiscov je pravdou aj fakt, že Erika spávala so ženami. Väčšina biografií sa zhoduje v tom, že medzi súrodencami išlo skôr o extrémne silné súrodenecké spojenectvo ako o incest. Dohady však napriek tomu pretrvávajú a aj Pawlikowski im trochu nahráva. Otec s dcérou prechádzajú zdevastovanou a studenou vojnou zdevastovanou krajinou, zisťujú dôsledky vojny a tiež, že nacizmus ešte nevymrel. Dilema ku komu sa pridať, k stalinizmu, ten mu je cudzí alebo k západnému svetu, ktorý mu tiež celkom nekonvenuje, je príliš neznesiteľná a veľká. Chladný a odmeraný Thomas Mann je však natoľko dojatý neželaným vývojom, že aj jeho ovládnu city a neubráni sa slzám. Vynikajúci výkon podala Sandra Hüller (Anatómia pádu- Zlatá palma, Zóna záujmu – Veľká cena) ako Erika. Nezaostal ani Hans Zischler (Thomas Mann) a August Diehl (Klaus Mann). Snímka bude rozhodne patriť k tomu najlepšiemu v súťaži, pravdou však je, že emocionálne nie je až tak silná ako Studená vojna. Vlasť je formálne dokonalá, ale chladná, chýba jej väčší emocionálny náboj.

Nový prístup k pacientom

Riaditeľka Marie-Lou (Virginie Efira) zariadenia pre seniorov sa po stretnutí s japonskou režisérkou Mari (Tao Okamoto), ktorá bojuje s rakovinou, rozhodnú zaviesť inovatívnu filozofiu pri starostlivosti o pacientov, založenú na spoločnej fyzickej blízkosti, dotykov, masáži nôh a rôznych iných fínt. Zrejme slovný kontakt je v mnohých prípadoch už nestačí. Samozrejme, že sa stretnú s odporom väčšiny osadenstva, ale pokúsia sa o nemožné. Mimoriadne podnetný film o osamotenosti a túžby po ľudskej blízkosti trval však zbytočne 196 minút. Musím však dodať, že film Zrazu (Soudain) japonského režiséra Hamaguchiho Raysukeho  nakpriek tomu nenudil, ale publikum dĺžka, filozoficky aj ľudsky podnetného diel, odradí. Škoda.

Súťažný príspevok z Rakúska Nežné monštrum (Gentle monster) režisérky Marie Kreuzer, snímky s kriminálnym podtextom, hovorí o šťastnom manželskom páre, ktorý sa s malým synom presťahujú do domu pri Mníchove. Lucy (Léa Seydoux) a Philip (Laurence Rupp) si ledva zvyknú na nové prostredie a zrazu si po muža príde mníchovská kriminálka na čele s komisárkou Elsou (Ella Haase). Philip je totiž podozrivý z pedofílie. Lucy vie, že predtým bol dílerom, ale o fotení detí nevie nič. Začne o manželovi pochybovať, nevie, čo je pravda a čo lož. On tvrdí, že sa detí, tobôž vlastného syna, nikdy nedotkol, všetko to robil pre peniaze. Trochu na pochybách je aj uvzatá komisárka Elsa, ktorá sa viac prikláňa k vine. Klaviristka Lucy sa so synom utieka k matke (Catherine Deneuve), ale ani to nie je pre ňu riešenie. Manželia sú raz sú spolu, raz nie – Lucy je neustále na pochybách. Pátranie popravde – je vlastne hlavnou osou tohto nenáročného filmu s výborným hereckým výkonom Léy Séydoux.

Foto: Press servis Cannes, Olivier Chassignal AFP